St. Louis Blues

St. Louis Blues je hokejový klub NHL sídliaci v St. Louis, v americkom štáte Missouri. Patrí do Centrálnej divízie, v Západnej konferencii. Tím bol pomenovaný podľa známej pesničky od W. C. Handy "Saint Louis Blues". Svoje domáce zápasy hrá v hale Scottrade Center, ktorá má kapacitu 19,150 miest. Klub bol založený v roku 1967, kedy sa NHL rozrástla o 6 nových tímov.

St. Louis Blues
Konferencia	Západná
Divízia	Centrálna
Založený	1967
História	St. Louis Blues 1967-súčasnosť
Štadión	Enterpise Center
Mesto	St. Louis, Missouri
Lokálne mediálne pobočky	FSN Midwest KPLR (CW 11) KMOX (1120 AM)
Farby klubu	modrá a zlatá
Vlastník	Tom Stillman
Generálny manažér	Doug Armstrong
Tréner	Ken Hitchcock
Kapitán	David Backes
Nižšie ligové pobočky	Chicago Wolves (AHL) Alaska Aces (ECHL)
Víťaz Stanley Cupu	2018-19
Víťaz konferencie	2018-19
Víťaz divízie	1968-69, 1969-70, 1976-77, 1980-81, 1984-85, 1986-87, 1999-2000
Portál o ľadovom hokeji

História klubu

Blues vstúpili do NHL v rámci rozšírenia v roku 1967 spolu s Minnesotou North Stars, Los Angeles Kings, Philadelphiou Flyers, Pittsburghom Penguins a Californiou Seals. Blues vstúpili z tejto šestice do ligy ako poslední, keď dostali prednosť pred Baltimorom, na naliehanie Chicaga Blackhawks. Blackhawks totiž v tom čase vlastnila vplyvná rodina Writzovcov, ktorej patrila zostarnutá hala St. Louis Arena. Hala nebola udržiavaná od 40. rokov 19. storočia, a Writzovci to chceli zmeniť, využili preto svoj vplyv, aby NHL udelila licenciu St. Louis, ktoré formálnu prihlášku do ligy ani nepodalo. Prvým vlastníkmi Blues boli poisťovací magnát Sid Salomon Jr., jeho syn Sid Salomon III a Robert L. Wolfson. Po tom, ako Salomonovci klub získali, Sid Salomon Jr. minul niekoľko miliónov dolárov na masívnu rekonštrukciu 38 ročnej arény. Počet miest sa zvýšil z 12 000 na 15 000.

Začiatky a tri účasti vo finále Stanleyho pohára (1967 - 1970)

Blues pôvodne trénoval Lynn Patrick, po sérii prehier a bilancii 4-13-2 však rezignoval. Nahradil ho jeho asistent Scotty Bowman. Pod jeho vedením sa klubu do konca sezóny darilo. Pravidlá, ktoré v tom čase v NHL platili, napomohli zotrvaniu hviezdnych hráčov v kluboch Original Six, Blues sa však aj bez veľkých mien dokázali udržať na popredných priečkach Západnej divízie. Využili pravidlo, podľa ktorého musí vo finále Stanley Cupu hrať jeden z ligových nováčikov, a o Pohár hrali hneď vo svojich prvých troch sezónach. Ani raz však nedokázali zvíťaziť. V rokoch 1968 a 1969 ich porazil Montreal Canadiens, v roku 1970 podľahli Bostonu Bruins.

V prvých sezónach hrali za Blues veteráni ako Doug Harvey, Don McKenny či Dickie Moore, v bránke predvádzala fantastické výkony dvojica legiend Glenn Hall a Jacques Plante, ktorí dokonca vyhrali Vezinovu Trofej. Dopomohla im k tomu aj solídna obrana s hráčmi ako bol defenzívny útočník Jim Roberts, kapitán Al Arbour či veľmi tvrdý obrancovia, bratia Bob a Barclay Plagerovci. Phil Goyette vyhral v roku 1970 Lady Byng Trophy, a do útoku pribudol center Red Berenson, ktorý bol prvou skutočnou hviezdou v tíme. St. Louis Arena si veľmi rýchlo získala povesť jedného z najbúrlivejších štadiónov v lige, a vydržala jej po celú dobu, kedy tu Bluesmani hrávali svoje domáce zápasy.[3]

Sid Salomon získal v lige povesť vynikajúceho vlastníka. Hráči boli zvyknutí, že s s nimi v lige obchoduje ako s komoditami, no Sid Salomon im kupoval autá a posielal ich na dovolenky na Floridu. Hráči mu za to boli veľmi vďační, a ako vďaku za jeho prístup sa v každom zápase snažili hrať najlepšie ako vedeli.

Finančné problémy a začiatok dlhej série účasti v play-off (1970 - 1987)

Úspechy Blues zo 60. rokov nanešťastie nepokračovali aj v rokoch 70. Formát play-off sa zmenil a do Západnej Divízie pribudli Chicago Blackhawks. Tím opustil kvôli nezhodám s majiteľom Sidom Salomonom III tréner Scotty Bowman, a kľúčoví hráči ako Hall, Plante, Goyette či Berenson ukončili kariéru resp. boli vymenení. Výmena Reda Berensona priniesla do tímu hviezdu Detroitu Red Wings, Garryho Ungera, ktorý vstrelil 30 gólov v 8 sezónach po sebe, čím prekonal aj dovtedajší rekord NHL.

V sezóne 1973-74 sa Blues nedostali do play-off, po reorganizácii sa v ďalšom ročníku ocitli v Smythovej Divízii. Tá nebola až taká kvalitná, v sezóne 1976-77 je Bluesmani vyhrali, v tejto dekáde to bola ich posledná účasť v play-off.

Klub sa medzičasom dostal do vážnych finančných problémov a bol blízko krachu. Sčasti to bolo spôsobené tlakom zo strany Svetovej Hokejovej Asociácie, no hlavnou príčinou boli rozhodnutia Salomonovcov z doby, kedy klub získali. V snahe znížiť náklady na prevázdku, znížili počet zamestnancov na istý čas iba na tri. Jedným z nich bol Emile Francis, ktorý bol prezidentom klubu, generálnym manažérom a trénerom zároveň.

Klub napokon od Salomonovcov kúpil v roku 1977 výrobca krmív pre domáce zvieratá, Ralston Purina, ktorý premenoval domácu halu Blues na "Checkerdome." Francis a minoritný vlastník Wolfson pomohli uzavrieť predaj tímu Ralstonovi Purinovi ktorý zaručil, že Blues zostanú v St. Louis. Len rok po tom, ako Blues skončili sezónu iba s 18 víťazstvami (dodnes najmenší počet víťazstiev v sezóne), v roku 1980 postúpili do play-off, a podarilo sa im to aj v nasledujúcich 25 sezónach po sebe. Zlepšovanie pokračovalo aj v roku 1981, kedy tím vedený trénerom Berensonom, s ako hráčmi Wayneom Babychom (54 gólov), budúcim členom siene slávy Berniem Federkom (104 bodov), Brianom Sutterom (35 gólov) a brankárom Mikeom Liutom (v sezóne skončil v boji o Hart Trophy druhý, za Wayneom Gretzkym), skončil so 45 výhrami a 107 bodmi, druhý najlepší v lige. Výkony zo základnej časti však v play-off nepokračovali a Blues vypadli z bojov o najprestížnejšiu trofej v drhom kole s New Yorkom Rangers. Ďalšie dve sezóny také úspešné neboli, no aj napriek tomu sa Bluesmani dokázali prebojovať do play-off.

Ralston Purina prišiel ročne asi o 1,8 milióna amerických dolárov. Klub vlastnil šesť rokov, no svoje straty nebral tragicky. Ako sám tvrdil, považoval to za občiansku povinnosť. V roku 1983 zomrel dlhoročný predseda firmy Purina R. Hal Dean. Jeho nástupca sa chcel zamerať viac na biznis s jedlom pre zvieratá, a o hokej nemal záujem. Blues považoval len za ďalšiu stratu peňazí, a rozhodol sa klub predať. Vo vstupnom drafte v roku 1983 si Blues nevybrali nikoho, Purina totiž neposlal na draft žiadneho zástupcu. Spoločnosť v podstate opustila klub. Blues našli nového vlastníka v skupine investorov vedenej WHA a zakladateľom Edmontonu Oilers, Billom Hunterom, ktorý chcel klub presťahovať do kanadského mesta Saskatoon v provincii Saskatchewan. NHL ale nemienila stratiť taký veľký trh, akým bol ten v St. Louis, a Hunterove plány vetovala. Situácia s klubom vyzerala takmer beznádejne, a blížili sa jeho zánik. Záchrana prišla v hodine dvanástej. 27. júla 1983 vstúpil do klubu Harry Ornest, biznismen z Los Angeles. Okamžite vrátil domácej aréne názov St. Louis Arena.

Ornest viedol klubu s naozaj minimálnym rozpočtom, avšak hráčom to neprekážalo. Ako povedal Sutter, chceli zostať v St. Louis, pretože im pripomínalo vidiecke kanadské mestá, v ktorých mnohí z nich vyrastali. Ornest požiadal mnohých hráčov, aby počkali, kým dostanú výplaty, potrboval totiž pokryť bežný chod klubu. Nakoniec však hráčov vždy vyplatil. Počas jeho pôsobenia mali Blues na súpiske iba 26 hráčov - 23 v St. Louis a troch na svojej farme v Montane. Väčśina klubov v 80. rokoch mala kontrakt s viac ako 60 hráčmi. Napriek nedostatku peňazí zostali Blues veľmi súťaživým klubom. Doug Gilmour, ktorého klub draftoval v roku 1982, sa postupne vypracoval na hviedzneho hráča.

Súčasný káder

Stav k 26. aprílu 2013^[1][2]

Brankári

Číslo		Hráč	Chytá	Získaný	Miesto narodenia
1		Brian Elliot	Ľ	2011	Newmarket, Ontário
34		Jake Allen	Ľ	2008	Fredericton, New Brunswick

Obrancovia

Číslo		Hráč	Strieľa	Získaný	Miesto narodenia
19		Jay Bouwmeester	Ľ	2013	Edmonton, Alberta
28		Ian Cole	Ľ	2007	Ann Arbor, Manitoba
5		Barret Jackman – A	Ľ	1999	Trail, Britská Kolumbia
33		Jordan Leopold	Ľ	2013	Golden Valley, Minnesota
27		Alex Pietrangelo – A	P	2008	King City, Ontário
46		Roman Polák	P	2004	Ostrava, Česko
22		Kevin Shattenkirk	P	2011	Greenwich, Connecticut

Útočníci

Číslo		Hráč	Strieľa	Pozícia	Získaný	Miesto narodenia
42		David Backes – C	P	C/PK	2003	Minneapolis, Minnesota
21		Patrik Berglund	Ľ	C	2006	Västerås, Švédsko
79		Adam Cracknell	P	PK	2009	Prince Albert, Saskatchewan
78		Jevgenij Grachev	P	C/LK	2011	Chabarovsk, Rusko
26		Dmitrij Jaskin	Ľ	PK	2011	Omsk, Rusko
74		T. J. Oshie	P	PK/C	2005	Mount Vernon, Washington
32		Chris Porter	Ľ	C	2007	Toronto, Ontário
75		Ryan Reaves	P	PK	2005	Winnipeg, Manitoba
9		Jaden Schwartz	Ľ	C	2010	Melfort, Saskatchewan
17		Vladimír Sobotka	Ľ	ĽK/C	2010	Třebíč, Česko
20		Alexander Steen – A	Ľ	ĽK	2008	Winnipeg, Manitoba
91		Vladimir Tarasenko	Ľ	PK	2010	Jaroslavľ, Rusko

Referencie

1. Bruins Roster
2. Bruins Injuries [online]. [Cit. 2013-06-08]. Dostupné online. Archivované 2008-02-14 z originálu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému St. Louis Blues

Externé odkazy

• Oficiálna stránka St. Louis Blues (po anglicky)