sovietsky generál From Wikipedia, the free encyclopedia
Andrej Andrejevič Vlasov (rus. Андрей Андреевич Власов) (* 14. september 1901, Lomakino, Nižnonovgorodská oblasť – † 2. august 1946, Moskva) bol sovietsky generál ruského pôvodu, ktorý sa v priebehu 2. svetovej vojny počas bojov o Leningrad dostal do nemeckého zajatia a začal spolupracovať s nacistami. Stal sa veliteľom Ruskej oslobodeneckej armády, ktorá bola nasadená do boja na strane nacistov.
| Andrej Andrejevič Vlasov | |
 sovietsky generál, ktorý prešiel na stranu nacistov | |
| Narodenie | 14. september 1901 Lomakino (Nižnonovgorodská oblasť), Ruské impérium |
|---|---|
| Úmrtie | 2. august 1946 (44 rokov) Moskva, ZSSR |
| Odkazy | |
| Commons |  Andrej Andrejevič Vlasov |
Vlasov vstúpil do Červenej armády v roku 1919 a bojoval proti bielogvardejcom. Vyznamenal sa ako dôstojník a aj po skončení občianskej vojny rýchlo postupoval v rebríčku vojenských hodností. V roku 1930 vstúpil do komunistickej strany. Od roku 1935 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii. Stalinove čistky v armáde prežil ako člen vojenského súdu. Medzi 1937 - 1938 rokom si následne získal dôveru sovietskeho vodcu. V rokoch 1938 - 1939 bol vojenským poradcom v Číne, za čo obdržal od Čankajška Rad zlatého draka. Čoskoro nato mu boli udelené aj sovietske vyznamenania (Rad červenej zástavy, Rad Lenina). V predvečer druhej svetovej vojny velil ako generálmajor 4. mechanizovanému zboru Kyjevského vojenského okruhu.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa vyznamenal v bojoch pri Ľvove a bol menovaný za veliteľa 37. armády brániacej Kyjev. Pri ústupe z Ľvova sa musel prizerať, ako jednotky NKVD pobili ukrajinských politických väzňov, ktorých už nemali možnosť evakuovať, namiesto toho, aby ich prepustili alebo použili v boji proti Nemcom. Niektorí považujú práve túto skúsenosť so skutočnou tvárou Stalinovho režimu za prvú, ktorá ho viedla na dráhu neskoršieho boja po boku nacistov. 37. armáda bola jedna z najsilnejších sovietskych armád (mala asi 100 000 mužov), ktorej bola zverená veľmi dôležitá úloha - obrana západne od Kyjeva. V dôsledku chybných rozhodnutí sovietskeho najvyššieho velenia však bolo mesto po nemeckých obchvatných manévroch stratené. Rozkaz na ústup prišiel neskoro a sovietske jednotky neboli schopné bez prípravy organizovane ustupovať na čiaru k mestu Romny. Naviac jeho armáda ako najzápadnejšie dislokovaná mala najmenšiu šancu prebiť sa na východ. Po ťažkých bojoch, v ktorých bol ranený, sa napokon s nepatrnými zvyškami svojich jednotiek dokázal prebiť na východ k svojim ako jeden z posledných[1]. Po doliečení ho Stalin v novembri 1941 poveril sformovaním 20. armády určenej na obranu Moskvy. Začiatkom januára 1942 viedol úspešné protiútoky svojej armády pri Volokolamsku asi 100 km na severozápad od metropoly. Vlasov úspešne splnil vytýčené ciele a okrem ďalších vyznamenaní sa dočkal i povýšenia na generálporučíka.
V marci 1942 sa stal zástupcom veliteľa Volchovského frontu, ktorého cieľom bolo preraziť do obkľúčeného Leningradu. Namiesto vedenia útoku však Vlasovovu 2. údernú armádu čakali ťažké obranné boje a hroziace obkľúčenie. 27. marca prerazil so sibírskymi údernými brigádami od západu závoru pri prieseku Erika. Napriek tomu, že bola široká iba 2 km, predsa len to bola medzera, ktorou bolo možné viesť aspoň nejakým spôsobom zásobovanie. Medzi jednotkami nemeckej 58. pešej, policajnej divízie SS a Vlasovovými vojskami sa rozpútali úporné boje, ako sa ich Nemci snažili vytlačiť z prieseku. Prvý nemecký pokus o útok sa nepodaril, až druhý útok, ktorý po dôkladnej príprave uskutočnila posilnená 58. pešia divízia, viedol začiatkom mája 1942 k úspechu, čo malo za následok pevné spojenie s policajnou divíziou SS, ktorá bojovala severne od lesného prieseku. Vtedy sa Vlasov rozhodol z močaristého pekla na Volchove uniknúť. Ale jeho ťažko skúšané pluky už nemohli postupovať cez rozmrznuté močiare a v tichosti sa pohybovať naprieč lesmi. Podmáčaná lesná pôda a močiare vyháňali sovietskych vojakov na cesty. Z pekla, v ktorom sa ocitli jeho vyčerpaní vojaci existovala iba jedna cesta, bola vyrobená z guľatiny a viedla cez priesek Erika. Koncom mája už ťažké boje na Volchove doznievali. Tie jednotky Vlasovovej 2. údernej armády, ktorým sa nepodarilo prebiť z obkľúčenia sa ocitli v pasci. 9 streleckých divízií, 6 streleckých brigád a časti jednej tankovej brigády boli stratené. Ich koniec bol strašný. 32 000 mužov padlo do nemeckého zajatia. Desiatky tisíc mŕtvych červenoarmejcov ležali v lesoch a močiaroch - utopili sa, zomreli od hladu či na následky zranení. V chaose ktorý vypukol po zničení údernej armády sa vo vnútornej časti volochovského kotla pohybovalo ešte množstvo sovietskych vojakov, ktorí sa nemienili vzdať. Medzi nimi sa nachádzal aj Vlasov so svojím štábom. Nemci zhodili nad dedinami tisíce letákov so zatykačom na Vlasova aj s jeho fotografiou. Za jeho dolapenie bola vypísaná vysoká odmena.
11. júla 1942 bol zajatý nemeckými vojskami. Ako k tomu presne došlo sa pramene rozchádzajú. Podľa prvej verzie sa vzdal dobrovoľne, podľa druhej ho vydali miestni obyvatelia. Akékoľvek už boli okolnosti jeho dolapenia, v zajateckom tábore pre vyšších dôstojníkov prijal nemecké návrhy a začal spolupracovať. Podmienky zajatých sovietskych vojakov a dôstojníkov v nemeckom zajatí boli zložité. Boli vystavení veľkému psychickému nátlaku, jednak pre zlé podmienky, hlad a choroby ako i pre nedôveru po prípadnom úspešnom úteku zo zajatia.
Keď Vlasov ponúkal Hitlerovi svoje služby, hovoril o tom, že chce „bojovať po boku Nemecka za socialistické Rusko a zbaviť svoju vlasť Stalinovho systému krutovlády.“ Jeho vyjednávanie však prebiehalo v období bitky o Stalingrad, keď situácia v očiach nacistických pohlavárov vyzerala tak, že je Červená armáda na kolenách. A keďže v obdobiach, kedy nemecké armády víťazili, Hitlera skôr zaujímali rasové čistky, Vlasov pochopil, že Nemci ho využívajú na oslabenie Červenej armády a propagandu. Vytváranie čisto Ruskej oslobodeneckej armády (ROA) pod vedením generála Vlasova však po celý čas narážalo na množstvo prekážok a ROA nikdy nebola plne sformovaná a bojaschopná vojenská sila. V priebehu roku 1943 sa však Vlasovovi bez vedomia Nemcov podarilo zostaviť jadro generálneho štábu, ktorý mal riadiť jeho novú miliónovú armádu. Na Vlasova poľovalo niekoľko sovietskych diverzných skupín s rozkazom zabiť ho ale nakoniec stratil aj Hitlerovu podporu. Bezpečne sa mohol cítiť len na nemeckom území pod ochranou svojich vojakov ROA. Zmena nastala, keď Stalin vyhlásil všetkých vojnových zajatcov za vlastizradcov. Istota vojakov sa nalomila a ani nasadenie do boja proti sovietom neprichádzalo. Do hry vstúpil Himler a Hitlera presvedčil, že vytvorenie oslobodeneckej armády z ruských zajatcov bude prospešné. Tak sa sformovali 2 divízie. Začiatkom augusta 1944 bol generál Sergej Kuzmič Buňačenko, ktorý bojoval za Nemcov na západnom fronte prevelený a od 10. novembra 1944 velil 1. pešej divízii ROA, ktorú sa mu podarilo zostaviť, plne vystrojiť a vyzbrojiť. V marci 1945, už v hodnosti generálmajora, dostal rozkaz presunúť divíziu na východný front, kde bola 13. apríla 1945 nasadená proti sovietskemu predmostiu na Odre 33. armády 1. bieloruského frontu pri Erlenhofe (pri Frankfurte nad Odrou). Druhý deň ale vydal pokyn na ústup z frontu a napriek nemeckým rozkazom rozhodol o presune južným smerom - do Čiech. Aj napriek nátlaku nemeckého poľného maršala Ferdinanda Schörnera odmietol nasadenie svojej divízie na fronte pri Brne.[2]
Vlasovove jednotky ustupovali cez územie Čiech na západ spoločne s oddielmi Waffen-SS, aby nepadli do rúk Červenej armády. Dve divízie ROA sa nachádzali koncom apríla 1945 pri obci Suchomasty (asi 50 km od Prahy). Vlasovci v tej dobe už odmietali bojovať po boku nemeckých vojsk proti Sovietom, stŕhali si z uniforiem nemecké distinkcie a v armáde zavládla anarchia. Po vyhláseniach, že budú bojovať proti Sovietom i Nemcom, vyrazili jednotky pod velením Buňačenka na pomoc Čechom, ktorí začali povstanie v Prahe, cestou útočiac na Nemcov. Povstanie pritom podporili v najkritickejšej chvíli. 6. mája 1945 už bolo povstanie na lopatkách, ale Buňačenko podnikol útok na Nemcov a už nasledujúci deň povstanie ožilo. S ohľadom na negatívnu reakciu Českej národnej rady, postup Červenej armády aj zastavenie postupu americkej armády v západných Čechách sa však z Prahy čoskoro stiahol. Povstalcom ponechal na pomoc jeden delostrelecký oddiel, ktorý aktívne proti skupinám SS bojoval až do 9. mája 1945. 30. apríla 2020 bol na námestí obce Řeporyje (súčasť Prahy) odhalený trojmetrový pomník ROA a krátky text na jeho tabuli pripomína Pražské povstanie a 300 vlasovcov, ktorí pri ňom padli.[3]
Ostatným Buňačevského jednotkám sa cez Příbram podarilo ustúpiť až k americkým líniám, rokovania s Američanmi o prechode do ich zajatia neviedli k úspechu. Buňačenko na poludnie 12. mája 1945 preto rozpustil divíziu a vyzval svojich vojakov k úteku do západnej zóny.[2] Buňačenka aj Vlasova odovzdali Američania NKVD. (Vlasov bol odovzdaný 12. mája 1945.) Po prvých výsluchoch u kontrarozviedky „SMERŠ“ boli prepravení do Moskvy, kde boli ešte v máji 1945 obvinili z vlastizrady. Ostatných zajatých dôstojníkov Sovieti postrieľali, čiastočne na Olšanských cintorínoch a čiastočne mimo Prahy aj v obci Suchomasty.[4] Radoví vojaci, ktorí prežili vojnu a nachádzali sa v sovietskej zóne boli vrátení do Sovietskeho zväzu, kde boli ako zradcovia buď popravení alebo odsúdení k ťažkému žaláru a núteným prácam v gulagoch. Andrej Andrejevič Vlasov bol výrokom Vojenskej rady Najvyššieho súdu odsúdený za vlastizradu a nakoniec popravený 2. augusta 1946 v Moskve.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
