španielska mystička, reformátorka karmelitánskeho rádu a rímskokatolícka svätica From Wikipedia, the free encyclopedia
Svätá Terézia z Ávily, známa ako Terézia od Ježiša alebo Terézia Ježišova, vlastným menom Teresa Sánchez de Cepeda y Ahumada[1] (* 28. marec 1515, Ávila, Španielsko – † 4. október 1582, Alba de Tormes)[1][2] bola španielska rehoľníčka, zakladateľka bosých karmelitániek a mystička. Jej literárne dielo predstavuje jeden z vrcholov španielskeho mysticizmu. Medzi jej najväčšie práce patrí Vnútorný hrad, Cesta k dokonalosti či Životopis. Počas života sa Terézia zasadzovala o obnovu dôslednej klauzúry v kláštoroch, prísnejších podmienok pre mníšky a viac modlitby. Mnoho predstaviteľov vtedajšieho cirkevného a svetského života sa snažilo jej reformu karmelitánskeho rádu neúspešne zvrátiť.
| Terézia z Ávily, OCD | |
| zakladateľka Bosých karmelitánov, mystička a Učiteľka Cirkvi | |
 | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Občianske meno | Teresa Sánchez de Cepeda y Ahumada |
| Narodenie | 28. marec 1515 Ávila, Španielsko |
| Úmrtie | 4. október 1582 (67 rokov) Alba de Tormes, Španielsko |
| Rehoľníčka | |
| Rehoľa | * Karmelitánsky rád * založenie bosých karmelitánov (od 24. augusta 1562) |
| Vstup | 2. november 1535 (20 rokov) |
| Večné sľuby | 1537 |
| Svätica | |
| V cirkvi | Rímskokatolícka cirkev |
| Blahorečenie | 24. apríl 1614 (99 rokov) Pavol V. |
| Svätorečenie | 12. marec 1622 (106 rokov) Gregor XV. |
| Patronát | šachistov, spisovateľov a ľudí trpiacich bolesťami hlavy |
| Atribúty | mníšske rúcho, písacie potreby, prerazené srdce, anjelský šíp |
| Sviatok | 15. október |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Terézia z Ávily (plné texty diel autora) |
 | Terézia z Ávily (multimediálne súbory na commons) |
Od roku 1622 je uctievaná ako svätá a pápež Pavol VI. jej v roku 1970 udelil titul Učiteľka Cirkvi. Na Slovensku sa nachádzajú štyri chrámy zasvätené tejto svätici.
Terézia sa narodila 28. marca 1515 neďaleko Madridu v španielskej Ávile v kastílskej šľachtickej rodine otcovi Alonsovi Sanchezovi de Cepeda a matke Beatriz de Ahumada.[3][4] Jej rodičia boli nábožní.[1] Terézia mala dokopy ďalších 11 súrodencov, pričom dvaja najstarší pochádzali z Alonsového prvého manželstva, zvyšní mali rovnakú matku Beatriz.[5]
Keď mala Terézia štyri roky, jej rodina bola obvinená a následne do roku 1522 súdená prevažne vo Valladolid a Tolede kvôli pravosti ich šľachtického titulu a údajnom židovskom pôvode.[5] I keď bola ich obhajoba úspešná, v tomto období rodina prišla o značné finančné prostriedky, ktoré musela vynaložiť na súdne trovy.[5] Ako malé dieťa sa Terézia rýchlo naučila čítať, pravdepodobne po vzore svojej matky.[5] Spolu s bratom Rodrigom už od šiestich rokov čítavala životopisy svätcov.[3][6] V tomto období sa obaja pokúsili o útek z domu, aby sa dostali do dnešného Maroka a zomreli tam ako mučeníci.[6][7][8] V pamätiach sa Terézia zmieňuje o tom, že hrávala šach a vedela vyšívať.[5]
Ako 14-ročnej jej zomrela mama.[7] Postupne sa dostala pod zlý vplyv svojej tety. Keď to jej otec spozoroval, v roku 1531 ju poslal do kláštora v Ávile, aby sa vzdelala a zlepšila v správaní.[3][6] I keď Terézia bola spočiatku proti, neskôr sa zamilovala do tichého mníšskeho života. Potom však bola z neho kvôli chorobe prepustená.[6] Liečila sa u strýka a čas trávila štúdiom listov sv. Hieronyma a Gregora o mníšskom živote a mravnosti.[6] Po dlhom zvažovaní sa rozhodla vstúpiť do miestneho ávilského kláštora karmelitánok.[1][6] V tomto období sa rozbiehala európska kolonizácia dnešného Mexika a Peru, a preto sa jej 8 bratov rozhodlo opustiť Avilu a odcestovať do Ameriky. Posledný brat vstúpil do armády.[5] Keďže v dome zostala len Terézia a jej mladšia sestra Juana, ich otec bol proti jej vstupu do kláštora.[5] Rozhodnutá Terézia však do miestneho Kláštora Vtelenia vstúpila 2. novembra 1535 ako 20-ročná.[3][5][6] Jej noviciát trval dva roky, po ktorých zložila rehoľné sľuby.[5]
Kláštorný život sa riadil podľa karmelskej regule z 13. storočia, ktorú zvoľnil pápež Eugen IV. v roku 1432). Spoločenstvo sa zameriavalo na eucharistickú a mariánsku úctu.[5]
V roku 1537 Terézia opätovne ochorela, pravdepodobne na maláriu.[6] Z toho dôvodu opúšťa kláštor, aby sa liečila v dedine pri Becedas.[5] Neskôr sa presunula do rodičovského domu a v polovici augusta toho istého roku upadla do hlbokej kómy.[5] (Jej okolie si myslelo, že zomrela, preto jej už vykopali hrob.)[3] Prebrala sa z nej po štyroch dňoch, avšak čiastočne paralyzovaná.[3] Toto zdravotné obmedzenie sa pominulo po troch rokoch, ale jej zdravie zostalo už do konca života veľmi krehké.[5] Počas tohto obdobia sa venovala súkromnej modlitbe. Po uzdravení v roku 1540 sa síce vrátila naspäť do kláštora,[3][6] avšak postupne obnovila predchádzajúce kamarátstva z pubertálnych rokov, ustala v modlení sa a zanedbávala svoj duchovný život.[5] Tento život viedla až do smrti svojho otca v roku 1543.[5] Následne sa však začala vracať k pôvodnému dôslednejšie žitému mníšskemu životu.
Terézia si postupne uvedomila, že jej vtedajší kláštorný život úplne nevyhovoval.[7] Rehoľný komplex mal 140 sestier (a na vrchole až 180),[5][6] pričom sa v ňom nachádzali dokonca aj veľmi mladé dievčatá.[5] Terezu vyrušovali aj pútnici a nezasvätení ľudia, ktorí navštevovali kláštor.[1][4] Mladú mníšku rozptyľovala aj nedodržiavaná klauzúra.[5] Preto sa postupne úplne prestala stretávať a komunikovať s týmito ľuďmi. Nakoniec táto potreba ticha a odťažitosti viedla počas jednej z modlitieb v roku 1555 k vnútornému sľubu, že chce slúžiť jedine Bohu.[6] Práve počas tejto modlitby mala pocítiť pokoj. V ďalšom období sa teda venovala hlavne modlitbám a rozjímaniu.[3] Vzorom jej boli dvaja kajúcnici: Mária Magdaléna a sv. Augustín, ktorého dielo Spovede ju veľmi ovplyvnilo.[6] Veľký dosah mal na ňu aj dominikánsky kňaz Domingo Bañez, ktorý ju viedol k myšlienke, že Boha možno milovať v každej veci a vo všetkom, čo sa deje.[1] Medzi ďalšie podpory patrili kňazi, jezuiti, dominikáni či františkáni, ako napr. Luis Beltrán či Baltasar Alvarez.[5]
Terézia považovala za potrebné, aby sa kláštorný režim a klauzúra sprísnili a aby sa zasvätené osoby vyhýbali svetským témam a viac sa sústreďovali na duchovné aktivity. Z tohto dôvodu požiadala Svätú Stolicu o dovolenie založiť dom, v ktorom by bol kláštorný režim prísny ako pred stáročiami. Tejto žiadosti o reformu bolo vyhovené[5] a po odobrení provinciála karmelitánok ho založila 24. augusta 1562 spolu s ďalšími tromi sestrami.[3][7] Tento krok sa však nepáčil pôvodnej predstavenej a ani vedeniu mesta.[5] Z toho dôvodu bola Terézia následne uväznená v kláštore. Prepustená bola až po druhom liste pápeža Pia IV. Vstúpila do nového domu sv. Jozefa pod menom Teréza od Ježiša.[4][5][6] V roku 1567 dostala súhlas po vizitácii generálneho predstaveného rádu Juana Bautistu de Rossiho.[5]
| „ | Rozhodnosť a statočnosť je nutná k získaniu spásy. | “ |
| – sv. Terézia od Ježiša[9] | ||
V novozaloženej vetve karmelitánok, ktoré sú dnes známe ako bosé karmelitánky, boli zavedené veľmi prísne pravidlá.[5] Sestry nosili hrubé a nepríjemné oblečenie a chodili bosé. Spávali na doske so slamníkom. Nikto nesmel vlastniť žiadny majetok a život bol prísne disciplinovaný.[1][6] Prestali sa volať priezviskami a volili si rehoľné mená, aby bola posilnená rovnocennosť a spolupatričnosť.[7] Jedli len dvakrát denne, výlučne vegeteriánsku stravu.[6] Najdôležitejšou však bola prísna klauzúra a neustála modlitba. Terézia od Ježiša sa snažila ísť sestrám príkladom. Preto vykonávala najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry.[3][6] Dobové zdroje ju opisujú ako štedrú, praktickú a zapálenú ženu s dobrým zmyslom pre humor a dôveru v Božiu Prozreteľnosť.[1][4][6]
I keď ohlasy na nový prístup ku kláštornému životu sa šírili veľmi rýchlo, mnohí rehoľníci a klerici sa snažili o zatvorenie tohto (staro)nového kláštora.[6] Medzi nimi boli aj provinciálni predstavení pre Kastíliu a Andalúziu, ktorí poukazovali na jurisdikčné spory vyplývajúce z aplikovania tridentskej reformy v Španielsku.[5] Keď preto pápež Pius V. vymenoval dominikánskych vizitátorov, z rozhodnutia jedného z nich sa Terézia musela v rokoch 1571 až 1574 vrátiť do pôvodného kláštora Vtelenia v Avile, kde zastávala rolu priorky.[5][7] V tomto období bol vzťah apoštolských nunciov k Terézii veľmi premenlivý.[5] V roku 1575 bola kvôli svojim dielam obvinená provinciálom a postavená pred Sevillskú inkvizíciu.[5] Neskôr bola zbavená obvinenia.[5]
Spory ukončil až zásah pápeža Gregora XIII., ktorým potvrdil regulu bosých karmelitánok. Tento akt urýchlil zakladanie nových kláštorov s touto obnovenou prísnosťou.[3] Reformátorka tu mohla využívať početné kontakty z rôznych sociálnych a majetkových skupín obyvateľstva, ktoré si vytvorila počas svetských i vnútrocirkevných procesov.[5] Okrem iných sa poznala a spolupracovala aj s neskoršími svätcami Jánom z Avily, Jánom z Ribery, Petrom z Alkantary alebo Františkom Borgia.
Druhým založeným centrom novej vetvy karmelitánov bolo spoločenstvo v Medina del Campo.[5] Terézia pri prijímaní nových sestier uprednostňovala tie inteligentnejšie, lebo verila, že si rozumovo uvedomujú svoje chyby a budú sa dať viesť.[6] Práve tu sa prvýkrát stretla so sv. Jánom z Kríža, ktorý sa inšpiroval jej reformou.[1][5][6] (Ján bol taktiež na určitú dobu aj jej spovedníkom.)[3] Počas zvyšku života cestovala po Španielsku, aby zakladala reformované kláštory.[1] Osobne otvorila ďalších 14 kláštorov v Malagóne (1568), Valladolide (1568), Tolede (1569), Pastrane (1569), Salamanque (1570), Albe de Tormes (1571), Segovii (1574), Bease (1575), Seville (1575), Caravacu (1576), Villanueve de la Jara (1580), Palencii (1581), Sorii (1581) a ako posledný v Burgose (1582).[5] Ďalších 17 kláštorov otvorila v zastúpení iných.[4] Spoločne s Jánom taktiež založila viaceroch mužských verzií tohto mníšskeho života, avšak aj tu museli čeliť odporom nereformovaných reholí.[6] Kláštorná reforma a nová vetva karmelitánskeho rádu čoskoro prekročila hranice Španielska a šírila sa po celej Európe.[6]
Terézia mala mnoho mystických zážitkov,[4] mnohí ľudia ju však preto nevedeli pochopiť, zosmiešňovali ju alebo prenasledovali.[6]
| „ | Je len jediná cesta k dokonalosti, a tou je modlitba. Ak vás niekto vedie iným smerom, klame vás. | “ |
| – Terézia z Ávily[10] | ||
V prvej fáze mysticizmu (1554 – 1565) 39-ročná Terézia kontaktovala priateľov teológov, aby jej pomohli rozlíšiť, o čo vlastne ide.[5] Tieto udalosti miestni teológovia opísali v dokumentoch Informe a Dictamen.[5] Kým doteraz sa Terézia snažila o hlbší duchovný život, v tomto období zažila podľa vlastných slov v Životopise prítomnosť Ježiša Krista. Od tohto momentu opisuje početné vízie, extázy, mystické zásnuby ako aj poslanie ísť zakladať nové karmelitánske kláštory.[5] Ježiša vníma ako „prítomnosť, potravu a krásu“.[5] Podľa opisu vlastného života Terézia zažila tzv. transverberáciu, čiže prebodnutie srdca anjelským šípom,[3] u niektorých autorov Božou láskou.[1] (Na srdci, ktoré sa nachádza v Albe, je stále vidno jazvy z tohto zranenia.) Medzi ďalšie mystické skúsenosti patrí videnie pekla v roku 1560.[3] Tento zážitok ju nesmierne vystrašil a vzbudil ešte väčšiu túžbu po dosiahnutí nebeskej odmeny.[3]
V druhej fáze (1566 – 1576), ktorej primárnym zdrojom je veľká časť jej diela Vzťahy (špa. Relaciones), čiastočne v dielach Camino a Fundaciones a v správach vyžiadaných pre súdny proces v sevillskej inkvizícii, prevládajú 4 skupiny vízií: svetské hriechy (rozpad manželstiev, herézy, náboženské vojny, kňazské zlyhania), mystické zážitky spojené s Eucharistiou ako centrom cirkevného spoločenstva, početní ešte neevanjelizovaní ľudia a chudoba.[5] Práve tieto obrazy v nej posilňujú túžbu slúžiť Cirkvi.[5] Postupne Terézia podľa vlastných slov zažíva skúsenosť Trojjediného Boha, ktorú vyjadruje v mnohých zložených básňach.[5] Rozlišovanie, či ide o Bohom vnuknuté vízie, zakladá na Biblii.
Posledná fáza (1577 – 1582) je zaznamenaná vo Vnútornom hrade a vo Vzťahoch. Terézia opisuje, že je na prehu kresťanskej plerómy (t. z. duchovnej naplnenosti), ktorá sa skladá z dosiahnutia troch rovín: trinitárnej (mať osobnú skúsenosť s tromi božskými osobami), kristologickej (byť v zjednotení s Kristom a žiť v ňom) a ekleziálnej (slúžiť viac a lepšie Cirkvi a iným).[5] V roku 1581, rok pred smrťou, sa mystické vízie stratili a Terézia opisuje svoju dušu v tomto období v stave „pokoja a odpočinku“.[5]
Zakladateľka sa venovala aj literárnej činnosti, pričom jej štýl ovplyvnilo časté čítanie svetskej i duchovnej literatúry v detstve a mladosti.[5] Jej spisovateľský štýl sa značne odlišuje od vtedajších prístupov – je čo najbližší k hovorovému prejavu s mnohými rozprávačskými prvkami.[5] (Jej súčasník Luis Vives sa vyjadril, že „píše ako hovorí“.)[5] V diele Camino však volí pedagogický dialóg s čitateľkami.[5] Okrem románu, ktorý napísala v pubertálnom veku, bola literárne činná až v poslednej tretine svojho života. Doteraz sú zachované všetky hlavné rukopisy.[5] Terézia od Ježiša plánovala vydať len dve diela Ustanovenia a Cesta k dokonalosti (špa. Camino de Perfección).[5]
V jej tvorbe je hmatateľný vplyv sv. Jána z Kríža.[6] Medzi jej najznámejšie diela patrí Životopis (špa. Vida/Autobiografia), ktorého upravenú verziu začala Terézia od Ježiša písať pravdepodobne v júni 1562 a dokončila koncom roka 1565.[5][6] Text bol napísaný, podobne ako väčšina ďalších, na žiadosť jej spovedníkov a určený primárne pre nich.[1][5] V prepracovanej verzii sa mníška vyhýba menám osôb a miest a žiada o anonymitu.[5] Hlavnú pozornosť v ňom venuje opisu príkladov jej rodičov a súrodencov, ako aj rodinnej striedmosti. Nasledujú udalosti po smrti jej matky a postupná ľudská a kresťanská formácia.[5] V diele opisuje aj svoje pubertálne „omyly“ a následné váhanie, či vstúpiť do kláštora.[5] Terézia nekoncipovala Životopis tak, aby vyrozprával jej vonkajší príbeh, ale aby poukázala na vplyv Božej milosti v jej živote.[5] Preto v závere práce prikladá myšlienky a rady, ako rozlišovať konanie Boha v ľudskom živote.[5]
Druhým výrazným dielom bola kniha Vzťahy (špa. Relaciones, postupne medzi rokmi 1560 až 1581), ktorá je súborom rôznorodých krátkych textov určených primárne pre jej spovedníkov (text č. 4 a 5 bol určený pre sevillského inkvizítora).[5] Prvých šesť sa venuje vo všeobecnosti Terezinej duši, čím získava čitateľ obraz o tom, ako autorka nahliada na seba samu.[5] Zvyšných 61 vzájomne nenadväzujúcich textov sú zápisky dôležitých duševných udalostí alebo prežitých mystických zážitkov a boli určené len autorke.[5] Mnohé postrehy, ktoré si v nich zapísala, využila v diele Vnútorný hrad.[5]
Ďalšou tvorbou bola Cesta k dokonalosti (pravdepodobne z 1565/1566),[7] v ktorom inštruovala spolusestry, ako majú žiť.[1][6] Ponúka tiež rady, ako prekonávať pokušenia, a zdôrazňuje princípy novej karmelitánskej vetvy: vzájomná láska, odlúčenie sa od stvorenstva a skutočná pokora prostredníctvom asketickeho života.[5] V druhej polovici textu s kristocentrickým charakterom autorka komentuje jednotlivé pasáže z modlitby Otče náš s dôsledkami na ich rehoľu.[5] Zo štylistického hľadiska ide preto o Terezino najprepracovanejšie dielo, ktoré po hlavnej korekcii a cenzúre teológov a spovedníkov ešte následne viackrát upravovala a vylepšovala.[5] Text preto pôsobí jemnejšie, ale zároveň sa vytráca prorocký prístup k Cirkvi.[5] Táto kniha sa veľmi rýchlo rozšírila do kláštorov, ktoré sa riadili Terezinou reformovanou regulou.
Za Terezine najvýznamnejšie dielo, ktoré pojednáva o hĺbkach duchovného života a kontemplácie, je považovaný Vnútorný hrad (špa. Castillo Interior) z roku 1577.[1][6][7] Je vytvorený na žiadosť jej spovedníka a ide o doplnenú syntézu Životopisu, Vzťahov a Cesty (špa. Camino).[5] V tomto diele ucelene opisuje svoje nielen mystické zážitky a dopĺňa to, čo chýba v Životopise.[5] Ústredným symbolom je hrad, ktorý je súčasne antropologickou a trinitárskou metaforou. Oba symboly (hrad Človeka a hrad Trojjediného Boha) splývajú dokopy, pričom obsahujú sedem úrovní. U Človeka ide o jeho vnútro, u Boha zobrazuje sedem častí procesu zjednocovania sa Človeka s Trojjedinným Bohom.[5] Terézia v diele rozvíja len veľmi nepatrne symboly priekopy okolo hradu (teda tela a zmyslov) a jeho okolie (vonkajší svet).[5] Ústrednými teologickými myšlienkami, ktoré podkladá biblickými citátmi a obrazmi, je jedinečnosť viery každého kresťana, askéza vedúca k obráteniu, tajomstvo Božích milostí, Kristov príklad, rozširovanie si teologických znalostí a svätosť ako prostriedok akéhokoľvek rastu.[5]
Napísala tiež Knihu o zakladaní (špa. Libro de las Fundaciones),[1][7] v ktorej opisuje priebeh mníšskej reformácie.[5] Dielo je však nielen opisom vývoja bosých karmelitánov, ale je koncipované aj ako chválospev Bohu. Preto sa táto kniha začína Božím zásahom v Terezinom živote prostredníctvom mystickým zážitkov a končí sa sériou ďalších podobných nadprirodzených udalostí.[5] Naratívne kapitoly sú prerušované cielenými didaktickými časťami zameranými na poslušnosť, modlitbu či vzájomnú službu.[5]
Terézia vytvorila aj Ustanovenia (špa. Constituciones).[5] V tomto krátkom dokumente spísala prvú regulu, ktorá vychádza z pôvodného karmelitánskeho rádu. Keďže sa však nový rád nachádzal v jurisdikcii miestneho biskupa, bolo potrebné zahrnúť túto (ako aj ďalšie) zmeny. Terézia v diele spísala organizáciu dňa v kláštore vrátane liturgie, ako aj zásady a pokyny ku klauzúre, modlitbám a prácam. Uznesenia nového rádu boli vydané až neskôr, pretože praktická Terézia od Ježiša ich preferovala najprv otestovať v praxi.[5] Tento text sa vzťahoval primárne na jej prvý kláštor sv. Jozefa. Ostatné nové kláštory text preberali, ale mierne si ho prispôsobovali podľa potrieb a okolností.[5] Posledné úpravy diela prebehli v 1581, odvtedy sa bral ako záväzný pre túto novú karmelitánsku vetvu.[5]
Ďalšími písomnosťami je krátky text Pojmy Božej lásky (špa. Conceptos del Amor de Dios), pričom ide o Terezin voľný prúd pocitov z biblickej knihy Piesne piesní, ako aj meditatívne dielo Výkriky (špa. Exclamaciones).[5] Terézia je autorkou aj pôvodne neverejného diela Spôsob navštevovania kláštorov (špa. Modo de Visitar los conventos, 1576) a tiež aj početných lyricko-mystických básní, pričom nie je úplne istá ich úplná autenticita.[5] Reformátorka sa takto snažila vniesť do kláštorného života duchovnú a slávnostnú poéziu, ktorá bola využívaná aj pri špeciálnych liturgických udalostiach, akým bolo napríklad obliekanie rehoľného rúcha.[5] V písomnom fonde sa zachovalo aj 460 – 470 listov (pravdepodobne z viac ako 15 000) z jej posledného obdobia života. Tvoria asi polovicu všetkých písomností a ich charakter je prevažne pracovný alebo slúžil na súkromnú bežnú konverzáciu s priateľmi.[5] Poskytujú tak dôležité detaily o Terezinej povahe a správaní, ale aj o vývoji v Európe.[5]
V čase, keď Terézia otvárala posledný kláštor v Burgose, ochorela.[5] Nakrátko bola v špitáli. Následne jej predstavený nariadil, aby sa presunula do Alba de Tormes.[5] Tam 4. októbra 1582 o deviatej večer, krátko po sviatostnom zaopatrení, zomiera.[3][4][6] Podľa jej životopisu však o dátume a hodine smrti vedela dopredu vďaka mystickému zážitku. Je pochovaná v Albe.[3][6]
Úctu k Terézii mal aj španielsky kráľ Ferdinand VI. s manželkou Máriou Barbarou z Braganzy, ktorí dali vybudovať honosnú rakvu a aj hrobku.[11] Jej telo sa zachovalo neporušené.[11] Je uložené v striebornej truhle a na jej otvorenie je potrebných desať kľúčov.[12] (Prvé tri kľúče otvárajú vonkajšiu bránu, tri sú určené na otvorenie mramorovej hrobky a zvyšné štyry na otvorenie truhly.) [11] Naposledy bola otvorená v 2024, po stodesiatich rokoch.[11][12]
Za svätú bola vyhlásená pápežom Gregorom XV. v roku 1622.[3][4][6] Je zobrazovaná v mníšskom oblečení s vlastným prerazeným srdcom alebo holubicou nad hlavou.[4][6] Je považovaná za patrónku šachistov a spisovateľov a je vzývaná pri bolestiach hlavy.[3]
Pápež Pavol VI. jej v roku 1970 udelil titul Učiteľka Cirkvi,[3][4][6] čím sa spolu so sv. Katarínou Sienskou stala prvou ženou s týmto titulom.[1][7][11]
Jej sviatok sa neslávi v deň úmrtia (z pohľadu Cirkvi v deň narodenia pre nebo), keďže v ten deň pripadá spomienka na sv. Františka z Assisi. Jej spomienka bola teda posunutá o deň neskôr na 5. októbra. Keď sa však v roku 1582 uskutočnila reforma kalendára (zavedenie tzv. gregoriánskeho kalendára), vypadlo desať dní, takže jej spomienka pripadla oficiálne až na 15. október.[1][4][6] Neskôr sa už ostalo pri slávení počas tohto dňa.[3]
Na Slovensku sa nachádzajú štyri rímskokatolícke chrámy zasvätené tejto Učiteľke Cirkvi v obciach:
Už za života bol vytvorený jej portrét. Namaľoval ho Fray Juan de la Miseria v roku 1570 a nachádza sa v Avile.[6]
V Ríme v kostole Santa Maria della Vittoria sa nachádza jej najslávnejšia socha s prerazeným srdcom od talianskeho umelca Giana Lorenza Berniniho.[4][6]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
