Remove ads
Feničania (-kodifikovaný tvar; iné názvy: Foiničania, zastarano Feníčania, nesprávne (bohemizmus) Féničania) boli staroveký semitský národ, ktorého kryštalizačné jadro bolo v dnešnom Libanone a časti pobrežnej západnej Sýrie a jeho kultúrny rozvoj sa začal už v dobe bronzovej v 3. - 2. tisícročí pred Kr.[1] Patria medzi tzv. Kanaáncov. Územie nimi obývané - na sever od Ugaritu, na juh po Akku (dnešný Libanon), čiže na severe starovekého Kanaánu - sa označuje ako Fenícia (grek. Foinikía), hoci nikdy netvorilo jednotný politický celok a boli tu len drobné mestské štáty. Feničania hovorili feničtinou, ktorá patrila medzi kanánske jazyky.
Feničania obývali ekonomickú, námornú a politickú sústavu mestských štátov od 3. tisícročia pred Kr. až do 146 pred Kr., kedy ich najdôležitejšia kolónia Kartágo (fenicky Qart Hadašt, slov. Nové Mesto) porazila a zničila Rímska ríša.[1]
Feničania vynašli hláskové písmo s 22 znakmi s ľavosmerným spôsobom písania, ktoré od nich v 9. až 8. storočí pred Kr. asi prostredníctvom Aramejcov prevzali Gréci, z ktorého vzniklo latinské písmo a čiastočne aj cyrilika.
Remove ads
Názov zrejme vychádza z gréckeho slova foinix, ktorým sa označovalo purpurové farbivo. Toto farbivo sa vyrábalo a používalo vo fenickom meste Tyros na farbenie rúch pre členov kráľovských rodín Mezopotámie. Starovekí Gréci týmto termínom označovali nielen územie fenických mestských štátov, ale aj ich obyvateľov, ktorých nazývali "purpuroví ľudia", pretože tí mali od práce s týmto farbivom pokožku sfarbenú do purpurova.
Fenické mestské štáty sa začali formovať okolo roku 3200 p.n.l. a o ich ustálenom zriadení možno hovoriť približne v roku 2750 p.n.l. Fenícia prosperovala ako námorná, obchodná a výrobná spoločnosť v období od roku 1500 až po rok 332 p.n.l. Okolité národy si Feničanov vysoko vážili pre ich zručnosť v stavbe lodí, sklárstve, výrobe farbív, ako aj pri výrobe luxusného a bežného tovaru.
Ich mestské štáty Tyros (dnes Súr), Sidón (dnes Sajdá), Byblos a Bérytos (Bejrút) boli v polovici 2. tisícročia pred Kr. strediskami vyspelej remeselnej výroby a obchodu. Ich najznámejší mestský štát bol Ugarit, ktorý ovládol severnú Feníciu, ale v 14. stor. pred Kr. ho dobyli Chetiti. V 14. - 13. storočí sa do popredia dostal Sidón a v 12. storočí pred Kr. Tyros. V 9. storočí sa stal opäť významným Sidón.
Boli vynikajúci moreplavci, vytvorili starovekú civilizáciu, ktorá sa zameriavala na námorný obchod, ktorý mal dosah v celom Stredomorí. Od konca 2. tisícročia pred Kr., po zlomení krétskej moci, zakladali obchodné stanice v celom Stredomorí, z nich bolo najvýznamnejšie Kartágo (v 2. pol. 9. stor. pred Kr.), ktoré založili osadníci z Tyru. Fenický vplyv siahal po celom južnom pobreží Stredozemného mora až za Gibraltár a aj do južnej Hispánie, južnej Itálie, na Cyprus a na Krétu.
Od 8. stor. pred Kr. sa Fenícia stala korisťou Asýrčanov, Babylončanov, Peržanov. V rokoch 334-332 p.n.l. si Alexander Veľký podmanil všetky fénické mestá, čo predstavovalo koniec fenickej civilizácie a jej postupnú helenizáciu.
Od roku 64 pred Kr. patrila Fenícia do Rímskej ríše, pozri Fenícia (rímska provincia).[2] V 7. storočí po Kr. ju obsadili Arabi.
Arvad
Bol to ostrovný mestský štát na severe Fenicie, ktorého populácia sa pohybovala v rozpätí od 5000 do 10000 ľudí. Grécky geograf a historik Strabón napísal, že ostrov bol osídlený vyhnancami z iného fenického mesta - zo Sidonu. Arvadčania sú minimálne dvakrát spomínaní aj v Starom zákone, kde sú uvádzaní ako jeden z kanaánskych kmeňov.
Ostrov, na ktorom sa Arvad rozkladal, je dlhý asi 800 metrov a široký približne 500 metrov. Je to neúrodná skalná doska bez ornej pôdy, prírodných prameňov alebo akýchkoľvek iných vodných zdrojov. Najväčším problémom obyvateľov Arvadu bol preto nedostatok pitnej vody. Museli preto zachytávať dažďovú vodu, ktorú odvádzali do cisterien alebo dovážať čerstvú vodu v nádobách z pevniny. Núdzovou možnosťou bol sladkovodný podmorský prameň, ktorý pravdepodobne objavili fenickí potápači, pri hľadaní morských húb a koralov. Toto však predstavovalo poslednú možnosť, keď boli dodávky vody z pobrežia prerušené v dôsledku vojny alebo inej krízy. Historik Strabón popisuje, ako obyvatelia Arvadu spúšťali z člna lievik vyrobený z olova, ktorý bol pripevnený ku koženej hadici. Potápači napojili lievik na prameň a tlak prameňa vytlačil vodu cez hadicu až nad hladinu, kde už ju zachytávali v plavidlách pripravených odviesť ju do mesta.
Takmer v strede ostrova sa nachádza obdĺžniková pevnosť z 13. storočia. Dve tisíc rokov pred tým, ako boli položené jej základy, stál na tomto mieste palác fenických kráľov. Ostrov bol v minulosti obohnaný masívnou vonkajšou mestskou hradbou. Podľa popisu historika Lawrenca Conrada, v byzantských časoch „boli veľké múry, obklopujúce ostrov zo všetkých strán, najmenej 10 metrov vysoké a boli postavené z obrovských blokov dlhých až šesť metrov a vysokých dva metre.“ Conrad datoval tieto steny minimálne do obdobia Seleukovcov, ktoré nasledovalo po Alexandrovi Veľkom, a dokonca až do fenickej éry. Veľká časť tejto ochrannej stavby bola po arabskom obsadení v roku 650 n.l. zničená.
Prvý historický záznam o Arvade máme z 15. storočia p.n.l., keď sa ostrova zmocnila námorná flotila egyptského faraóna Thutmosa III. Tento veľký egyptský dobyvateľ si podmanil Arvad počas svojho piateho ťaženia do severnej Sýrie v roku 1472 p.n.l. Dodnes sa o tomto čine môžme dočítať na stenách chrámu Amun-Ra v Karnaku. Avšak egyptská nadvláda netrvala dlho a už v 14. storočí bolo kráľovstvo Arvad dôležitým prístavom a obchodným centrom na trase medzi Egyptom a Ugaritom. Bola to éra, v ktorej mali malé kráľovstvá medzi sebou sériu konfliktov. Vtedajšia korešpodencia medzi panovníkom Egypta a okolitými mocnosťami, známa ako listy z Amarny, obsahuje najmenej päť odkazov na „mužov Arvadu“. Táto korešpodencia sa nám dochovala na hlinených tabuľkách a opisuje Arvadčanov ako námorných žoldnierov, ktorých lode blokovali prístavy naprieč západným Levantom, vrátane Sumuru (Simirra), Byblosu a Tyrosu. Španielsky historik Jordi Vidal je spolu s viacerými ďalšími historikmi presvedčený, že Arvad pravdepodobne poskytol žoldnierov a vojnové lode každému, kto si ich mohol v tej dobe dovoliť.
Z listov z Amarny vieme, že niekedy na prelome 12. a 11. storočí p.n.l. navštívil Arvad asýrsky kráľ Tiglatpilesar I. V tej dobe prijal tribút od mestských štátov Byblos a Sidon. S veľkou pravdepodobnosťou získal tribút aj od Arvadu. Mestské štáty si v tomto období často udržiavali rôznu mieru autonómie tým, že odovzdávali Asýrčanom, ako dobovej regionálnej superveľmoci, tribút. Záznamy ukazujú, že poslednýkrát odovzdal Arvad tribút asýrskemu kráľovi Aššurnasirpalovi II. asi v roku 876 p.n.l. Zhruba o dve desaťročia neskôr (v roku 853 p.n.l.) sa toto fenické mesto pripojilo k 10 ďalším kráľovstvám a povstali proti Asýrii. Arvadský kráľ poslal 200 svojich vojakov do severnej Sýrie, kde sa zapojili do bitky pri Karkare. V nej sa stretli koaličné sily 11 povstaleckých kráľovstiev s armádou asýrskeho kráľa Salmanasara III. Zatiaľ čo z nájdených asýrskych nápisov sa dozvedáme, že Salmanasar III. v boji zvíťazil, tak skutočný výsledok tejto bitky je otázny. Všetkých 11 povstaleckých vládcov, vrátane arvadského, sa totiž udržalo na svojich trónoch.
V období okolo roku 1000 p.n.l. dochádza k rozmachu viacerých fenických miest a Arvad mal v tej dobe pod kontrolou niekoľko osád na pevnine oproti ostrovu. Jeho najbližšia kolónia bola známa ako Antarados, na ktorej území dnes stojí sýrske mesto Tartús. Arvad založil a kontroloval aj pobrežné mesto Amrit, ktoré sa nachádzalo asi šesť kilometrov južne od Tartúsu. Spoločne s ďalšími dvoma fenickými mestskými štátmi, Sidonom a Tyrosom, založil Arvad asi 50 kilometrov južne ďalšiu kolóniu, ktorú pomenovali „Tripolis“. Grécky historik Strabos naznačuje, že celková sféra vplyvu Arvadu sa tiahla zo severu od sýrskeho mesta Gabala (dnes Jableh) až na juh po rieku Eleutheros (dnes Nahr El Kabir).
Na konci 7. storočia p.n.l. sa Asyrská ríša rozpadla a Feničanov sa znovu snažil dostať pod svoju kontrolu Egypt. Toto územie však nakoniec ovládli Babylončania. V 6. storočí sa v úradných záznamoch objavuje nemenovaný kráľ Arvadu, ktorý je pravidelným hosťom na dvore babylonského kráľa Nabuchodonozora II. V tej dobe boli tesári z Arvadu a Byblosu známi pre svoje zručnosti v spracovaní dreva a stavbe lodí a tak bolo bežné, že si našli zamestnanie v babylonskom hlavnom meste.
V roku 539 p.n.l. dobyl zakladateľ perzskej ríše Kýros II. viaceré fenické mestá a Arvad sa stal vazalským mestom. V roku 480 p.n.l. sa vojnové lode z Arvadu pridali k perzskej flotile a zúčastnili sa bitky pri Salamíne, v ktorej Gréci zvíťazili.
V novembri 333 p.n.l. porazil Alexander Veľký Peržanov v bitka pri Isse a postupoval cez Malú Áziu smerom na juh aby si podmanil fenické mestské štáty a prevzal velenie nad ich flotilami. Udalosti v Arvade opísal významný grécky historik Arrianos. Ten uvádza, že keď sa Alexander priblížil k Arvadu, tak mu v ústrety vyšiel Straton, syn arvadského kráľa Gerostrata, a korunoval ho zlatou korunou. Vydal mu ostrov Arvad spolu s viacerými ďalšími mestami na pevnine. Inými slovami, v mene svojho otca kráľa Gerostrata sa Straton vzdal ríše, čím táto arvadská monarchia úplne zanikla.[3]
Batruna
Bolo jedno z fenických miest, ktoré dnes poznáme pod názvom Batroun. Spomína sa v listoch z Amarny zo 14. storočia p.n.l., vzniklo však zrejme oveľa skôr. V spomínanej korešpodencii si Rib-Addi, kráľ Byblu, sťažuje egyptskému faraónovi na svojho nepriateľa, kráľa Amurru, ktorý obsadil niektoré fenické mestá. V dôsledku týchto udalostí zrejme obyvatelia Batrunu v tomto období opustili. Mesto potom v 9. storočí p.n.l. znovu založil tyrský kráľ Ittobaal I., uvádza židovský historik Jozef Flavius vo svojej knihe Židovské starožitnosti (čerpal z práce gréckeho historika Menandera z Efezu).
Batruna bola neskôr dobytá Asýrskou ríšou, Alexandrom Veľkým, arabskými kmeňmi a Rimanmi.
Hoci nevieme, kedy presne bola Batruna založená, nepochybne patrí k najstarším mestám na svete. Dodnes sa tu zachoval múr z dôb Feničanov, ktoré je dlhý takmer 226 m a na niektorých miestach vysoký až 4,8 m.[4]
Byblos
Byblos bolo prístavné mesto na pobreží Stredozemného mora, ktoré bolo náboženským centrom Fenicie. Ako uvádza historik Durant, fenickí obyvatelia považovali Byblos za najstaršie zo všetkých miest. Dnes je Byblos na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO, pretože je nepretržite obývaný už viac ako 7 000 rokov.
Mesto vzniklo ako malá rybárska dedina nazývaná vlastným obyvateľstvom ako Gubal alebo Gebal. Do roku 3000 p.n.l. sa vďaka obchodu táto pobrežná osada rozrástla na prosperujúce mesto. Libanonské cédre boli v tej dobe vysoko cenené pre ich využitie v stavebníctve. Byblos sa stal jediným významným miestom, kde sa toto drevo ťažilo a odkiaľ sa vyvážalo do Egypta a iných krajín. Byblos bol tiež prvým mestom, ktoré stavalo vynikajúce lode. Tie si taktiež našli odbyt v Egypte, pričom vďaka obchodu s touto starovekou mocnosťou sa Byblos neuveriteľne rýchlo rozrástol a zbohatol. Okrem materiálneho bohatstva (zlato, alabaster, papyrusové laná a plátno)[5] sa však Byblos obohatil aj duchovne, keďže od Egypta prebral určité aspekty jeho kultúry a náboženstva.
Rozmach mesta zastavili Amorejci, keď Byblos v roku 2150 p.n.l. vypálili. Po podmanení si fenického obyvateľstva, mesto znovu postavili a usadili sa tam. Svoj vplyv nad týmto regiónom stratili Amorejci v roku 1725 p.n.l. v dôsledku invázie Hyksósov. Tí na tomto území vládli až do roku 1580 p.n.l., kedy ich vyhnali Egypťania. V tomto období získal Egypt do svojej sféry vplyvu celé pobrežie Kanaánu.
Počas obdobia egyptskej okupácie vyvinuli Feničania vlastné hláskové písmo. Ich abeceda pozostávala z 22 znakov a v písomnej komunikácii postupne nahradila klinové písmo. Vďaka obchodu sa fenická abeceda okolo 800 p.n.l dostala do Grécka a neskôr sa pomocou gréckych obchodníkov rozšírila aj do ďalších krajín.
V období medzi rokmi 1100 až 725 p.n.l. miera dôležitosti Byblosu poklesla na úkor susedného mestského štátu Tyrosu, ktorý zaznamenal rozmach. Po dobytí tohto regiónu Alexandrom Veľkým a zničení Tyrosu v roku 332 p.n.l. však Byblos opäť prosperoval. Jeho obyvateľstvo si ale osvojilo grécku kultúru, oblečenie a jazyk, v dôsledku čoho došlo k úplnej helenizácii. Počas tohto obdobia (330 - 64 p.n.l.) bol hlavným obchodným artiklom tohto mesta papyrus, ktorý bol Grékmi označovaný ako "byblos". Z toho pochádza nielen pomenovanie samotného mesta, ale aj označenie Svätého písma, pretože grécke slovo "biblion" znamenalo "kniha" (v tej dobe z papyrusu).
V roku 64 pred Kr. bol tento región dobytý rímskym generálom Pompejom Veľkým a stal sa rímskou kolóniou. Rimania ako bolo ich zvykom v dobytých mestách, Byblos vylepšili - usporiadali ulice, stavali veľké chrámy, kúpele a verejné záhrady.
Po páde Rímskej ríše ovládla mesto Byzantská ríša (od roku 395 do 637 n.l.) Byzantíncov z mesta vyhnali až moslimovia, za ktorých vlády Byblos postupne upadal.[6]
Berytos
Už v roku 2400 p.n.l. sa v textoch z Ebly sa uvádza názov Baurtu, ale spojitosť s mestom Berytos je neistá. V kráľovskej korešpondencii z doby bronzovej sa spomína kanaánske mesto Beruta, čo pravdepodobne znamená „studne“.
Ďalšie zmienky sa nachádzajú v listoch z Amarny (14. storočie p.n.l.) a textoch z Ugaritu (13. storočie p.n.l.). Vyzerá to tak, že Berytus bol v tomto štádiu závislý od mesta Byblos, ktoré sa rozkladalo len 30 km na sever.
Severne od Bejrútu pri rieke Nahr al-Kalb sa dodnes zachovali reliéfy egyptského faraóna Ramesse II. (r. 1279 - 1213 p.n.l.), čo naznačuje, že v tomto období musela túto oblasť kontrolovať egyptská armáda.
Na prelome doby bronzovej do doby železnej (niekedy v 12. storočí p.n.l.) došlo k úpadku Egypta, čo naopak viedlo k rozmachu Feničanov. V tej dobe Berytus zrejme dostal do závislosti od mesta Sidon (40 km južne).
Po bitke pri Karkare v roku 853 p.n.l. postihol Berytus rovnaký osud ako Sidon, t.j. mestá boli čoraz viac integrované do asýrskeho hospodárskeho systému. V rokoch 677-676 p.n.l. stratil Sidon úplne svoju nezávislosť a spolu s Berytom sa stali súčasťou asýrskej ríše.
Neskôr prevzali moc nad týmto územím Babylončania a po bitke pri Isse (333 p.n.l.) pripadol tento región pod vládu kráľa Alexandra Veľkého. Dnes poznáme toto mesto pod názvom Bejrút.[7]
Sidón
Vo vzdialenosti 43 km južne od Bejrútu sa rozkladá mesto Sidón, ktoré bolo spolu s Tyrom najsilnejším mestským štátom starovekej Fenície. Sidónci ako prví vyrábali purpurové farbivo, vďaka ktorému sa neskôr preslávil Tyros. Oblasť Sidónu bola osídlená už v roku 4000 p.n.l.
Sidónsky kráľ Ittobaal v 9. storočí p.n.l. upevnil vzťahy s Izraelským kráľovstvom, keď svoju dcéru Jezabel vydal za izraelského kráľa Achaba. Mesto je niekoľkokrát spomínané v Biblii a uvádza sa tam, že ho navštívil Ježiš aj sv. Pavol.
V 8. storočí p.n.l. vyzdvihoval Homér veľké zručnosti Sidóncov pri výrobe skla. Sidón je považovaný za „sídlo“ fénickej civilizácie v tom zmysle, že väčšina lodí, ktoré sa vypravili na more a šírili fénickú kultúru, vyplávali práve z tohto prístavného mesta.
Sidón bol v roku 332 p.n.l. dobytý Alexandomr Veľkým. Po Alexandrovej smrti sa dostal Sidón ako aj zvyšok Fenície pod vládu jedného z jeho generálov Seleukosa I., zakladateľa seleukovskej dynastie. Celá Fenícia, vrátane Sidónu, bola za vlády Seleukovcov postupne helenizovaná. Bolo tomu tak až do roku 64 p.n.l., keď rímsky generál Pompeius pripojil tento región k Rímskej ríši. Po rozdelení impéria sa Sidón stal súčasťou východnej časti, ktorá vytvorila Byzantskú ríšu. Zemetrasenia a iné prírodné katastrofy, ako aj mor zdecimovali tento región medzi rokom 395 n.l. a 7. storočím n.l., kedy mesto prevzali moslimskí Arabi.[8]
Tyros
.jpg)
Názov tohto starovekého fénického mesta znamená „skala“. Mesto sa skladalo z dvoch častí - hlavného obchodného centra na ostrove a „starého Tyru“ asi 800 m ďalej na pevnine.
Zlatý vek Tyru nastal v období od 10. do 8. storočia p.n.l., kedy tento mestský štát kolonizoval ďalšie miesta v tejto oblasti a tešil sa veľkej prosperite. Svoje bohatstvo mesto získalo predovšetkým vďaka spojenectvu s Izraelským kráľovstvom. Vzájomnú alianciu a obchodnú dohodu s izraelským kráľom Dávidom inicioval tyrský kráľ Abibaala, ktorý poslal Dávidovi ako dar drevo z libanonských cédrov. Výsledkom tohto spojenectva bolo veľmi lukratívne partnerstvo, z ktorého mali úžitok obe strany. Z obchodného hľadiska táto dohoda nielenže poskytla Tyru privilegovaný prístup na cenné trhy Izraela, Judeje a severnej Sýrie, ale poskytla aj ďalšie príležitosti pre spoločné zámorské podniky. Tyrsko-izraelská expedícia sa uskutočnila do oblasti Sudánu, Somálska a možno až do Indického oceánu.
Ďalší krok, ktorý zvýšil bohatstvo Tyru, bola náboženská revolúcia počas vlády Abibaala a Hirama. Tá povýšila na najvyššieho boha Melkarta namiesto tradičného božského páru Baala (známy tiež ako El) a Astarte (Ašerah). Tým, že získal Melkart (v preklade „kráľ mesta“) prvenstvo v tyrskom panteóne bohov, došlo k presunu náboženskej moci z kňazov na vládcu. Tzv. mostom medzi svetským a nebeským svetom už neboli kňazi, ale kráľ. Výsledkom bolo nielen zvýšenie bohatstva kráľovskej rodiny, ale zvýšila sa aj prosperita celého mesta, pretože došlo k efektívnejšej distribúcii bohatstva.
Prosperita Tyru pritiahla v 6. storočí p.n.l. pozornosť babylonského kráľa Nabuchodonozora II., ktorý mesto trinásť rokov bezúspešne obliehal. Počas tohto obliehania sa väčšina obyvateľov pevninskej časti mesta uchýlila do bezpečia ostrova.
V roku 334 pred Kr. dobyl Alexander Veľký Baalbek a o dva roky neskôr si podrobil aj Byblos a Sidon. Po jeho príchode k mestu Tyros nasledovali jeho obyvatelia príklad Sidonu a mierumilovne sa podrobili Alexandrovi. Macedónsky panovník však chcel vykonať obetu v svätom chráme Melkart, čo Tyrčania nemohli pripustiť. Viera obyvateľov Tyru totiž zakazovala cudzincom obetovať alebo dokonca navštevovať bohoslužby v ich chráme. Preto ponúkli Alexandrovi kompromis, ktorý spočíval v tom, že by vykonal obetu v starom meste na pevnine. Alexander považoval tento návrh za neprijateľný a vyslal do Tyru vyslancov so žiadosťou o vydanie mesta. Týrčania ich však zabili a mŕtve telá vyhodili z mestských hradieb. Následne Alexander nariadil obliehanie Tyru. Keďže išlo o strovné mesto, musel k nemu z pevniny postaviť priechod. Na jeho vybudovanie použil trosky starého mesta a vyrúbaných stromov (v dôsledku toho dnes Tyros nie je ostrovom, pretože sa tu po stáročia nanášali usadeniny, ktoré mesto nadobro spojili s pevninou). Po siedmich mesiacoch sa Alexandrovej armáde podarilo preraziť hradby a zmasakrovať väčšinu obyvateľstva. Po páde Tyru nasledovali ostatné fenické mestské štáty a Alexandrovi sa vzdali.[8]
Remove ads
Feničania, poháňaní túžbou po obchode a získavaní takých komodít, ako bolo striebro zo Španielska, zlato z Afriky a cín z ostrovov Scilly, sa plavili aj ďaleko za tradičné hranice bezpečného Stredozemného mora. Sú im pripisované zásluhy za objavy mnohých dôležitých námorných vynálezov a vybudovali si povesť najväčších námorníkov v starovekom svete. Informácie o fenických lodiach sa dochovali prostredníctvom umeleckej tvorby ich susedov, pričom ich námornícke skúsenosti vyzdvihovali autori ako Homér a Hérodotos.
Feničania sa stali námorníkmi predovšetkým kvôli geografickým podmienkam, v ktorých žili. Fenické mestá sa rozkladali v úzkom horskom páse na východnom pobreží Stredozemného mora, zväčša na území dnešného Libanonu. Cestovanie medzi mestami, ktoré sa zvyčajne nachádzali na skalnatých polostrovoch, bolo omnoho jednoduchšie po mori ako po súši. Najmä keď prepravovali ťažký náklad, akým bola napríklad guľatina cédrového dreva, typická obchodná komodita Feničanov. Jedným z fenických miest bol Tyros, ktorý sa nachádzal na ostrove, takže lode boli pre jeho obyvateľstvo najpraktickejším dopravným prostriedkom.
Pre tento národ, obklopený horami, nebola teda prirodzená expanzia do vnútrozemia, ale smerom do mora. V dôsledku hľadania nových zdrojov, ako je zlato a cín, začali Feničania asi od 12. storočia p.n.l. rýchlo rozvíjať svoje námorné zručnosti. Vytvorili rozsiahlu obchodnú sieť, ktorá sa tiahla od Cypru, cez Rodos, ostrovy v Egejskom mori, Egypt, Sicíliu, Maltu, Sardíniu, stredné Taliansko, Francúzsko, Severnú Afriku, Ibizu, Španielsko, až za hranice Herkulových stĺpov (v staroveku označenie pre oblasť Gibraltárskeho prielivu). Táto obchodná sieť sa postupne transformovala na fenické impérium kolónií.
Fenické lode
Feničania boli v staroveku známi vďaka svojim zručnostiam pri stavbe lodí a bolo im pripisované vynájdenie kýlu, baranidla na prove a tesnenia medzi doskami. Z asýrskych reliéfov v Ninive a Chorsabáde alebo opisov v textoch, akým je napríklad kniha Ezechiela v Biblii, vieme, že Feničania mali tri druhy lodí, pričom všetky s plytkým kýlom:
- Vojnové lode, ktoré mali vypuklú kormu, pričom boli poháňané veľkou štvorcovou plachtou upevnenou na jednom stožiari a dvoma radmi veslárov (dvojveslica). Mali palubu a v prednej časti pod úrovňou mora boli vybavené baranidlom.
- Dopravné a obchodné lode, ktoré boli podobné prvému typu, ale mali široké, zaoblené trupy. Boli oveľa ťažšie a zrejme mali aj vyššie boky, aby bolo možné navŕšiť náklad na palube aj pod ňou. Tieto lode mali zaoblenú nielen kormu, ale aj provu. Ich nosnosť bola približne 450 ton. Celá flotila mohla pozostávať až z 50 nákladných lodí a množstva vojnových lodí, ktoré ich sprevádzali.
- Malé lode, ktoré slúžili na pobrežný rybolov a krátke výlety. Boli oveľa menšie ako predošlé dva typy a mali iba jeden rad vesiel.
Archeológom sa zatiaľ nepodarilo získať žiadnu neporušenú fénickú loď, ale podľa vyobrazení týchto lodí na starovekých artefaktoch sa dá predpokladať, že ich ovládanie nebolo vôbec jednoduché. Väčšia manévrovateľnosť sa zrejme dosahovala reguláciou plachty a použitím dvojitého vesla, ktoré sa nachádzalo na korme.
Navigácia
Feničania nemali kompas, ani žiadne iné navigačné prístroje. Museli sa teda spoľahnúť na orientačné body na pobreží a používať metódu postupného odhadu aktuálnej pozície plavidla na základe dedukcie z poslednej zameranej pozície započítaním kurzu a rýchlosti. Historici sa dlho domnievali, že Feničania sa plavili iba počas dňa, pretože sa museli držať blízko pobrežia na dohľad od orientačných bodov. V noci preto museli svoje lode kotviť na pobreží. Túto teóriu podporoval aj fakt, že niektoré fenické kolónie boli od seba vzdialené na jeden deň plavby. Tento zjednodušený pohľad však bol v posledných rokoch revidovaný. Vzhľadom k tomu, že pobrežie Stredozemného mora je často hornaté, je možné plaviť sa aj na veľkú vzdialenosť od pevniny a stále mať na dohľad vysoké orientačné body. Túto stratégiu dodnes používajú mnohí miestni rybári. V Stredozemnom mori je len málo oblastí, z ktorých nevidieť pobrežie. V skutočnosti práve plavba pri pobreží môže byť nebezpečnejšia ako na otvorenom mori, kde na námorníkov nečíhajú žiadne útesy alebo nepredvídateľné prúdy.
Tento tradičný názor nezohľadňoval ani to, že Feničania v noci využívali astronomické pozorovania a orientovali sa aj pomocou hviezd. Najdôležitejšou hviezdou pre nich bola Polárka zo súhvezdia Malá medvedica. Z úcty k zručnostiam Feničanov nazvali starovekí Gréci toto súhvezdie "Foenike".
Okrem orientačných bodov a hviezd, vrátane slnka, sa skúsený kapitán dokázal orientovať aj na základe smerovania vetrov a morských prúdov v danej oblasti alebo pomocou prílivu a odlivu. Herodotos spomína, že fenickí námorníci blízko pobrežia používali aj olovené sondy, pomocou ktorých merali hĺbku mora. Je známe, že v tej dobe už existovali mapy niektorých pobrežných úsekov, ale pravdepodobne sa nepoužívali počas plavby.
Morské trasy
Hérodotos aj Thoukydides sa obaja zhodujú, že priemerná rýchlosť plavby na starovekých lodiach bola okolo 9,6 km/h. Ak vezmeme do úvahy zastávky kvôli zlému počasiu a odpočinku, tak napríklad plavba z Grécka na Sicíliu by zabrala asi 15 dní. Od jedného okraja fénického sveta k druhému - od mesta Tyros po Gadir (juhozápad Španielska) - čo bola vzdialenosť viac ako 2575 km, mohla plavba trvať 90 dní, t.j. celú plavebnú sezónu. Loď tak zrejme uskutočnila spiatočnú cestu s novým nákladom až v nasledujúcom roku.
Podľa Herodota sa Feničanom okolo roku 600 p.n.l. podarilo oboplávať Afriku. Plavba bola sponzorovaná egyptským faraónom Nekom II. Feničania vyrazili z Červeného mora a tri roky sa plavili smerom na západ.
Námorníci najúspešnejšej fenickej kolónie Kartágo sa údajne plavili do starej Británie. Táto expedícia sa mala uskutočniť v roku 450 p.n.l. a údajne ju viedol Himilco.
Ďalšia slávnu kartáginskú plavbu zrealizoval Hanno v roku 425 p.n.l., pričom sa dostal k atlantickému pobrežiu Afriky až po dnešný Kamerun alebo Gabon. Cesta, ktorej účelom bolo nájsť nové kolónie a nové zdroje cenných komodít (najmä zlata), je zaznamenaná na stéle v chráme Baala Hammona v Kartágu. V príbehu popisuje Hanno stretnutie s divokými kmeňmi, pozorovanie sopiek a exotických zvierat.
Feničania sa neobmedzovali iba na Stredozemné more a Atlantický oceán, ale plavili sa aj v Červenom mori a zrejme i v Indickom oceáne. Knihy Kráľov v Biblii popisujú fenickú výpravu z 10. storočia p.n.l. do novej krajiny zvanej Ofir, za účelom získania zlata, striebra, slonoviny a drahokamov. Presná poloha mesta Ofir dnes nie je známa, ale predpokladá sa, že sa mohla nachádzať v Sudáne, Somálsku, Jemene alebo dokonca na nejakom ostrove v Indickom oceáne. Podľa biblického popisu išlo o tak veľkú vzdialenosť, že expedícia sa opakovala iba každé tri roky. Lode tejto flotily údajne financovali kráľ Šalamún.[9]
Remove ads
Feničania vyvážali nielen to, čo sami dopestovali a vyrobili, ale aj tovar, ktorý získavali od iných starovekých civilizácií, ako napríklad papyrus, textil, kov a korenie.
Feničania dlho nepoužívali peniaze a uprednostňovali výmenný obchod. Zmenilo sa to až okolo roku 480 p.n.l., keď Darius I zreorganizoval svoju ríšu a integroval Fenícu do tzv. piatej satrapy (zahŕňala Sýriu, Palestínu a Cyprus). Každé mesto si potom razilo svoje vlastné strieborné a neskôr bronzové mince. Tie sa razili s podobizňou panovníka, ochranného boha alebo s miestnymi symbolmi, ako napríklad vyobrazeniami lodí a cédrov. Dodnes boli nájdené mince zo Sidonu, Tyrosu, Byblosu, ale aj od Arvadu, Kitionu, Marathosu, Berytos, Tripolisu atď. Kartágo prijalo mince až okolo roku 410 p.n.l., aj to hlavne preto, že v tej dobe bojovali proti Grékom a museli zaplatiť žoldierov pomocou všeobecne akceptovaného platidla.[10]
Napriek tomu, že Fenícia sa nachádzala na pobreží, ohraničená pohorím a nemala dostatok poľnohospodárskej pôdy, dokázala vďaka zavlažovaniu vyprodukovať nielen obilniny, ale v obmedzenom množstve aj také potraviny, ako sú olivy, figy, datle, vlašské orechy, mandle, granátové jablká, slivky, marhule, melóny, tekvica, uhorky a víno.
Ich najvýznamnejším exportným artiklom však bolo drevo. Táto komodita pochádzala z bohatých cédrových a jedľových lesov na ich území. Feničania s ním obchodovali od začiatku ich histórie. Céder je vysoký strom s veľkým obvodom, vďaka čomu je ideálny na ťažbu dreva. Jeho ďalšou výhohou bola príjemná aróma. K najvýznamnejším zákazníkom Feničanov patrila Mezopotámia a Egypt. Záznamy o obchode s Feníciou sú zachytené na reliéfoch Sargona II alebo nápise Nebukadnesara. Podľa historika Georga Rawlinsona použil fénické cédrové drevo kráľ Šalamún pri stavbe svojho chrámu, Herodes na stavbu Zerubbabelovho chrámu a Efezania na strechu chrámu bohyne Artemis (jedného zo siedmich divov antického sveta).
Ďalším významným fenickým tovarom bol textil, ktorý sa vyrábal z vlny, ľanovej priadze, bavlny a neskôr hodvábu. Najpoužívanejším materiálom na výrobu látok bola pravdepodobne vlna z oviec a kôz, ktorá pochádzala z Damašku a Arábie. Ľanová priadza sa dovážala z Egypta, zatiaľ čo hodváb pochádzal z Perzie. Feničania premenili tieto suroviny na jedinečné farebné oblečenie a koberce.
Feničania obchodovali tiež s výrobkami zo skla. V staroveku boli tradičnými výrobcami skla Egypťania, ale od 7. storočia pred Kr. začali Féničania na rozdiel od iných vyrábať priehľadné sklo. Dôležitými centrami výroby skla boli Sidon, Tirus a Sarepta. Priesvitné sklo sa používalo na výrobu zrkadiel, tanierov a pohárov, ale zdá sa, že Féničania si cenili aj šperky z polopriehľadného farebného skla (modré, žlté, zelené a hnedé). Fénické sklo, najmä vo forme malých parfumových fliaš, bolo nájdené až za hranicami Cypru, Sardínie a Rodosu.
Feničania dovážali rôzne kovy, najmä meď z Cypru, striebro a železo zo Španielska a zlato z Etiópie (prípadne Anatólie). Vo fenických dielňach boli tieto suroviny využívané pri výrobe ozdobných nádob a umeleckých predmetov a následne boli exportované. Obchodovalo sa aj s cínom z Británie a olovom zo Scilly Isles alebo Španielska. Slonovina a eben sa dovážali z Puntu alebo Indie, pričom obe komodity sa dostávali do Fenície cez Arábiu. Jantár pochádzal z Baltského alebo Jadranského pobrežia a bol používaný na výrobu fénických šperkov. Obilie, jačmeň, med a dubové drevo používané na výrobu vesiel pre fenické lode sa dovážalo z Palestíny.
Na fenických trhoch sa tiež obchodovalo s otrokmi z Kilíkie a Frýgie, ale tiež so zajatými samotnými Féničanmi. K ďalším tovarom, ktoré bolo možné zohnať na fenických trhoch patrili ovce z Arábie, kone a muly z Arménska, kozy, vlna z Damašku a Arábie, parfémy z Júdei a Izraela, achát a drahé kamene (napríklad smaragdy) zo Sýrie a Sáby. Korenie, ako napríklad škorica, sa dovážalo z Arabského polostrova, ale aj zo vzdialenej Indie.[11]
Remove ads
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
Remove ads