Sviatosť zmierenia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Sviatosť zmierenia (sa volá aj Svätá spoveď, Sviatosť pokánia, Sväté tajomstvo spovede, Sviatosť svätej spovede, Sviatosť odpustenia, Sviatosť obrátenia, lat. confessio) je sviatosť, počas ktorej sa penitent (kajúcnik) vyznáva zo svojich ľahkých a ťažkých hriechov kňazovi[1] alebo biskupovi prostredníctvom tzv. ušnej spovede alebo súkromnej, individuálnej spovede.
Na základe vyznania hriechov a ich ľútosti spravidla dostáva rozhrešenie ako znak ich odpustenia. Rozhrešenie nemusí penitent dostať v špecifických prípadoch, o ktorých hovorí Kódex kánonického práva, resp. Kódex kánonov východných cirkví. Po vyznaní hriechov kňaz kajúcnika poučí a uloží mu epitímiu (kánon, pokutu) - skutok kajúcnosti, ktorý má vykonať. Je to istá forma duchovnej terapie, ktorá má pomôcť človeku napredovať v duchovnom živote, uzdraviť zranenia spôsobené hriechom a zároveň je to prejav kajúcnosti a vďačnosti voči Bohu. Epitímia môže byť aj úsilím aspoň čiastočne vynahradiť dôsledky spáchaných hriechov konaním dobra. Kňaz udeľuje odpustenie v mene Božom. V katolíckej a pravoslávnej cirkvi je spoveď jednou zo siedmich sviatostí[2]. Všeobecné rozhrešenie je možné len za úzko vymedzených podmienok.
V gréckokatolíckej cirkvi sa má spoveď konať pred analojom, na ktorom je ikona Krista a evanjeliár (alebo kríž a evanjeliár). Kňaz nie je vnímaný ako sudca, ale ako príhovorca a lekár. Cieľom spovede je duchovné vyslobodenie a uzdravenie celého človeka, nielen právna anulácia viny a zodpovednosti za zlé skutky.