From Wikipedia, the free encyclopedia
Vysťahovalectvo alebo emigrácia je trvalé alebo dlhodobé vysťahovanie sa osôb na územie cudzieho (cieľového) štátu zo svojej rodnej krajiny alebo krajiny, kde žili. Osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť sú vysťahovalci (iné názvy: emigranti, exulanti, vyhnanci, utečenci, odídenci). Opak emigrácie je imigrácia (prisťahovalectvo). Vysťahovalci v cieľovej krajine môžu požiadať o azyl a získať štátne občianstvo alebo im môže byť priznané právo utečenca (azylanta). Dovtedy sú považovaní za cudzincov. Cieľová krajina sa môže snažiť ich asimilovať alebo uplatňovať multikulturalizmus.
Významné vlny emigrácie nasledovali po prudkých politických a náboženských zmenách, napríklad v husitskej dobe. Iný typ pomerne masovej emigrácie nastával z ekonomických dôvodov. V dôsledku vojen (ozbrojených konfliktov), kríz, ale aj demografického rastu a nedostatku pôdy v druhej polovici 19. storočia českí a slovenskí emigranti odchádzali najmä do USA, ale tiež do Ruska a ďalších krajín. [10]
Vzhľadom k histórii bohatej na rôzne podobné udalosti opustilo územie Česko-Slovenska v priebehu 19. a 20. storočia mnoho ľudí v niekoľkých emigračných vlnách.
V rokoch 1880 až 1898 odišlo do USA 380 tisíc obyvateľov Uhorska[11], pričom asi štvrtina[12], teda okolo 100 tisíc bolo zo Slovenska.
Od roku 1899 v USA už evidovali aj národnosť. Od 1899 do roku 1919 odišlo do USA ďalších 480 tisíc Slovákov, čo bolo blízko celkovému počtu emigrantov zo Slovenska v tomto období. (V rokoch 1911 – 1913 z východného Slovenska smerovalo do USA až 99,5 % všetkých vysťahovalcov a zo stredného a západného Slovenska 93,7 %. [13] Druhú najčastejšou cieľovú destináciu predstavovalo Nemecka s 3 % vysťahovalcov[13].)
Vysťahovalectvo bolo spočiatku doménou mužov, platilo to najmä pre východné Slovensko.[14]
Po rozdelení rakúskeho cisárstva podľa princípu dualizmu na dva štáty Rakúsko a Uhorsko v roku 1867 vzrástli snahy o pomaďarčenie obyvateľstva v celom Uhorsku. V roku 1860 bola na našom území zavedená maďarčina a vyžadovaná ako jediný úradný jazyk.[15] Od konca 60. rokov 19. storočia odchádzalo zo Slovenska toľko mužov, že doma nemal kto pracovať. To sa odrazilo aj na demografickom vývoji. Kým uhorský priemerný prírastok populácie medzi rokmi 1850 až 1900 bol 51%, na území Slovenska bol len 14%. Na začiatku sa rodiny báli posielať svoje dcéry do neznáma. Časom však bola emigrácia žien vzrástla a napríklad v roku 1905 predstavovali ženy, ktoré odišli zo Šariša jednu tretinu. Vysťahovalectvo žien dostihlo vysťahovalectvo mužov až začiatkom 1. svetovej vojny[14][16]. V roku 1920 žilo na severovýchode a stredozápade USA až 619 866 ľudí so slovenským pôvodom.[16]
Počas existencie prvej Československej republiky emigrovalo takmer 205 tisíc obyvateľov Slovenska[17] už nielen do USA, ale aj Kanady a iných krajín.
Počas 2. sv. vojny celkový počet obyvateľov Slovenska, ktorí emigrovali, boli poslaní na nútené práce, padli do zajatia, zahynuli, možno odhadnúť len približne na základe poklesu počtu obyvateľov od 1938 do 1945 o 276 tisíc osôb (= 3 726 – 3 459 tisíc). Presnejšie údaje sú len o počte utečencov a odvlečených ku konca vojny a tesne po ňom:
(Ústav pamäti národa eviduje 7 600 občanov Československa násilne deportovaných v 40. rokoch do Sovietskeho zväzu.[9] )
Pokiaľ v Česku sa zaužívalo rozdelenie do troch vĺn (Predvojnová, Pofebruárová, Poaugustová emigrácia) na Slovensku sa číslovali len vlny po druhej svetovej vojne. V rokoch 1945 až 1989 odišlo zo Slovenska celkovo 130 až 250 tisíc ľudí pričom zdroje sa rôznia. Podľa prepočtov DenníkaN to bolo 125 až 150 tisíc ľudí (23 tisíc občanov Československa do roku 1950 a 126 až 136 tisíc v rokoch 1948 až 1989 z územia Slovenska hlavne do Škandinávie, Nemecka, Rakúska, Veľkej Británie, USA a Kanady[12] ). Podľa denníka SME 140 až 250 tisíc ("Medzi rokmi 1969 až 1989 odišlo z ČSSR ďalších 140 až 150 tisíc ľudí", z ktorých bolo 24 % detí a 41 % ľudí vo veku 16 – 30 rokov. "Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov – UNHCR uvádza až 250 tisíc ľudí"[18]).
Prvá vlna emigrovala po vojne hlavne z obáv z pred prevzatím moci komunistami, čo sa uskutočnilo vo Februárovom prevrate 1948. Komunisti paušálne označovali týchto emigrantov ako ľudácku emigráciu[19]. Po Februárovom prevrate emigrovala väčšina popredných funkcionárov Demokratickej strany (Lettrich, Kvetko, Böhm, Fraštacký, Hodža...) a preto túto emigráciu niektorí nazývajú aj demokratická. (Niektorí emigrovali ešte pred koncom vojny – pozri vyššie)
V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili ďalšiu (druhú alebo tretiu) vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V rokoch 1968 až 1971 opustilo Česko-Slovensko 68 000[20] až 74 000 utečencov (iný odhad[10] uvádza v rokoch 1968-1969 viac ako 80 000 a ďalší[21] ešte viac). Vzhľadom k pomeru počtu obyvateľov bolo relatívne málo emigrantov zo Slovenska – podľa archívov ŠtB vyše 11 tisíc[12], čo je len jedna sedmina.
V rokoch 1978 – 1984 realizovala ŠtB akciu Asanácia, ktorej cieľom bolo nútené vysťahovalectvo signatárov Charty 77 a iných nepohodlných osôb.[22]
Do novembra 1989 z Česko-Slovenska podľa odhadov ÚPN odišlo 150-tisíc ľudí. [20]
Po politických zmenách v roku 1989 a vstupe Slovenska do euro-atlantických štruktúr sa počet emigrantov ťažko odhaduje lebo občania nadobudli slobodu voľného pohybu a závisí hlavne na ich rozhodnutí, či sa v zahraničí budú zdržiavať dlhodobo alebo sa zo Slovenska vysťahujú a teda, či sami seba považujú za emigrantov. V roku 2004 sa Slovensko stalo súčasťou Schengenského priestoru voľného pohybu. Občania Slovenska (spolu s ďalšími 7 členskými štátmi, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004), mohli od mája 2011 na pracovnom trhu EÚ pracovať bez pracovného povolenia (Dočasné obmezenia platili v Rakúsku a v Nemecku).[23]
Podľa štatistického úradu SR pracovalo v zahraničí kratšie ako jeden rok v rokoch 2013 a 2014 okolo 130 000 Slovákov.[24] V roku 2016 pracovalo v zahraničí už 165 tisíc[25] Slovákov, čo predstavuje 6,6 % zo všetkých pracujúcich (2,49 milióna), čo predstavuje zvýšenie o viac ako 2 percentuálne body (v roku 2012 to bolo 4,9 %). V roku 2012 v zahraničí študovalo 15 % (36 200)[26] slovenských študentov.
Celkovo sa odhaduje počet občanov Slovenska žijúcich v roku 2015 v zahraničí na 200[27] až 300[28] tisíc, čo predstavuje 3,5 až 5 % z počtu obyvateľov Slovenska. V roku 2013 žilo len v Česku, Veľkej Británii, Nemecku a Rakúsku 238 308 občanov Slovenska[17][12]. Odhad rozdelenia 300 tisíc Slovákov v zahraničí podľa Podnikateľskej aliancie Slovenska v roku 2015 bol[29]: 40 % v Česku (120 000, oficiálne podľa Českého štatistického úradu v roku 2016 bolo v Česku 107 251 registrovaných Slovákov[30]), 25 % vo Veľkej Británii, 15 % v Rakúsku a Nemecku (spolu 80 %) a zvyšných 20 % v: Írsku, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Francúzsku, Švédsku a inde (9 000 vo Švajčiarsku[31]). Viac ako 2 800 ľudí si v roku 2014 odhlásilo trvalý pobyt zo Slovenska. [32] Nemecký centrálny cudzinecký register (Ausländerzentralregister) v rokoch 2016, 2017, 2018 zaregistroval 53 440, 57 225, 58 235 Slovákov, čo predstavuje 35. miesto v poradí počtu cudzincov podľa krajiny pôvodu (prví sú Turci s asi 1,5 miliónmi, Česi sú tesne pred nami na 33. mieste). [33]
Úprava zákona o štátnom občianstve presadená 17. júla 2010 druhou Ficovou vládou pripravila do 12. mája 2020 o slovenský pas 3 324 ľudí. Tento počet narastal postupne. Do roku 2015 o slovenské občianstvo asi 1 000 „bývalých“ Slovákov[34][35] (do februára 2014 - 722, do mája 2016 - 1 366), z toho vždy najviac získaním českého občianstva. V roku 2020 po prvý krát na prvom mieste bolo prijatie nemeckého občianstva (776), potom osoby, ktoré prijali občianstvo české (764), rakúske (506), britské (374), americké (170), maďarské (129), švajčiarske (93), austrálske (75), nórske (73), írske (57), holandské (56), kanadské (53), belgické (43), talianske (35), švédske (32), fínske (19), francúzske (18), luxemburské (16), dánske (10), ruské 5), čínske, novozélandské a poľské (po 3), islandské, ukrajinské a španielske (po 2), izraelské, srbské, slovinské, chorvátske a singapurské (po 1).[36]
"Dynamika odchodov sa v posledných rokoch spomalila. Vieme povedať, že vyše 200-tisíc našich ľudí po roku 2004 aspoň mesiac pracovalo na Britských Ostrovoch. Väčšia časť ich už odišla, minulý rok (2020) zostávalo v Británii asi 80-tisíc ľudí." Povedal o Brexite slovenský sociológ Bahna.[23]
Odchody do zahraničia ovplyvnila aj pandémia COVID. Výrazne sa to dá dokumentovť situáciou v Rakúsku, odkiaľ sa vrátilo približne 10-tisíc z 38-tisíc ľudí, ktorí tam pracovali. Dôvodom bolo zatvorenie hraníc. Efekt však bol len dočasný, veľká časť ľudí sa k našim západným susedom vrátila.[23]
Za posledných 150 rokov z územia Slovenska emigrovalo viac ako 1 milión osôb.[12] Celkový počet ľudí, ktorí sa hlásia k slovenským koreňom v zahraničí sa odhaduje od 1,0 [37] cez 1,5 – 1,75 milióna[38] až po 2 milióny[39] a je vyšší ako počet emigrantov, pretože zahŕňa aj niektorých potomkov ako aj krajanov žijúci v zahraničí, ktorí sa v ňom ocitli už pred vznikom Slovenska, resp. ČSR alebo zmenou geopolitickej situácie.
V rámci výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (1946 – 1948) bolo do Maďarska presídlených 89 660 osôb a opačným smerom presídlených 71 787. Úbytok teda predstavoval 17 873 obyvateľov.
V rokoch 1945 – 1949 emigrovalo cez Slovensko (Bratislavu) približne 150 000 židovských utečencov, väčšinou z Poľska.[40] Maďarskí Židia smerovali cez Slovensko do Viedne a potom do talianskych prístavov a ďalej do Izraela[41]. Po zatiahnutí železnej opony sa cez naše hraničné pásmo pokúšali prejsť na Západ Utečenci z NDR a Poľska, ktorí sa často (mylne) domnievali, že česko-slovenská hranica je slabšie zabezpečená, než tá medzi NDR a Západným Nemeckom. Počet úspešných emigrácii týmto spôsobom bol však veľmi nízky.
Po dlhú dobu bola v socialistickom Česko-Slovensku emigrácia trestná. Takzvané "opustenie republiky" bol trestný čin spočívajúci v nedovolenom a teda neoprávnenom opustení územia štátu alebo v neuposlúchnutí úradnej výzvy k návratu zo zahraničia od roku 1948 do 1990. Majetky, ktoré emigranti zanechali boli skonfiškované, ich príbuzní dostali záznam do kádrových materiálov, ľudia, ktorí boli s emigrantmi v kontakte, boli trestaní.
V roku 1977 bola zavedená smernica, ktorá emigrantom umožňovala upraviť si vzťahy s ČSSR, čo znamenalo legalizáciu právneho vzťahu emigranta a ČSSR. Ten sa mohol buď do vlasti vrátiť, zostať československým občanom v zahraničí, alebo po piatich rokoch legálne zrušiť svoje občianstvo, načo bol považovaný za cudzinca a ako na takého na neho československej úrady od toho okamihu pozeralo. Túto možnosť mohli využiť ľudia, ktorí sa politicky či inak neangažovali proti komunistickému režimu či sa dostatočne kajali a v oboch prípadoch sľúbili, že sa ani v budúcnosti angažovať nebudú.
Krajan v užšom slova zmysle je človek pochádzajúci z toho istého mesta, kraja, štátu, rodák.[42] Oficiálnym pomenovaním nahrádzajúcim slovo krajan bol zahraničný Slovák, ako ho definoval zákon NR SR č. 70 z roku 1997 a Slováci žijúci v zahraničí (novelizácia zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí 474/2005).[43] Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí za krajanov považujú aj príslušníkov druhej a následnej generácie imigrantov do cieľovej krajiny, narodených v tranzitnej alebo cieľovej krajine emigrácie.[44] Krajan aspoň pasívne ovláda český alebo slovenský jazyk a ešte sa plne neasimilovali do novej národnosti. Krajan sa zvyčajne vykazuje svojím národným pôvodom, udržiava vzťahy so svojou pôvodnou vlasťou, udržuje tradície privezené zo starej vlasti a zúčastňuje sa na dianí v krajanských spolkoch. [chýba zdroj]
Najviac slovenských krajanov žije v USA, Česku a Maďarsku.
Podľa štatistík sú väčšina Slovákov žijúcich v Česku muži od 20 do 40 rokov, ktorí žijú v Prahe, Brne alebo Plzni a viac ako polovica z nich je slobodných.[30] V poslednom období počet slovenských robotníkov v Česku klesá, kvalifikovaní ľudia a študenti zostávajú (takmer pätina Slovákov v Česku má vysokoškolské vzdelanie, pokiaľ Česi, majú vysokú školu len každý ôsmy)[30].
Najznámejším krajanským centrom Slovákov v severnej Amerike je Pittsburgh v Pensylvánii. Slováci ale žijú aj v štátoch Ohio, Michigane, Illinois, New Jersey, New Yorku, Connecticute a Minnesote. V Kanade v provinciách Alberta, Manitoba, Saskatchewan a v Južnej Amerike v Argentíne a Čile.
Slováci v USA zakladali spolky, ktoré im nielen pomáhali prispôsobiť sa americkému spôsobu života ale zároveň zachovať si rodný jazyk, zvyky a obyčaje. Medzi takéto spolky patrili Národný slovenský spolok, Prvá katolícka slovenská jednota či Matica slovenská v Amerike. Snaha o vytvorenie organizácie, ktorá by združovala všetkých Slovákov v USA bola zavŕšená v roku 1907 založením Slovenskej ligy v Clevelande.
Slovenská komunita je napríklad v Báčskom Petrovci či v Rožnove pod Radhoštěm. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí každoročne podporuje krajanov dotáciami. Pre rok 2015 bolo schválených 506 dotácií v celkovej sume 687 010€.[45]
Najznámejšie krajanské centrá Čechov v severnej Amerike sú Tábor v Južnej Dakote, Praha v Texase, New Prague a Veseli v Minnesote alebo Cicero v Illinois. Významné krajanské spolky existujú v USA, v Kanade, v Nemecku, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku a v ďalších krajinách. Vo východnej Európe žijú českí krajania na Ukrajine v oblasti Volyne, na Kryme, v moldavskej dedine Plávky, v niekoľkých horských dedinách v rumunskom Banáte a v priľahlej nižinatej oblasti Vojvodina v okolí mesta Bela Crkva, kde sa nachádza dedina Selo, Kruščica a Gaj a ďalej v bosnianskych obciach ako sú Nová Ves alebo Macin Brdo, ktoré sa nachádzajú v okolí mesta Banja Luka. Významná česká menšina žije tiež v Chorvátsku, v okolí mesta Daruvare.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
