futbalový klub z Argentíny From Wikipedia, the free encyclopedia
Club Atlético Vélez Sarsfield, skrátene Vélez Sarsfield, je argentínsky športový klub so sídlom v meste Buenos Aires. Klub je známy predovšetkým pre svoj futbalový tím. Vélez Sarsfield vyhral spolu 10 titulov v argentínskej najvyššej súťaži Primera División. Na medzinárodnej úrovni vyhral Vélez Sarsfield spolu 5 trofejí, z toho jedenkrát Copa Libertadores a jedenkrát Interkontinentálny pohár. Domáce zápasy hráva klub na štadióne Estadio José Amalfitani. V súčasnosti hráva najvyššiu argentínsku futbalovú súťaž Primera División.
| Vélez Sarsfield | |||
 | |||
| Celý názov | Club Atlético Vélez Sarsfield | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | El Fortín (Pevnosť) Fortinero (Ľudia z malej pevnosti) | ||
| Založený | 1. januára 1910 | ||
| Štadión | Estadio José Amalfitani, Buenos Aires, Argentína | ||
| Kapacita | 49 540 | ||
| Predseda |  Raúl Gámez | ||
| Tréner | Omar De Felippe | ||
| Liga | Primera División | ||
| 2016/17 | Primera División, 19. miesto | ||
| |||
Vznik klubu sa datuje už k posledným dňom roka 1909, keď silný dážď prerušil futbalový zápas, ktorý sa odohrával v blízkosti vtedajšej vlakovej stanice Vélez Sarsfield v Buenos Aires. Niekoľkí z hráčov, ktorí tento zápas hrali sa ukryli do blízkej vlakovej stanice a začali diskutovať o vytvorení futbalového klubu, aby mohli robiť futbal serióznejšie. Následne 1. januára 1910 bol založený nový klub, tento dostal názov Club Atlético Argentinos de Vélez Sarsfield[1]. Zároveň padlo rozhodnutie vytvoriť dva tímy, jeden pre tretiu argentínsku ligu, druhý pre štvrtú. Za farbu dresov bola zvolená biela, lebo tričká v tejto farbe vedel zohnať každý. V roku 1912 však bolo rozhodnuté, že farba dresov sa zmení na námornícku modrú a trenírky budú biele.
.jpg)
Vélez Sarsfield sa pridal k argentínskej futbalovej federácií v roku 1912. Už o pár mesiacov sa však vedenie klubu rozhodlo pridať k práve vzniknutej konkurenčnej futbalovej federácií Federación Argentina de Football (FAF)[1]. V tom istom roku sa klub posilnil o niekoľkých bývalých hráčov tímu San Lorenzo, ktorí opustili bývalý klub po vnútorných sporoch. Vďaka posilám sa Vélez Sarsfield prebojoval až do finále druhej najvyššej súťaže, kde však prehral s tímom Tigre. V roku 1913 padlo rozhodnutie, že názov klubu bude skrátený na Club Atlético Vélez Sarsfield. V roku 1915 sa Vélez Sarsfield vrátil do argentínskej futbalovej federácie, keďže federácia FAF bol zrušená. V roku 1916 sa z dôvodu veľkého počtu talianskych členov zmenili farby na klubových dresoch opäť. Nové farby boli zelené, červené a biele, teda rovnaké ako farby na talianskej vlajke. Nové dresy tak mali zeleno-červeno-biele pruhy. V tomto období sa klubu podarilo postúpiť do najvyššej argentínskej súťaže. V roku 1917 však zostúpil. V roku 1919 klub znova opustil argentínsku futbalovú federáciu, lebo vedenie tímu bolo presvedčené, že futbalová federácia bráni klubu v postupe do najvyššej súťaže. Futbalovú federáciu však vtedy opustilo viacero klubov, ktoré sformovali inú federáciu Asociación Amateurs de Football (AAF). V roku 1928 si Vélez ako vôbec prvý argentínsky klub najal manažéra. V rokoch 1930 a 1931 išiel klub na turné po celej Amerike, kde odohral 25 zápasov, z ktorých vyhral dvadsať a štyri remizoval.
_-_El_Gráfico_851.jpg)
Hneď v roku 1919 tak Vélez hral najvyššiu súťaž organizovanú AAF, v ktorej skončil na druhom mieste za tímom Racing Club, ktorý bol vtedy sedemnásobný majster Argentíny[2]. V nasledujúcej sezóne síce skončil klub šiesty, no jeho hráč Salvador Carreras sa stal najlepším strelcom súťaže, vôbec prvýkrát v klubovej histórií. Po návrate znova do jednej futbalovej federácie sa časť klubov v roku 1931 rozhodla pre profesionalizáciu súťaže. Iná časť klubov však nesúhlasila s týmto krokom a opustila najvyššiu argentínsku súťaž a vytvorila vlastnú súťaž Liga Argentina de Football. Do tejto ligy sa pripojil aj Vélez a v prvej sezóne obsadil deviate miesto[3]. V roku 1932 dostal klub svoju prezývku "el Fortín", teda malá pevnosť, čo vyplývalo zo silovej hru klubu na jeho domácom štadióne. V roku 1933 zmenil klub opäť farbu dresov, keď dostal ponuku od športového obchodníka, ktorý ponúkol biele dresy s modrým "V" na hrudi. Tieto dresy si klub ponechal do súčasnosti. Predchádzajúcu farbu dresov však klub používal naďalej ako hosťovské dresy. V sezóne 1935 sa hráč klubu Agustín Cosso stal najlepším strelcom prvej ligy. Počas celej doby však Vélez nedosiahol väčší úspech.
V sezóne 1940 Vélez zostúpil do druhej ligy[4]. V druhej najvyššej súťaži sa klub dostal do finančných problémov a musel opustiť dokonca aj svoj štadión. Následne sa musel presunúť do štvrte Liniers. V druhej lige zostal Vélez tri sezóny, do prvej ligy sa vrátil v roku 1943 po tom, čo vyhral druhú ligu[5]. V roku 1943 otvoril klub svoj nový štadión, na ktorom zostal do súčasnosti. V sezóne 1953 najvyššej argentínskej súťaže obsadil klub výborné druhé miesto. V sezóne 1954 sa síce klubu veľmi nedarilo, no jeho hráč Norberto Conde sa stal najlepším strelcom súťaže. 60. roky 20. storočia priniesli konečne zlepšenie. V tejto dekáde sa klub spravidla umiestňoval na špici ligovej tabuľky. Hráč klubu a argentínsky reprezentant Juan Carlos Carone sa v sezóne 1965 stal najlepším strelcom súťaže. V sezóne 1967 bol tretí v skupine Metropolitano, no v sezóne 1968 skončil v skupine Nacional prvý a získal tak svoj prvý majstrovský titul, keď vyhral play-off[6]. Vélez mal tak právo hrať v roku 1969 juhoamerickú obdobu európskej Ligy Majstrov Copa Libertadores, no z dôvodu ďalších finančných problémov sa klub rozhodol túto súťaž nehrať. V 70. rokoch klub nezaznamenal žiadny úspech, v lige sa mu síce pomerne darilo, no stále končil za prvým miestom. Vélez Sarsfield však patril k ligovej špičke. V sezóne 1971 bol v časti Metropolitano druhý, rovnako aj v časti Nacional sezóny 1978 a Metropolitano sezóny 1979. Vďaka dobrým ligovým umiestneniam sa Vélez mohol prvýkrát v sezóne 1980 predstaviť v Copa Libertadores, kde skončil v semifinále[7]. 80. roky začal klub dobre, keď sa prebojoval do semifinále časti Nacional sezóny 1981. Z Európy sa v tomto období vrátil odchovanec klubu a reprezentant Argentíny Carlos Bianchi, ktorý sa stal v roku 1981 najlepším strelcom súťaže. V sezóne 1985 bol Vélez znova druhý.
90. roky začal klub tretím miestom v časti Apertura 1990. V sezóne 1990/91 sa hráč klubu Esteban González stal najlepším strelcom súťaže. V roku 1992 sa novým trénerom stala klubová legenda Carlos Bianchi. Hneď v prvej sezóne pod jeho vedením získal Vélez majstrovský titul, keď vyhral časť Clausura sezóny 1992/93[8]. Klub tak získal titul po 25 rokoch čakania. V zostave klubu bol aj legendárny brankár José Luis Chilavert, ktorý za Vélez strelil počas kariéry 36 gólov. Klub mal následne právo hrať ročník 1994 Copa Libertadores. Tu zaznamenal veľký úspech, keď vo finále vyhral nad brazílskym klubom São Paulo[9]. Ako víťaz tohto pohára hral Vélez v roku 1994 aj Interkontinentálny pohár proti talianskemu klubu AC Miláno, ktorý Vélez porazil 2:0 a vyhral tak aj tento pohár. V tomto zápase hralo za Vélez až sedem odchovancov. V ďalšom ročníku bol klub v oboch častiach súťaže tretí, no hráč klubu José Oscar Flores sa stal najlepším strelcom ligy. V nasledujúcej sezóne 1995/96 vyhral klub časť Apertura[10]. Na začiatku roka 1996 vyhral klub svoju tretiu medzinárodnú trofej Copa Interamericana. Následne v sezóne 1995/96 vyhral klub aj časť Clausura a teda v tomto ročníku vyhral obe časti ligy[10]. Následne tréner Bianchi odišiel do Európy a nahradil ho iný bývalý hráč klubu Osvaldo Piazza. S novým trénerom vyhral klub v roku 1996 Supercopa Sudamericana. V roku 1997 pridal víťazstvo v pohári Recopa Sudamericana. V priebehu pár rokov tak Vélez vyhral 5 medzinárodných trofejí. Už s novým trénerom Marcelom Bielsom vyhral Vélez Sarsfield časť Clausura sezóny 1997/98[11].
Nové tisícročie začal klub zle, keď dvakrát skončil v spodnej časti tabuľky. Zlepšenie prišlo v sezóne 2002/03, kedy Vélez v časti Clausura obsadil tretie miesto. Druhé miesto obsadil v časti Apertura sezóny 2004/05. Aj v tomto období sa Vélez spoliehal hlavne na svojich odchovancov, iba dvaja hráči zostavy neboli odchovanci. V sezóne 2005/06 v časti Apertura skončil Vélez znova tretí a v pohári Copa Sudamericana sa dostal do semifinále. V sezóne 2006/07, v časti Apertura, sa stal hráč klubu Mauro Zárate najlepším strelcom ligy, čím sa tak stal trinástym hráčom klubu, ktorému sa to podarilo. V sezóne 2008/09, časť Clausura, získal Vélez znova majstrovský titul[12]. 1. januára 2010 oslávil Vélez Sarsfield 100 rokov svojej existencie, čo v uliciach Buenos Aires oslávilo 50 tisíc ľudí. V roku 2011 sa klub dostal do semifinále Copa Libertadores. Ďalší úspech sa dostavil v časti Clausura sezóny 2010/11, keď Vélez vyhral znova majstrovský titul[13]. V sezóne 2012/13 vyhral klub časť ligy Inicial a získal ďalší titul. Najlepším strelcom sa stal hráč Vélezu Facundo Ferreyra. V roku 2013 sa do klubu na hosťovanie pripojil argentínsky reprezentant Fernando Gago. V sezóne 2012/13 vďaka výhre v časti Inicial hral klub aj tzv. superfinále s víťazom časti Final klubom Newell's Old Boys, ktoré vyhral 1:0 a pripísal si tak druhý majstrovský titul v jednej sezóne[14]. Pôvodne mal majstrovský titul vyhrať iba víťaz superfinále, no bolo rozhodnuté, že titul bude pripísaný víťazom oboch častí najvyššej súťaže s tým, že zápas superfinále by bol iba symbolický, no nakoniec bol titul priznaný aj víťazovi superfinále. Tento ročník boli tým pádom udelené až tri majstrovské tituly. Vďaka tomu získal Vélez 10 majstrovských titulov. V roku 2013 vyhral Vélez prvýkrát aj Supercopa Argentina. V ďalších sezónach končil klub striedavo v hornej a dolnej časti tabuľky. V sezóne 2016/17 obsadil Vélez až 19. miesto.
Pri založení v roku 1910 bola na dresy vybraná biela farba, ktorá bola pre členov ľahko dostupná. Už v sezóne 1912 sa farba dresov zmenila z bielej na námornícku modrú. V roku 1914 padlo rozhodnutie, že dresy budú vo farbách talianskej vlajky, teda zeleno-bielo-červené vertikálne pruhy. V roku 1933 boli klubu športovým obchodníkom ponúknuté biele dresy s modrým V na hrudi, ktoré odmietol prevziať iný tím. Vélez si tieto dresy ponechal do súčasnosti.
Klubový znak má bielu farbu a sú na ňom písmená CA VS, ktoré sú oddelené rovnakým modrým V, aké má klub na svojich dresoch.
Vélez Sarsfield hral svoje prvé domáce zápasy medzi ulicami Ensenada, Provincias Unidas, Mariano Acosta a Convención v Buenos Aires. V roku 1913 sa klub presunul na ihrisko na ulici Tapalqué v Buenos Aires. V roku 1914 sa presunul do štvrte Villa Luro. Tam v roku 1924 postavil klub svoj prvý štadión pomenovaný Basualdo St. stadium. V roku 1940 sa klub dostal do finančných problémov, musel opustiť svoj štadión a presunul sa do štvrte Liniers. V tejto štvrti následne v roku 1943 otvoril Vélez svoj nový štadión. Tento bol prestavaný v roku 1951. Estadio José Amalfitani bol rozšírený v roku 1978 a jeho súčasná kapacita je 49 540 miest.
Tradičným rivalom Vélezu je klub Ferro Carril Oeste, ktorý sa nachádza vo vedľajšej štvrti Buenos Aires Caballito. Ich vzájomné zápasy sa nazývajú Clásico del Oeste, teda Západné derby. Keďže klub Ferro Carril Oeste v roku 2000 zostúpil do druhej najvyššej súťaže, nehrali tieto kluby od tohto roku vzájomný zápas. K ďalším rivalom patria kluby tzv. veľkej argentínskej klubovej päťky Boca Juniors, River Plate, Independiente, Racing Club a San Lorenzo.
Aktuálne k dátumu: 5. august 2017
|
|
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
