občianska vojna, ktorá prebiehala v USA od roku 1861 do roku 1865 medzi severnými a južným štátmi From Wikipedia, the free encyclopedia
Americká občianska vojna[1] (iné názvy: občianska vojna v USA[2][3] [alebo v Spojených štátoch], vojna Severu proti Juhu[4][5], vojna Severu a Juhu[6][3], (vojna) Sever proti Juhu[2][7], vojna Juhu proti Severu[8][9], (vojna) Juh proti Severu[10], secesná vojna[11][12]; v USA nazývaná jednoducho Civil War - "Občianska vojna") bola občianska vojna v Spojených štátoch v rokoch 1861 až 1865, ktorá vypukla medzi severnými štátmi, ktoré boli lojálne Únii a medzi južnými štátmi, ktoré sa odčlenili a vytvorili Konfederované štáty americké.[pozn. 1] Občianska vojna sa začala v dôsledku nevyriešenej situácie zotročovania černochov v južných štátoch.
| Americká občianska vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Zhora v smere pohybu hodinových ručičiek: Bitka pri Stones River, Tennessee; Konfederační väzni v Gettysburgu; Bitka o Fort Hindman, Arkansas | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
.svg){kind=small} Spojené štáty |
.svg){kind=small} Konfederácia | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Abraham Lincoln Ulysses Simpson Grant |
Jefferson Davis Robert Edward Lee | ||||||
| Sila | |||||||
| 2 200 000 | 750 000 - 1 000 000 | ||||||
| Straty | |||||||
| 360 000 spolu 110 000 zabitých v boji 275 200 zranených |
260 000 spolu 93 000 zabitých v boji 137 000+ zranených | ||||||
Po tom, čo Abraham Lincoln v novembri 1860 vyhral prezidentské voľby a mal v úmysle otroctvo zrušiť, prvých sedem otrokárskych štátov vystúpilo z Únie a založilo Konfederáciu. Vojna vypukla v apríli 1861, keď južanské vojská zaútočili na pevnosť Sumter v Južnej Karolíne, približne mesiac po Lincolnovej inaugurácii. V nasledujúcich dvoch mesiacoch vstúpili do Konfederácie ďalšie štyri otrokárske štáty. Konfederácia získala kontrolu nad väčšinou územia v týchto jedenástich štátoch (z 34 štátov USA vo februári 1861) a pridali sa k nej aj štáty Kentucky a Missouri, ktoré Konfederácia síce prijala, ale nikdy neboli ovládané prokonfederačnou vládou. Dva zostávajúce otrokárske štáty, Delaware a Maryland, boli pozvané, aby sa pripojili k Konfederácii, ale Delaware to odmietol a v Marylande kvôli zásahu federálnych vojsk nič podstatné nevzniklo.
Konfederované štáty nikdy neboli diplomaticky uznané vládou Spojených štátov ani žiadnou vládou cudzej krajiny. Štáty, ktoré zostali lojálne USA, sa označovali ako Únia.[pozn. 2] Únia a Konfederácia rýchlo vybudovali dobrovoľnícke a branné armády, ktoré štyri roky bojovali väčšinou na juhu. Intenzívny konflikt si vyžiadal 620 000 až 750 000 obetí z radov vojakov, spolu s neurčeným počtom civilistov.[pozn. 3] Občianska vojna tak zostáva najkrvavejším vojenským konfliktom v amerických dejinách[pozn. 4] a predstavovala viac amerických vojenských strát ako všetky ostatné vojny dohromady až do vojny vo Vietname.
Vojna sa prakticky skončila 9. apríla 1865, keď generál Konfederácie Robert E. Lee kapituloval pred generálom Únie Ulyssesom S. Grantom v budove súdu po bitke pri Appomattoxe. Konfederovaní generáli v južných štátoch túto kapituláciu postupne nasledovali a k poslednej kapitulácii na pevnine došlo 23. júna. Veľká časť infraštruktúry na juhu bola zničená, najmä železnice. Konfederácia sa zrútila, otroctvo bolo zrušené a štyri milióny černochov bolo oslobodených. Vojnou zmietaný národ potom vstúpil do éry rekonštrukcie v čiastočne úspešnom pokuse o obnovu krajiny a poskytnutie občianskych práv oslobodeným otrokom.
Občianska vojna je jednou z najviac študovaných dejinných udalostí v histórii USA a zostáva predmetom kultúrnych a historiografických debát. Americká občianska vojna patrila medzi prvé priemyselné vojny. Vo veľkej miere sa využívali železnice, telegraf, parníky, obrnené lode a hromadne vyrábané zbrane. Mobilizácia civilných tovární, baní, lodeníc, bánk, dopravy a dodávok potravín predznamenala dopad industrializácie na prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu a následné konflikty.
Otázka otroctva v USA bola jednou z kľúčových politických otázok 19. storočia. Otroctvo bolo počas prípravy ústavy kontroverznou záležitosťou, ale zostalo nevyriešené. V predvečer občianskej vojny v roku 1860 predstavovali z 32 miliónov Američanov štyri milióny čierni otroci.[13]
.svg)
V prezidentských voľbách v roku 1860 republikáni pod vedením Abrahama Lincolna podporili zákaz otroctva na všetkých územiach USA. Južné štáty to považovali za porušenie ich ústavných práv a za prvý krok v dlhodobom republikánskom pláne na konečné zrušenie otroctva. Traja kandidáti, ktorí stáli proti Únii, získali spolu drvivú 82%-nú väčšinu hlasov odovzdaných na celoštátnej úrovni: hlasy pre republikána Lincolna boli hlavne na severe, hlasy pre demokrata Stephena A. Douglasa boli rozdelené po celých štátoch a hlasy pre ústavného Únionistu Johna Bella boli hlavne v štátoch Tennesse, Kentucky a Virgínia. Republikánska strana, ktorá bola dominantná na severe, zabezpečila množstvo ľudových hlasov a väčšinu volebných hlasov na celoštátnej úrovni; Lincoln bol teda zvolený za prezidenta. Juh bol pobúrený a pred jeho inauguráciou sedem otrokárskych štátov s hospodárstvami založenými na bavlne vyhlásilo odchod a vytvorilo Konfederáciu. Prvých šesť štátov, ktoré vyhlásili odtrhnutie, malo najvyšší podiel otrokov v populácii, v priemere 49%.[14] Z tých štátov, ktorých zákonodarné orgány sa rozhodli pre odchod, hlasovalo prvých sedem s nadpolovičnou väčšinou pre úniových kandidátov Douglasa a Bella (Georgia 51% a Louisiana 55%), alebo so značnými menšinami pre týchto unionistov (Alabama 46%, Mississippi 40 %, Florida 38%, Texas 25% a Južná Karolína, ktorá odovzdala hlasy zboru voliteľov bez všeobecného hlasovania o prezidentovi).[15]
.svg)
Osem zostávajúcich štátov vlastniacich otrokov naďalej odmietalo výzvy na odtrhnutie. Odchádzajúci demokratický prezident James Buchanan a nastupujúci republikáni odmietli odtrhnutie ako nezákonné. Lincoln počas inauguračného prejavu 4. marca 1861 vyhlásil, že jeho administratíva nezačne občiansku vojnu. V prejave priamo k „južným štátom“ sa pokúsil upokojiť ich obavy z akýchkoľvek hrozieb otroctva a opätovne potvrdil: „Nemám žiadny účel, priamo ani nepriamo, zasahovať do inštitúcie otroctva v USA, kde existuje. Verím, že na to nemám zákonné právo a nemám k tomu nijaké sklony.“[16] Po tom, čo sa vojská Konfederácie zmocnili početných federálnych pevností na území požadovanom Konfederáciou, zlyhali snahy o kompromis a obe strany sa pripravovali na vojnu. Konfederácia predpokladala, že európske krajiny sú natoľko závislé od „kráľa bavlny“, že zasiahnu,[17] ale žiadna tak neurobila a žiadna neuznala nové Konfederované štáty americké. Nepriateľstvo sa začalo 12. apríla 1861, keď Konfederačné vojská vystrelili na pevnosť Sumter. Zatiaľ čo na západnom fronte zaznamenávala Únia významné trvalé zisky, na východnom fronte bol konflikt v rokoch 1861–1862 nejednoznačný. V septembri 1862 vydal Lincoln proklamáciu emancipácie, vďaka ktorej bolo ukončenie otroctva vojnovým cieľom.[18] Na západe zničila Únia do leta 1862 riečne námorníctvo Konfederácie, potom veľkú časť západných armád, a zmocnila sa New Orleans. Úspešné obliehanie Vicksburgu Úniou z roku 1863 rozdelilo Konfederáciu na rieke Mississippi na dve časti. V roku 1863 sa vpád Konfederácie na sever vedenou Robertom E. Leeom skončil bitkou pri Gettysburgu. Úspechy na západe viedli v roku 1864 k tomu, že Ulysses S. Grant velil všetkým armádam Únie. Únia spôsobila čoraz silnejšiu námornú blokádu prístavov Konfederácie, zhromaždila zdroje a pracovné sily na útok na Konfederáciu zo všetkých smerov, čo viedlo k pádu Atlanty v prospech Williama Tecumseha Shermana a jeho pochodu k moru. Posledné významné bitky zúrili okolo obliehania Petersburgu. Leeov pokus o útek sa skončil jeho kapituláciou v Appomattox Court House, 9. apríla 1865. Keď sa vojna chýlila ku koncu, politická reintegrácia národa trvala ďalších 12 rokov, ktorá bola známa ako éra rekonštrukcie.
Príčiny odchodu boli zložité a od začiatku vojny boli kontroverzné, ale väčšina akademických vedcov označuje otroctvo za ústrednú príčinu vojny. James C. Bradford napísal, že problém ešte viac skomplikovali historickí revizionisti, ktorí sa pokúsili uviesť rôzne dôvody vojny. V 50. rokoch 19. storočia bolo otroctvo hlavným zdrojom stupňujúceho sa politického napätia. Republikánska strana bola odhodlaná zabrániť šíreniu otroctva do novovzniknutých štátov a mnoho južných vodcov hrozilo odtrhnutím, ak voľby v roku 1860 vyhrá republikánsky kandidát Lincoln. Po víťazstve Lincolna sa mnohí južní vodcovia domnievali, že rozdelenie je ich jedinou možnosťou, pretože sa obávali, že strata zastúpenia by im bránila v podpore činov a politík v prospech otroctva.[19]
Otroctvo bolo hlavnou príčinou rozdelenia.[20] Otázka otroctva znepokojovala národ od jeho vzniku a čoraz viac rozdeľovala USA na otrokársky juh a slobodný sever. Problematiku zhoršovala rýchla územná expanzia krajiny, ktorá opakovane dostávala do popredia otázku, či by nové územie malo byť otrokárske alebo slobodné. Táto otázka dominovala v politike po celé desaťročia pred vojnou. Medzi kľúčové pokusy o vyriešenie tejto otázky patrili Missourský kompromis a Kompromis z roku 1850, ktoré však iba odložili nevyhnutný boj proti otroctvu.[21]
Hoci aj v štátoch Únie existovali protichodné názory,[22][23] väčšina severných vojakov bola v otázke otroctva väčšinou ľahostajná, zatiaľ čo Konfederácia bojovala vo vojne hlavne kvôli ochrane južnej spoločnosti, ktorej otroctvo bolo neoddeliteľnou súčasťou. Z hľadiska otroctva išlo predovšetkým o to, či bol systém otroctva anachronickým zlom, ktoré bolo nezlučiteľné s republikanizmom. Stratégiou vojsk proti otroctvu bola jeho obmedzenie - zastaviť expanziu a tak dať otroctvo na cestu postupného vymierania.[24] Štáty držiace otrokov na Juhu odsúdili túto stratégiu ako zásah do ich ústavných práv.[25] Bieli Južania verili, že emancipácia otrokov zničí hospodárstvo Juhu kvôli veľkému množstvu kapitálu investovaného do otrokov a obavám z integrácie čiernej populácie, ktorý boli otrokmi.[26] Južania sa obávali najmä toho, že sa zopakuje „masaker zo Santa Dominga“, pri ktorom boli po úspešnej revolte otrokov na Haiti zabití takmer všetci bieli ľudia - vrátane mužov, žien, detí a dokonca aj mnohí, ktorí boli sympatizanti zrušenia. Historik Thomas Fleming poukazuje na historickú frázu „choroba vo verejnosti“, ktorú používajú kritici tejto myšlienky, a navrhuje, aby prispela k segregácii v ére Jima Crowa po emancipácii. Tieto obavy sa prehĺbili pokusom Johna Browna z roku 1859 o podnietenie vzbury ozbrojených otrokov na Juhu.
Otroctvo bolo na väčšine územia severu nezákonné, pretože koncom 18. a začiatkom 19. storočia bolo postavené mimo zákon. Slabla tiež v pohraničných štátoch a južných mestách, ale rozširovala sa vo vysoko ziskových bavlníkových štvrtiach na vidieku juhu a juhozápadu. Následní autori americkej občianskej vojny sa zamerali na niekoľko faktorov vysvetľujúcich geografické rozdelenie.
Abolicionisti - tí, ktorí sa zasadzujú za ukončenie otroctva - boli v desaťročiach pred občianskou vojnou veľmi aktívni. Svojimi filozofickými krokmi nasledovali Puritánov, ktorí boli pevne presvedčení, že otroctvo je morálne nesprávne. Jedným z prvých puritánskych spisov na túto tému bol „Predaj Jozefa“ od Samuela Sewalla v roku 1700. Sewall v ňom odsúdil otroctvo a obchod s otrokmi a vyvrátil mnoho typických ospravedlnení pre otroctvo.
Americká revolúcia a príčina slobody priniesli obrovský impulz k príčine abolicionizmu. Otroctvo, ktoré tu bolo tisíce rokov, sa považovalo za „bežné“ a nebolo dôležitým predmetom verejnej diskusie pred revolúciou. Revolúcia to zmenila a urobila z neho problém, ktorý bolo treba vyriešiť. Výsledkom bolo, že krátko po revolúcii začali severné štáty rýchlo vyrábať zákon, ktorý zakazoval otroctvo. Aj v južných štátoch boli zmenené zákony, ktoré mali obmedziť otroctvo a uľahčiť ich prepustenie. V celej krajine dramaticky pokleslo množstvo služobného pomeru. Zákon zakazujúci dovoz otrokov prešiel Kongresom s malým odporom. Prezident Thomas Jefferson ho podporil a účinnosť nadobudol 1. januára 1808. Benjamin Franklin a James Madison pomáhali zakladať spoločnosti pre oslobodenie. Pod vplyvom revolúcie mnoho individuálnych majiteľov otrokov, ako napríklad George Washington, oslobodilo svojich otrokov, často podľa svojej vôle. Počet slobodných černochov ako podiel čiernej populácie na hornom juhu sa v dôsledku týchto akcií v rokoch 1790 až 1810 zvýšil z menej ako 1% na takmer 10%.
Zásadné bolo tiež ustanovenie severozápadného teritória ako „voľnej pôdy“ - bez otroctva - Manassehom Cutlerom a Rufusom Putnamom (obaja pochádzali z puritánskeho Nového Anglicka). Toto územie (ktorými sa stali štáty Ohio, Michigan, Indiana, Illinois, Wisconsin a časť Minnesoty) zdvojnásobilo veľkosť Spojených štátov. Keby to boli otrokárske štáty a ich volebné hlasy by boli odovzdané hlavnému protivníkovi Abrahama Lincolna, tak Lincoln by nebol zvolený za prezidenta. Občianska vojna by sa neodohrala.
V desaťročiach vedúcich k občianskej vojne abolicionisti ako Theodore Parker, Ralph Waldo Emerson, Henry David Thoreau a Frederick Douglass opakovane využívali puritánske posolstvo krajiny na posilnenie svojej veci. Najradikálnejšie noviny proti otroctvu, The Liberator ("Osloboditeľ"), sa viac ako tisíckrát dovolávali puritánov a puritánskych hodnôt. Parker v naliehaní na novoanglických kongresmanov, aby podporili zrušenie otroctva, napísal, že „Syn puritána ... je poslaný do Kongresu, aby sa postavil za pravdu...“[27] Literatúra slúžila ako prostriedok na šírenie posolstva bežným ľuďom. Medzi kľúčové diela patrili Dvanásť rokov otrokom, Príbeh života Fredericka Douglasa, Americké otroctvo také, aké je, a najdôležitejšie: Chalúpka strýčka Toma, najpredávanejšia kniha 19. storočia, ak nerátame Bibliu.[28]
Do roku 1840 bolo viac ako 15 000 ľudí členmi abolicionistických spoločností v USA. Abolicionizmus v USA sa stal populárnym výrazom moralizmu a viedol priamo k občianskej vojne. V kostoloch, zjazdoch a novinách presadzovali reformátori absolútne a okamžité odmietnutie otroctva.
Abolicionistický sentiment nemal prísne náboženský alebo morálny pôvod. Strana Whigov sa čoraz viac stavala proti otroctvu, pretože to považovala za neodmysliteľné voči ideálom kapitalizmu a voľného trhu. Líer Whigov William H. Seward (ktorý bude pôsobiť v Lincolnovom kabinete) vyhlásil, že medzi otroctvom a voľnou pracovnou silou došlo k „nepotlačiteľnému konfliktu“.[29] Keď sa strana Whigov v 50. rokoch 19. storočia rozpustila plášť zrušenia pripadol jej novovzniknutému nástupcovi Republikánskej strane.
V rokoch 1803 až 1854 dosiahli Spojené štáty obrovské rozšírenie územia nákupmi, vyjednávaním a dobývaním. Najskôr boli nové štáty vstupujúce do Únie rozdelené rovnako medzi otrokárske a slobodné štáty.
Po dobytí severného Mexika západne od Kalifornie v roku 1848 sa sympatizanti otrokárstva tešili na rozšírenie otroctva do týchto krajín a možno aj na Kubu a do Strednej Ameriky.[30] Severní sympatizanti „voľnej pôdy“ sa rázne usilovali obmedziť akékoľvek ďalšie rozširovanie otrokárskeho územia. Kompromis z roku 1850 vyhlásil Kaliforniu za slobodný štát za účelom politického urovnania po štyroch rokoch konfliktov v 40. rokoch 19. storočia. Ďalej Kaliforniu nasledovali: Minnesota (1858), Oregon (1859) a Kansas (1861). Južania mali záujem pokračovať v otroctve aj ďalej na západ.
Do roku 1860 sa objavili štyri doktríny, ktoré mali zodpovedať otázku federálnej kontroly v teritóriách. Všetci tvrdili, že sú implicitne alebo explicitne sankcionované ústavou. Prvá z týchto „konzervatívnych“
teórií, ktorú predstavovala Strana ústavnej únie, tvrdila, že Missourské kompromisné rozdelenie území na sever pre voľnú pôdu a na juh pre otroctvo by sa malo stať ústavným mandátom. Crittendenov kompromis z roku 1860 bol vyjadrením tohto názoru.
Druhá doktrína prednosti Kongresu, ktorú presadzoval Abraham Lincoln a Republikánska strana, trvala na tom, že ústava nezaväzuje zákonodarcov k politike rovnováhy - aby bolo možné na území vylúčiť otroctvo, ako sa to stalo v severozápadnom nariadení z roku 1787 podľa uváženia Kongresu; Kongres teda mohol obmedziť otroctvo, ale nikdy ho nezaviedol.
Senátor Stephen A. Douglas vyhlásil doktrínu územnej alebo „ľudovej“ zvrchovanosti - ktorá tvrdila, že osadníci na území majú rovnaké práva ako štáty Únie na ustanovenie alebo zrušenie otroctva ako čisto miestnej záležitosti. Zákonom Kansas-Nebraska z roku 1854 bola táto doktrína uzákonená. Na území Kansasu vypukli roky násilia a politického konfliktu zameraného za a proti otroctvu; Kongresová snemovňa reprezentantov začiatkom roku 1860 odhlasovala prijatie Kansasu za slobodný štát, avšak jeho prijatie prešlo Senátom až v januári 1861, po odchode južných senátorov.
Štvrtú teóriu presadzoval senátor za Mississippi Jefferson Davis, známu tiež ako „Calhounova doktrína“, pomenovanú po juhokarolínskom politickom teoretikovi a štátnikovi Johnovi C. Calhounovi. Odmietnutím argumentov pre federálnu autoritu alebo samosprávu by štátna suverenita umožnila štátom podporovať rozširovanie otroctva ako súčasť federálneho zväzu podľa ústavy USA. „Práva štátov“ bola ideológia formulovaná a uplatňovaná ako prostriedok na presadzovanie záujmov otrokárskeho štátu prostredníctvom federálnej autority. Ako zdôrazňuje historik Thomas L. Krannawitter, „južanská požiadavka na ochranu federálnych otrokov predstavovala požiadavku na bezprecedentné rozšírenie federálnej moci“. Tieto štyri doktríny obsahovali dominantné ideológie predstavované americkej verejnosti v otázkach otroctva, území a ústavy USA pred prezidentskými voľbami v roku 1860.
Sekcionalizmus bol výsledkom rozdielnych ekonomík, sociálnej štruktúry, zvykov a politických hodnôt severu a juhu. Regionálne napätie vyvrcholilo počas vojny roku 1812, výsledkom čoho bol Hartfordský dohovor, ktorý prejavoval nespokojnosť Severu s embargom na zahraničný obchod, ktoré neúmerne ovplyvňovalo priemyselný Sever, kompromis troch pätín, oslabenie severnej moci novými štátmi a postupnosť južných prezidentov. Sekcionalizmus sa medzi rokmi 1800 a 1860 ustavične zvyšoval, pretože Sever, ktorý postupne rušil otroctvo, industrializoval, urbanizoval a budoval prosperujúce farmy, zatiaľ čo Juh sa sústredil na plantážne poľnohospodárstvo založené na otrockej práci spolu so samozásobiteľským poľnohospodárstvom pre chudobných belochov. V 40. a 50. rokoch 19. storočia sa otázka prijatia otroctva (pod zámienkou odmietnutia otrockých biskupov a misionárov) rozdelila na najväčšie náboženské vierovyznania národa (metodistická, baptistická a presbyteriánska cirkev) na samostatné severné a južné vyznania.
Historici diskutovali o tom, či ekonomické rozdiely medzi hlavne priemyselným severom a prevažne poľnohospodárskym juhom mohli spôsobiť vojnu. Väčšina historikov dnes nesúhlasí s ekonomickým determinizmom historika Charlesa A. Bearda v 20. rokoch 20. storočia a zdôrazňuje, že severná a južná ekonomika sa do veľkej miery dopĺňali, aj keď modely boli odlišné.
Majitelia otrokov uprednostňovali nízkonákladovú manuálnu prácu bez mechanizácie. Severné výrobné záujmy podporovali clá a protekcionizmus, zatiaľ čo južanskí pestovatelia požadovali voľný obchod. Demokrati v Kongrese, ovládaní južanmi, spísali colné zákony v 30., 40. a 50. rokoch 19. storočia a neustále znižovali sadzby tak, že sadzby v roku1857 boli najnižšie od roku 1816. Republikáni požadovali zvýšenie ciel vo voľbách v roku 1860. Zvýšenia boli prijaté až v roku 1861 po tom, čo sa južania vzdali svojich kresiel v Kongrese. Otázkou taríf bola sťažnosť Severanov. Avšak neokonfederační autori to tvrdili ako sťažnosť Južanov. V rokoch 1860 až 1861 žiadna zo skupín, ktoré navrhli kompromisy na odvrátenie odtrhnutia, nevzniesla otázku taríf.
Začiatkom 19. storočia bol nacionalizmus mocnou silou so známymi rečníkmi ako Andrew Jackson a Daniel Webster. Zatiaľ čo prakticky všetci severania podporovali Úniu, južania boli rozdelení medzi tých, ktorí sú oddaní celým Spojeným štátom americkým, a tých, ktorí sú oddaní predovšetkým južnému regiónu a potom Konfederácii.
Medzi vnímané urážky južnej kolektívnej cti patrila enormná popularita knihy Chalúpka štrýčka Toma a kroky abolicionistu Johna Browna v snahe podnietiť povstanie otrokov v roku 1859.
Zatiaľ čo Juh smeroval k južanskému nacionalizmu, lídri na severe sa tiež viac orientovali na národnú úroveň a odmietali akúkoľvek predstavu o rozdelení Únie. Republikánska národná volebná kampaň z roku 1860 varovala, že republikáni považujú odchod štátov za vlastizradu a nebudú to tolerovať. Juh varovania ignoroval; Južania si neuvedomovali, ako horlivo bude Sever bojovať, aby držal Úniu pohromade.
Posledným spúšťačom odchodu bola voľba Abrahama Lincolna za prezidenta v novembri 1860.[31] Snahy o kompromis, vrátane Corwinovho dodatoku a Crittendenovho kompromisu, zlyhali. Južanskí lídri sa obávali, že Lincoln zastaví rozširovanie otroctva a vydá sa smerom k jeho zániku. Otrokárske štáty, ktoré sa už v Snemovni reprezentantov stali menšinou, teraz čelili budúcnosti večnej menšiny v Senáte a volebnému kolégiu proti čoraz silnejšiemu Severu. Pred nástupom Lincolna do funkcie v marci 1861 sedem otrokárskych štátov deklarovalo svoje odtrhnutie a pripojilo sa k vytvoreniu Konfederácie.
Zvolenie Lincolna za prezidenta Spojených štátov vyvolalo zákonodarný zbor v Južnej Karolíne, aby zvolal štátny konvent, ktorý by zvážil odchod z krajiny. Pred vojnou urobila Južná Karolína viac ako ktorýkoľvek iný južný štát, aby presadila predstavu, že štát má právo zrušiť federálne zákony, ba dokonca vystúpiť z USA. Kongres jednomyseľne dňa 20. decembra 1860 odhlasoval odtrhnutie a prijal „Deklaráciu okamžitých príčin, ktoré vyvolávajú a ospravedlňujú odtrhnutie Južnej Karolíny od Federálneho zväzu“. Presadzovala práva štátov na vlastníkov otrokov na juhu, obsahovala však sťažnosť na práva štátov na severe vo forme odporu proti zákonu s tým, že severné štáty si neplnia svoje federálne povinnosti vyplývajúce z ústavy. Južnú Karolínu nasledovali ďalšie „bavlníkové štáty“, a to Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana, Texas, ktoré sa odtrhli v januári a februári 1861.
Medzi nariadeniami o odtrhnutí prijatými jednotlivými štátmi sa tri z nich - Texas, Alabama a Virgínia - osobitne zmienili o ťažkej situácii „otrokárskych štátov“, ktorú majú v rukách severní abolicionisti. Zvyšok sa nezmieňuje o otroctve a často ide o krátke oznámenia o rozpustení väzieb zákonodarnými zbormi. Najmenej štyri štáty - Južná Karolína, Mississippi, Georgia a Texas - však tiež podrobne a detailne vysvetlili svoje príčiny odtrhnutia. Všetky z nich vinu vinylovali na hnutie za zrušenie otroctva a vplyv tohto hnutia na politiku severných štátov. Južné štáty verili, že otrokárstvo je ústavným právom. Tieto štáty sa 4. februára 1861 dohodli na vytvorení novej federálnej vlády, Konfederovaných štátov amerických. Prebrali kontrolu nad federálnymi pevnosťami a inými majetkami v ich hraniciach s malým odporom odchádzajúceho prezidenta Jamesa Buchanana, ktorého funkčné obdobie sa skončilo 4. marca 1861. Buchanan uviedol, že rozhodnutie Dreda Scotta je dôkazom toho, že Juh nemá dôvod na odtrhnutie a že Únia „má byť večná“. Štvrtina americkej armády - celá posádka v Texase - bola vo februári 1861 odovzdaná štátnym vojskám, ktorým velil generál David E. Twiggs, ktorý sa potom pripojil ku Konfederácii.
Keď sa Južania vzdali svojich kresiel v Senáte a Snemovni parlamentov, republikáni mohli prijímať projekty, ktoré boli pred vojnou blokované Južanskými senátormi. Patrili medzi ne napríklad Morrillova tarifa, zákon o usadlosti, transkontinentálna železnica (Pacifické železničné zákony), zákon o národnom bankovníctve a ukončenie otroctva v okrese Kolumbia. Zákon o príjmoch z roku 1861 zaviedol daň z príjmu ako pomoc pri financovaní vojny.
18. decembra 1860 bolo v Crittendenskom kompromise navrhnuté obnovenie línie Missourského kompromisu ústavným zákazom otroctva s tým, že štáty severne od línie by boli slobodné a štáty pod líniou by mohli ďalej presadzovať otroctvo. Prijatie tohto kompromisu by pravdepodobne zabránilo odchodu každého južného štátu okrem Južnej Karolíny, ale Lincoln a republikáni to odmietli.[32] Potom sa navrhlo usporiadanie národného referenda o tomto nkompromise. Republikáni túto myšlienku opäť odmietli, hoci väčšina severanov aj južanov by za ňu pravdepodobne hlasovala. Vo Washingtone sa zišla predvojnová februárová mierová konferencia (1861), ktorá navrhla podobné riešenie ako Crittendenský kompromis; Kongres to odmietol. Republikáni navrhli alternatívny kompromis, ktorý by nezasahoval do otroctva tam, kde existovalo, ale Juh tento kompromis považoval za nedostatočný. Zostávajúcich osem otrokárskych štátov napriek tomu odmietlo žiadosti o vstup do Konfederácie na prvom dohovore o odtrhnutí vo Virgínii dňa 4. apríla 1861.
4. marca 1861 zložil Abraham Lincoln prezidentskú prísahu. Vo svojom inauguračnom príhovore tvrdil, že ústava je dokonalejším zväzkom ako predchádzajúce články Konfederácie a večnej únie, že ide o záväznú zmluvu, a každý odchod označil za „právne neplatný“. Nemal v úmysle napadnúť južné štáty, ani nemal v úmysle ukončiť otroctvo tam, kde existuje, uviedol však, že na udržanie vlastníctva federálneho majetku použije silu.
Juh vyslal delegácie do Washingtonu a ponúkol im zaplatenie federálnych majetkov a uzavretie mierovej zmluvy s USA. Lincoln odmietol akékoľvek rokovania s agentmi Konfederácie, pretože tvrdil, že Konfederácia nie je legitímna vláda a že uzavretie akejkoľvek zmluvy s ňou by sa rovnalo uznaniu tejto vlády ako zvrchovanej vlády. Minister zahraničia William Seward, ktorý sa v tom čase považoval za skutočného guvernéra alebo „predsedu vlády“ za neskúseným Lincolnom, sa zapojil do nepovolených a nepriamych rokovaní, ktoré zlyhali. Prezident Lincoln bol odhodlaný držať na území Konfederácie všetky zostávajúce pevnosti okupované Úniou: pevnosť Monroe vo Virgínii, pevnosť Pickens, pevnosť Jefferson a pevnosť Taylor na Floride a pevnosť Sumter, ktorá sa nachádzala v Južnej Karolíne.
Pevnosť Sumter sa nachádza uprostred prístavu v Charlestone v Južnej Karolíne. Jeho posádka sa tam nedávno premiestnila, aby sa vyhla incidentom s miestnymi milíciami v uliciach mesta. Lincoln povedal svojmu veliteľovi mjr. Andersonovi, aby vydržal, kým na neho nevystrelia. Prezident Konfederácie Jefferson Davis nariadil vzdanie sa pevnosti. Anderson podmienečne odpovedal, čo vláda Konfederácie odmietla, a Davis nariadil generálovi P. G. T. Beauregardovi zaútočiť na pevnosť skôr, ako mohla doraziť záchranná pomoc. Bombardoval pevnosť Sumter 12. - 13. apríla a vynútil si jeho kapituláciu.
Lídri Únie nesprávne predpokladali, že odchod podporuje iba menšina Južanov a že je možné počítať s veľkým počtom južných Únionistov. Keby si Severania uvedomili, že väčšina Južanov uprednostňuje odchod, mohli by váhať pri pokuse o obrovskú úlohu dobyť zjednotený Juh.
Lincoln vyzval všetky štáty, aby vyslali vojská na znovuzískanie pevnosti a ďalších federálnych majetkov. Rozsah povstania sa javil ako malý, a preto na 90 dní vyzval iba 75 000 dobrovoľníkov. Guvernér štátu Massachusetts prevážal štátne pluky vo vlakoch, ktoré nasledujúci deň smerovali na juh. V západnom Missouri sa miestni separatisti zmocnili Liberty Arsenal. 3. mája 1861 vyzval Lincoln ďalších 42 000 dobrovoľníkov na obdobie troch rokov.
Štyri štáty na strednom a hornom Juhu opakovane odmietli predohry Konfederácie, teraz však Virgínia, Tennessee, Arkansas a Severná Karolína odmietli vyslať vojská proti svojim susedom, vyhlásili ich odchod a pripojili sa ku Konfederácii. Na odmenenie Virginie bolo hlavné mesto Konfederácie presunuté do Richmondu.[33]
.png)
Maryland, Delaware, Missouri a Kentucky boli otrokárske štáty, ktoré boli proti odtrhnutiu a nátlaku zo strany Juhu. Západná Virgínia sa k nim potom pripojila ako ďalší hraničný štát po tom, čo sa oddelila od Virgínie a v roku 1863 sa stala štátom Únie.
Územie Marylandu obklopovalo hlavné mesto Spojených štátov Washington, D.C. Marylandský zákonodarný orgán v drvivej väčšine (53 - 13) hlasoval za zotrvanie v Únii, zároveň však odmietol nepriateľstvo s južnými susedmi a hlasoval za zatvorenie Marylandských železničných tratí, aby sa zabránilo ich použitiu počas vojny.[34] Lincoln reagoval stanovením stanného práva a jednostranným pozastavením habeas corpus v Marylande spolu s vyslaním jednotiek domobrany zo severu. Lincoln rýchlo prevzal kontrolu nad Marylandom a okresom Columbia tým, že sa zmocnil mnohých významných osobností vrátane zatknutia 1/3 členov Marylandského valného zhromaždenia v deň, keď sa znovu zišlo. Všetci boli zadržaní bez súdu, ignorujúc rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu USA Rogera Taneya, rodáka z Marylandu, že iba Kongres (a nie prezident) môže pozastaviť habeas corpus (Ex parte Merryman). Federálne jednotky uväznili významného redaktora novín v Baltimore Franka Key Howarda, vnuka Francisa Scotta Keya, po tom, čo v úvodníku kritizoval Lincolna za ignorovanie rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu.
Kentucky sa neodtrhlo; na istý čas sa vyhlásilo za neutrálny štát. Keď v septembri 1861 do štátu vstúpili vojská Konfederácie, skončila sa neutralita a štát pri pokuse o udržanie otroctva znovu potvrdil svoj štatút Únie. Počas krátkej invázie vojsk Konfederácie v roku 1861 zorganizovali sympatizanti Konfederácie secesný dohovor, vytvorili tieňovú vládu Konfederácie v Kentucky, slávnostne prijali guvernéra a získali uznanie Konfederácie. Jeho jurisdikcia siahala iba po konfederačné bojové línie v Spoločenstve a po októbri 1862 odišla definitívne do exilu.
Po odtrhnutí Virgínie požiadala Únionova vláda vo Wheelingu 48 krajov, aby 24. októbra 1861 hlasovali o nariadení na vytvorenie nového štátu. Účasť voličov na úrovni 34 percent schválila zákon o štátnosti (96 percent to schválilo). Zahrnutie 24 secesných krajov do štátu a následná partizánska vojna zapojila do veľkej časti vojny asi 40 000 federálnych vojakov. Kongres prijal Západnú Virgíniu do Únie 20. júna 1863. Západná Virgínia poskytla približne 20 000 - 22 000 vojakov Konfederácii aj Únii.
K pokusu o odtrhnutie Únionistami došlo vo východnom Tennessee, boli však potlačený Konfederáciou, ktorá zatkla viac ako 3 000 mužov podozrivých z lojality k Únii. Boli zadržaní bez súdu.
Občianska vojna bola pretek poznamenaný dravosťou a frekvenciou bitiek. Počas štyroch rokov sa odohralo 237 pomenovaných bitiek, rovnako ako oveľa viac menších akcií a potýčok, ktoré sa často vyznačovali trpkou intenzitou a vysokými stratami. John Keegan vo svojej knihe Americká občianska vojna píše, že „Americká občianska vojna mala byť jedna z najkrutejších vojen, aké kedy prebehli“.
Keď prvých sedem štátov začalo organizovať Konfederáciu v Montgomery, mala celá americká armáda 16 000 vojakov. Guvernéri Severu však začali mobilizovať svoje milície. Konfederatívny kongres povolil novému štátu až 100 000 vojakov vyslaných guvernérmi už vo februári. V prvom roku vojny mali obe strany veľmi veľa dobrovoľníkov. Každým rokom sa chcelo čoraz viac dospievajúcich mužov pridať do vojny. Obe strany použili návrh zákona - branná povinnosť - ako prostriedok na povzbudenie alebo vynútenie dobrovoľníctva. Konfederácia prijala v apríli 1862 návrh zákona pre mladých mužov vo veku od 18 do 35 rokov; dozorcovia nad otrokmi, vládni úradníci a duchovní boli oslobodení. V júli nasledoval americký kongres, ktorý schválil návrh milície v štáte, keď nedokázal splniť svoju kvótu s dobrovoľníkmi. Do armády Únie vo veľkom počte vstúpili európski prisťahovalci, vrátane 177 000 narodených v Nemecku a 144 000 narodených v Írsku.
Keď v januári 1863 vstúpilo do platnosti vyhlásenie o emancipácii boli bývalí otroci energeticky verbovaní štátmi a využívaní na plnenie štátnych kvót. Štáty a miestne komunity ponúkali čoraz vyššie peňažné bonusy pre bielych dobrovoľníkov. Kongres v marci 1863 zákon sprísnil. Vybraní muži vo výbere mohli poskytnúť náhradu alebo do polovice roku 1864 zaplatiť peniaze za komutáciu. Mnoho oprávnených združilo svoje peniaze na pokrytie nákladov na kohokoľvek, kto bol vybratý. Rodiny pomocou náhradného ustanovenia vybrali, ktorý muž má ísť do armády a ktorý má zostať doma.
Na severe aj na juhu boli návrhy zákonov o výbere veľmi nepopulárne. Na severe sa odvodom vyhýbalo asi 120 000 mužov, veľa z nich utieklo do Kanady a ďalších 280 000 vojakov počas vojny dezertovalo. Najmenej 100 000 južanov dezertovalo, teda asi 10 percent. Na severe niektorí narukovali, aby získali veľkorysý bonus, dezertovali, potom sa vrátili späť do druhej náborovej stanice pod iným menom a prihlásili sa znova na druhý bonus; 141 ich bolo chytených a popravených.
Z malých pohraničných vojsk v roku 1860 sa armády Únie a Konfederácie za pár rokov rozrástli na „najväčšiu a najefektívnejšiu armádu na svete“.
Počet žien, ktoré počas vojny slúžili ako vojačky, sa odhaduje na 400 až 750, hoci určiť presný počet je nemožné, pretože ženy sa museli maskovať za mužov.
Ženy tiež slúžili na nemocničnej lodi Únie Red Rover a ošetrovali jednotky Únie a Konfederácie v poľných nemocniciach.[35]
Mary Edwardsová Walkerová, jediná žena, ktorá kedy získala Medailu cti, slúžila v armáde Únie a medaila jej bola daná za úsilie o liečenie zranených počas vojny. Jej meno bolo vymazané z armádnej medaily cti v roku 1917 (spolu s ďalšími viac ako 900 mužskými príjemcami tejto medaile); v roku 1977 však bola obnovená.[36]
Na začiatku občianskej vojny fungoval systém podmienečných prepustení. Zajatci sa dohodli, že nebudú bojovať, kým nebudú oficiálne vymenení. Medzitým boli držaní v táboroch riadených ich armádou. Boli platení, ale nesmeli vykonávať nijaké vojenské povinnosti. Systém výmen sa zrútil v roku 1863, keď Konfederácia odmietla výmenu čiernych zajatcov. Potom počas vojny zahynulo vo väzeniach asi 56 000 zo 409 000 zajatcov, čo predstavuje takmer 10 percent smrteľných obetí.[37]
Malé americké námorníctvo z roku 1861 sa v roku 1865 rýchlo rozšírilo na 6 000 dôstojníkov a 45 000 mužov s 671 plavidlami s tonážou 510 396.[38] Jej úlohou bolo zablokovať Konfederačné prístavy, prevziať kontrolu nad riečnym systémom, brániť sa pred Konfederovanými nájazdníkmi na otvorenom mori a byť pripravení na možnú vojnu s britským kráľovským námorníctvom. Medzitým sa hlavná riečna vojna viedla na Západe, kde niekoľko veľkých riek umožnilo prístup do vnútrozemia Konfederácie. Americké námorníctvo nakoniec získalo kontrolu nad riekami Red, Tennessee, Cumberland, Mississippi a Ohio. Na východe námorníctvo zásobovalo a presúvalo armádne sily a občas ostreľovalo subjekty Konfederácie.
Občianska vojna nastala v raných fázach priemyselnej revolúcie. Počas tejto doby sa objavilo veľa námorných noviniek, najmä nástup obrnených lodí. Začalo sa to tým, že Konfederácia vedela, že sa musia stretnúť alebo bojovať s námornou prevahou Únie, a tak reagovala na blokádu Únie vybudovaním alebo prestavbou viac ako 130 plavidiel vrátane dvadsiatich šiestich obrnených lodí. Iba polovica z nich bola aktívne používaná.
Na začiatku roku 1861 vymyslel generál Winfield Scott Anakondový plán, ktorý by vyhral vojnu s čo najmenším krviprelievaním. Scott tvrdil, že blokáda hlavných prístavov Úniou by oslabila hospodárstvo Konfederácie. Verejná mienka požadovala okamžitý útok armády na dobytie Richmondu.
V apríli 1861 ohlásil Lincoln blokádu Úniou vo všetkých južných prístavoch; obchodné lode nemohli získať poistenie a pravidelná doprava skončila. Juh sa v roku 1861 predtým, ako bola blokáda účinná, potýkal s obmedzujúcim vývozom bavlny; kým si chybu uvedomili, bolo už neskoro. „Kráľ bavlny“ neexistoval, pretože Juh mohol vyvážať menej ako 10 percent svojej bavlny. Blokáda odstavila desať námorných prístavov Konfederácie. Do júna 1861 boli vojnové lode umiestnené pri hlavných južných prístavoch a o rok neskôr bolo v prevádzke takmer 300 lodí.
Južné vojská pod vedením generála Leeho mali spočiatku výraznú prevahu. Dostali sa nebezpečne blízko hlavného mesta Severu Washingtonu, nedokázali ho však obsadiť. Porážka Severu sa zdala neodvratná. Na rozdiel od Juhu však dokázal obnovovať svoje armády z početných ľudských zdrojov severných priemyselných miest a taktiež z prisťahovalcov, ktorí sa hrnuli do Ameriky napriek vojne. Významnou bitkou sa stáva bitka pri Gettysburgu roku 1863, kde vyhráva Sever. Po dvoch rokoch vyčerpávajúcich bojov, ktoré si vyžiadali obrovské straty na životoch, však severné armády pod vedením generálov Granta a Shermana zahnali protivníka na útek. Generál Sherman so svojimi vojskami prenikol na územie Konfederácie a systematicky ničil hospodársku základňu Juhu. Nakoniec sa mu podarilo rozdeliť Konfederáciu na dve časti, a tým zabrániť zásobovaniu armád bojujúcich na východe proti Grantovi. A bitka pri Appomattoxe roku 1865 sa skončila výhrou Severu, keď sa Juh vzdal. Po obsadení najväčších konfederačných miest sa generál Lee so svojou armádou vzdal. Súčasťou vojny bola námorná bitka pri Hampton Roads, do ktorej sa zapojili aj dve bojové lode, ktoré využívali na pohon paru a boli revolučné svojím tvarom a pancierovaním: severná loď Monitor, ktorá sa napriek slabšej palebnej sile ukázala ako lepšia, pretože dvojica jej kanónov pálila z otočnej hlavne a len malá časť lode vyčnievala nad hladinu, a južná Virgínia známa tiež ako Merrimack, ktorá sa spoliehala na viac diel a tiež na taran – oceľový bodec na prerážanie nepriateľských lodí. Víťazom súboja sa stala Únia, pretože zabránila Juhu v ďalšom ničení svojich lodí, a Juhu sa tak nepodarilo prelomiť blokádu svojho pobrežia, čo pri nedostatku surovín potrebných na vedenie vojny prispelo k jeho porážke. Po skončení vojny na juhu ostali jednotky Únie a začal sa proces premeny celej spoločnosti, ktorý však skončil až v druhej polovici 20. storočia zákazom segregácie.
Táto vojna mala význam, pretože na jednej strane znamenala posilnenie postavenia severných štátov a urýchlila industrializáciu, na druhej strane viedla k zrušeniu otrokárskeho systému a k potvrdeniu demokratických princípov, na ktorých sa zakladá americká ústava z roku 1787. Prezident Abraham Lincoln však za svoje presvedčenie zaplatil životom.
Občianska vojna znamenala ukončenie jedného z najsmutnejších období v dejinách ľudstva. Napriek tomu, že podľa zákona mal mať každý americký občan bez rozdielu farby pleti rovnaké práva, vedomie rasovej odlišnosti sa z ľudských myslí nedalo vymazať. Aj keď otroctvo bolo oficiálne zrušené, útoky proti černochom pokračovali.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
