ruský spisovateľ, disident, držiteľ nobelovej ceny za literatúru From Wikipedia, the free encyclopedia
Alexandr Isajevič Solženicyn (rus. Александр Исаевич Солженицын; * 11. december 1918, Kislovodsk – † 3. august 2008 Moskva, Rusko) bol ruský spisovateľ, publicista, politický činiteľ a účastník 2. svetovej vojny.
Alexandr Isajevič Solženicyn | |
ruský spisovateľ, disident, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru | |
Narodenie | 11. december 1918 Kislovodsk, Rusko |
---|---|
Úmrtie | 3. august 2008 (89 rokov) Moskva, Rusko |
Podpis | |
Odkazy | |
Webstránka | https://www.solzhenitsyncenter.org/ solzhenitsyn.ru, https: |
Commons | Alexandr Isajevič Solženicyn |
Narodil sa v meste Kislovodsk. Jeho otec Isakij Semionovič zomrel nešťastnou náhodou pri poľovačke ešte pred jeho narodením. V roku 1925 sa s matkou presťahoval do Rostova nad Donom. V nižších ročníkoch školy sa mu často vysmievali za to, že nosil pravoslávny kríž. Čelil tiež problémom, pretože nechcel vstúpiť do pionierskej organizácie, či za navštevovanie kostola. Pod vplyvom školy však neskôr prijal komunistickú ideológiu. Vo vyšších ročníkoch sa začal zaujímať o literatúru, históriu a spoločenské dianie. Písal tiež básne. V roku 1936 vstúpil do Komsomolu a začal študovať na Rostovskej štátnej univerzite, keďže však nechcel aby bola literatúra jeho jediným zdrojom obživy, študoval matematiku a fyziku. V apríli 1940 sa oženil s Nataliou Rešetkovskou. Po štúdiách pracoval ako učiteľ fyziky.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom najprv v septembri 1941 mobilizoval a v polovici októbra bol povolaný do armády. Požiadal o prijatie do dôstojníckeho kurzu, ktorý absolvoval v meste Kostroma. V októbri roku 1942 sa stal poručíkom. Na front sa dostal vo februári 1943 ako veliteľ batérie vzdušného odposluchu (tieto jednotky boli súčasťou protilietadlovej obrany). Dosiahol hodnosť kapitána, bol vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny a Radom červenej zástavy.
Ešte počas vojny ho vo februári 1945 zatkli a za protištátnu činnosť (v liste priateľovi kritizoval Stalina) a odsúdili na 8 rokov väzenia, 2 roky strávil na nútených prácach v gulagu. Po Stalinovej smrti dostal amnestiu a do roku 1956 bol vo vyhnanstve v Kazachstane. V roku 1957 bol rehabilitovaný. V roku 1962 napísal novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá opisovala tvrdý život v sovietskych pracovných táboroch. Spolu s ďalšou pomerne kritickou poviedkou Matrionina chalupa z roku 1962 ich vydal A. T. Tvardovskij v časopise Novyj mir v roku 1963. V priebehu roka však odstránením Chruščova reformné procesy v sovietskej komunistickej strane ustali a opäť sa dostal do nemilosti najvyšších predstaviteľov.
V roku 1968 bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. O dva roky neskôr mu bola udelená Nobelova cena za literatúru, ktorú si nemohol prebrať. Následne bol roku 1974 násilne odsunutý do západného Nemecka a zbavený sovietskeho občianstva. V roku 1976 odišiel do USA.
Do Ruska sa vrátil v roku 1994. V roku 1997 bol zvolený za riadneho člena Ruskej akadémie vied. V posledných rokoch svojho života kritizoval západných politikov za pokrytectvo a požívanie dvojakého metra v medzinárodných vzťahoch, ale napr. aj rozširovanie NATO. V roku 2007 získal Štátnu cenu Ruskej federácie, ktorú mu osobne udelil V. Putin. Zomrel v neskorých nočných hodinách 3. augusta[1] 2008 v Moskve na srdcový infarkt. Bol pochovaný 6. augusta 2008 na Donskom cintoríne v Moskve.
Jeho tvorbu veľmi ovplyvnila druhá svetová vojna, odsúdenie do Gulagu a následný pobyt vo vyhnanstve.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.