Senát (Byzantská ríša)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Senát alebo (po grécky) synklétos bol politická inštitúcia v Byzancii. Vznikol z nariadenia Konštantína I., ktorý si pre nové hlavné mesto Konštantínopol prial podobné inštitúcie ako mal Rím.[1] Na začiatku mal skôr poradnú a ceremoniálnu funkciu, než účasť na výkonnej moci.
Existoval po celú dobu trvania ríše, až do jej konca v roku 1453.[2] So senátom v Ríme ho zrovnoprávnil Constantius II. v rokoch 357 – 361.[3] Zasadnutia senátu zvolával cisár, ktorý ich aj viedol.[4] Cisári zvolávali senát, aby ich nariadenia dostali prostredníctvom schválenia senátom vyššiu autoritu (najmä ako išlo o nepopulárne či kontroverzné opatrenia).[5]
Okrem prevažne ceremoniálnych úloh, niekoľkokrát v (prevažne ranej) histórii Byzancie aktívne zasiahol do diania. Napríklad pri dosadení Anastasia za cisára v roku 491, časť senátorov podporila povstanie Niká v roku 532 a pri poslaní Martiny (manželka Hérakleia) spolu so synom Heraklonom do vyhnanstva a pri odsúdení pápeža Martina I. v roku 653.[2] Rovnako mohol mať výraznú úlohu, ak po smrti panovníka bol za cisára vyhlásený jeho neplnoletý syn a bolo treba určiť regenta.
Už aj tak neveľké právomoci senátu ešte oklieštil Lev VI.[3]