Bratia Lumièrovci

Bratia Lumièrovci, Auguste Marie Louis Nicholas (* 19. október 1862, Besançon, Francúzsko – † 10. apríl 1954, Lyon) a Louis Jean (* 5. október 1864, Besançon – † 6. jún 1948, Bandol), patrili medzi prvých filmových tvorcov.

Lumièrovci uskutočnili svoje prvé neverejné filmové predstavenie už 22. marca 1895. Verejne predstavili svoje filmy 28. decembra 1895 v parížskom Grand Café. Toto historické predstavenie bolo zahájené premietaním ich prvého filmu, 48 sekúnd dlhého L'Arrivee d'un Train a La Ciotat (Príchod vlaku). Ich filmy možno označiť ako shoty (anglické slovo shot znamená snímku, záber), pretože nepracovali s veľkosťou záberov ani so strihom. Ich snímky boli zo začiatku len fotografiou na ktorej bol zaznamenaný pohyb.

Kinematograf bolo viacúčelové zariadenie, ktoré umožňovalo natáčať, kopírovať a premietať filmy. Pri jeho zrode stáli práve bratia Lumièrovci.

Hoci Max a Emil Skladanowskí už o mesiac skôr (1. novembra 1895 v Berlíne) uskutočnili premietanie pre platiacich divákov, filmová história udáva ako prvé filmové predstavenie práve premietanie v Grand Café. Bratia Skladanowskí totiž nepremietali pohyblivý film, ale len sadu diapozitívov s nepohyblivými obrázkami.

Bratia Lumièrovci považovali kinematografiu len za technický vynález. Považovali ju za hotovú vec, ktorá sa už nebude nijako vyvíjať. Na prvom verejnom premietaní sa bol pozrieť aj Georges Méliès, ktorý v kinematografii odhalil nové možnosti. Zatiaľ čo Lumièrovci točili skôr dokumenty ukazujúce realitu, Méliès využil svoje divadelné a kúzelnícke skúsenosti a vniesol do kinematografie efekty, filmové triky a hraný dej.

Lumièrovci v roku 1903 vynašli autochróm (autochrome Lumière znamená automaticky farebný), ktorý bol komerčne vyrábaný v rokoch 1907 až 1935. Ide o raný proces farebnej fotografie patentovaný roku 1903 a komerčne vyrábaný v rokoch 1907 až 1935. V tejto dobe bol najrozšírenejším procesom farebnej fotografie.

Autochróm je, podobne ako dnešný diapozitív, farebná priesvitka. Sklenená doska je pokrytá farebnou mozaikou mikroskopických zŕn zemiakového škrobu sfarbených na oranžovú, zelenú a modrú farbu. Sú prekryté čiernobielou panchromatickou emulziou. Pri expozícii potom svetlo preniká rôznofarebnými zrnkami a po vyvolaní do pozitívu tak vznikne farebný obraz. Čiernobiely obraz na emulzii totiž pozorujeme cez rovnaké farebné filtre, ako keď bol exponovaný.

Pôvodné autochrómy sa vyrábali potiahnutím sklenenej dosky (väčšinou 13 × 18 cm) včelím voskom, do ktorého sa nalepila na jemno presiaté a sfarbené zrnká škrobu. Pri neskorších doskách boli navyše zrnká sploštené pomocou prístroja, ktorý ihlou krúžil po doske a vytvoril tlak niekoľko ton na centimeter štvorcový. Zabránilo sa tým rozkladu svetla plastickými zrnkami a zvýšil jas výsledného obrazu. Na túto vrstvu boli strojom nanesené sadze upchávajúce medzery medzi zrnkami, ktoré boli zakryté ďalšou vrstvou včelieho vosku (šelaku), ktorý chránil farebnú mozaiku. Po zaschnutí laku bola nanesená emulzia.

Pôvodný patent však popisuje proces trochu inak: zrnká sú opisované ako červené, modré a žlté a namiesto sadzí sa spomínajú dve vrstvy farebných zrniečok, takže zrniečka vytvoria aj oranžové, fialové a zelené filtre.

Autochrómy prekvapia pekným (aj keď nie úplne reálnym) farebným pojatím a veľkou stálosťou. Medzi jeho hlavné nevýhody však patrila nízka citlivosť, veľké výrobné náklady, nereálne podanie modrej farby a nemožnosť kopírovať vzniknutý obraz (každý autochróm je originál).

V jednom období bol Louis Lumière aj prezidentom francúzskej fotografickej spoločnosti Société française de photographie.

Aparáty bratom Lumièrovým vyrábal technik a vynálezca Jules Carpentier.^[1]