![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/95/GUR_4020-1.jpg/640px-GUR_4020-1.jpg&w=640&q=50)
Sakralizácia (sociálne vedy)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Sakralizácia[1] je spodstatnené sloveso odvodené od latinského slova "sacer", tj. "svätý", "posvätný" a následne od anglického slovesa "to sacralize", naplniť posvätnosťou[2][3], tj. urobiť "svätým"[4]. Ide o antropologický pojem užívaný tiež v religionistike, sociológii a politológii. Tento odborný termín sa využíva na popis toho, že veci, ľudia, zvieratá alebo prírodné úkazy sa niekedy stávajú nositelmi zvláštnych vlastností rôzneho druhu, a tým aj zvláštnej moci a autority.[5]
![Thumb image](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/95/GUR_4020-1.jpg/640px-GUR_4020-1.jpg)
Čo je "zvláštné", sa pochopitelne v rôznych spoločenstvách a ich kultúrach líši. No ide vždy o niečo, čo upúta pozornosť tým, že sa to nestáva bežne. Napríklad to, že sa Pánna Mária niekomu zjaví[6] alebo jej zobrazenie začne plakať.[7] Slovesným menom "sakralizácia" ale sociálne vedy ako antropológia, súčasná religionistika a sociológia vystihujú procesný charakter posvätnenia ako udalosti.[8] To, že posvätným niečo jednoducho nie je samo o sebe, skorej, ako sa rôzne zložitými postupmi spoločenského vyjednávania takým stane. Tímto spôsobom antropológia a antropologicky zameraná religionistika opúšťajú teórie, ktoré chápaly posvätnosť (svätosť) ako podstatnú charakteristiku niektorých vecí, ľudí (napríklad králov alebo hôr) atď., a podla ktorých predstavovalo posvätné podstatu náboženstva (tradícia fenomenológie náboženstva[9] v bádateloch ako Rudolf Otto, Geo Widengren alebo Gerardus van der Leeuw).
Posvätným je totiž iba to, čo sa takým stane, na čom sa rozhodujúca časť spoločnosti zhodne, a podla toho sa k danej bytosti či veci správa.[8] No pre to opäť nie sú univerzálne pravidlá. Niekedy stačí pomazanie, inokedy je sakralizačný proces dlhodobý ako napríklad v prípade uznávania posvätnosti miest, na ktorých sa mal udiať zázrak, alebo svätcov, ktorí musí opakovane osvädčovať svojú charizmu a pri tom sa zároveň môžu znepáčiť významnej skupine ľudí. Napríklad istý Armanno Pungilupo z Ferrary sa znepáčil ferrarským dominikánom. Ich snaženie a vplyv viedli postupne k tomu, že ostatky tohto svätca museli byť vyhodené z ferrarské katedrály a samotný svätec bol prehlásený koncom 13. storočia za heretika.[10]