album skupiny Fleetwood Mac From Wikipedia, the free encyclopedia
Rumours je štúdiový album od britsko-americkej rockovej skupiny Fleetwood Mac. Z väčšej časti bol v roku nahratý v Kalifornii. Okrem členov skupiny sa na jeho výrobe podieľali producenti Ken Caillat a Richard Dashut. Dňa 4. februára 1977 vydalo album hudobné vydavateľstvo Warner Bros. Records. V hudobných rebríčkoch Billboardu a v Spojenom kráľovstve sa tento hudobný nosič dostal na vrchol. K albumu vyšli single „Go Your Own Way“, „Dreams“, „Don't Stop“ a „You Make Loving Fun“. Rumours je naúspešnejším projektom skupiny Fleetwood Mac. V roku 1978 získal od Grammy cenu za album roka. Získal platinovú certifikáciu vo viacerých krajinách vrátane Spojených štátov, Kanady a Austrálie. Dosiahnutým predajom viac ako 45 miliónov nosičov je na vrchole zoznamu najpredávanejších hudobných albumov sveta. Vplyvom vtedajšej populárnej hudby tento album obsahuje kombináciu nahrávok akustických a elektrických hudobných nástrojov. Mixovanie skladieb sa zdržalo do konca roka 1976. Po jeho vydaní v roku 1977 naň nadviazalo celosvetové koncertné turné.
| Rumours | ||
 | ||
| Dátum vydania | 4. február 1977 | |
| Nahraný | 1976 Criteria Studios, Miami Record Plant Studios Sausalito, Los Angeles Zellerbach Auditorium, Berkeley Wally Heider Studios, San Francisco Davlen Recording Studio, North Hollywood | |
| Žáner | pop, rock, soft rock | |
| Dĺžka | 39:43 | |
| Vydavateľstvo | Warner Bros. | |
| Producent | Fleetwood Mac Ken Caillat Richard Dashut | |
Odborné recenzie | ||
|---|---|---|
| ||
| Fleetwood Mac – chronológia | ||
| Single z albumu Rumours | ||
|
||
Album Rumours sa stretol s pozitívnym ohlasom hudobnej kritiky, ktorá chválila jeho produkčnú úroveň, ako aj výraznú harmóniu, ktorá často spočívala v čistom súzvuku trojhlasného spevu. Nahrávky majú inšpiráciu v hudobných dielach autorov rôznych žánrov. Album je považovaný za najlepší z vydaných projektov skupiny Fleetwood Mac. Viacero publikácií ho zaraďovalo do zoznamu najlepších albumov 70. rokov 20. storočia, či medzi najlepšie albumy všetkých čias.
V roku 2004 vyšla jeho reedícia s ďalšími nahrávkami a jedným bonusovým CD s demonahrávkami, či pracovnými slučkami z výroby albumu. Dňa 29. januára 2013 vydavateľ Warner Bros publikoval novú verziu albumu na troch CD: okrem pôvodného albumu boli na nich aj jeho pracovné verzie a skladby z koncertného turné z roku 1977.[7]
V roku 1975 vydala skupina Fleetwood Mac svoj eponymný desiaty album, ktorý mal veľký úspech. V roku 1976 bol na prvom mieste amerického rebríčka Billboard 200. K albumu patril úspešný singel, „Rhiannon“, ktorý bol často hrávaný v rádiách. Zostavu skupiny vtedy tvorili: gitarista a spevák, Lindsey Buckingham, hráč na bicie Mick Fleetwood, hráčka na klávesy a speváčka Christine McVieová, basový gitarista John McVie a speváčka Stevie Nicksová. Po šiestich mesiacoch koncertného turné sa rozpadlo šesť rokov trvajúce manželstvo Christine a Johna McVievovcov.[8] Vzájomná komunikácia tohto páru sa obmedzila iba na veci, ktoré sa týkali ich hudobnej spolupráce.[9] V neustálom spore bola aj dvojica hudobníkov Buckinghama a Nicksovej, ktorá v roku 1975 pred vydaním albumu Fleetwood Mac nahradil gitaristu Boba Welcha.[10] Napätie medzi nimi utíchlo iba keď spolu pracovali na hudobnej produkcii.[11] Mick Fleetwood mal tiež vzťahové problémy potom ako zistil, že jeho manželka a matka dvoch spoločných detí, Jenny, má románik s jeho najlepším priateľom.[12]
Do súkromného života členov kapely sa miešala aj tlač, ktorá produkovala rôzne dezinterpretácie. O Christine McVieovej písali, že je hospitalizovaná s vážnym ochorením a Buckingham a Nicksová, potom ako sa novinárom podarilo spraviť ich spoločnú fotografiu, boli označení za rodičov Fleetwoodovej dcéry Lucy. Tlač písala aj (rumours) o údajnom pláne návratu pôvodných členov Fleetwood Mac, Petra Greena, Dannyho Kirwana a Jeremyho Spencera. Mali s nimi údajne vystupovať na turné k ich desiatemu výročiu vzniku.[13] Napriek všetkým fámam sa zloženie kapely nemenilo, no ani sa spolu súkromne neschádzali až kým nezačalo nahrávanie ich nového spoločného albumu.[9] Fleetwood poznamenal, že „obrovské emocionálne obete“ ktoré si všetci narobili boli akurátne nato, aby spolu šli spolupracovať v nahrávacom štúdiu.[14] Začiatkom roku 1976 Fleetwood Mac na Floride spolu nahrali niekoľko nových skladieb.[15] Dvaja pôvodní členovia kapely, Fleetwood a John McVie, preferovali menší dôraz na rytmické sekcie a preto preferovali spoluprácu s ich predošlým producentom, ktorým bol Keith Olsen. Pre zastupovanie záujmov kapely dvojica založila spoločnosť, ktorú nazvali Seedy Management.[16]
Vo februári 1976 sa skupina Fleetwood Mac a pozvaní zvukoví technici, Ken Caillat a Richard Dashut, zišli v časti štúdií Record Plant, ktoré sa nachádzali v meste Sausalito v Kalifornii. Spolupráca na výrobe bola zdieľaná všetkými tromi stranami, pričom väčšia časť zodpovednosti pri nahrávaní prislúchala Cailattovi, ktorý dočasne prerušil prácu v Wally Heider Studios v Los Angeles, kde by Fleetwood Mac tiež mohli podľa potreby využiť niektoré ich technické služby.[17] V Sausalite bol systém štúdií riešený v malých nahrávacích miestnostiach, ktoré sa nachádzali vo veľkej drevenej budove bez okien. Väčšina členov kapely sa sťažovala na štúdio a chceli nahrávať doma, no Fleetwood to nedovolil.[18] Christine McVieová a Stephanie Nicksová sa rozhodli bývať v dvoch malých bytoch v blízkosti mestského prístaviska a ďalšia mužská časť skupiny sa ubytovala v horských chatkách, ktoré prislúchali ku štúdiu.[19] Nahrávanie sa konalo v miestnosti veľkej 6×9 metrov, v ktorej bol 24-stopový magnetofón od firmy 3M. V štúdiu bolo množstvo veľmi kvalitných mikrofónov a mixovacia konzola od firmy API. Caillat bol síce s vybavením spokojný, no miestnosť sa mu zdala až príliš zvukotesná.[17]
Pracovný názov albumu bol Yesterday's Gone.[20] Buckingham bol presvedčený, že ich úsilie smeruje k nahratiu popového albumu.[21] Podľa Dashuta sa Fleetwood a McViesovci snažili o improvizované blues-rockové pozadie a remeselne ho aj zvládali.[22] Vo fáze formovania kompozície Buckingham a Christine McVieová spoločným nahrávaním gitary a klavíra vytvárali základné hudobné štruktúry albumu. Christine bola jediným členom skupiny Fleetwood Mac, ktorý mal klasické hudobné vzdelanie, no obaja mali podobné hudobné cítenie.[23] Počas improvizácií Fleetwood často šiel mimo štúdiových partov, aby lepšie rozvíjal Caillatove a Dashutove reakcie na rytmické podklady (groove).[24] Okolo bicích nástrojov a basovej gitary Johna McVieho, ktorý bol oproti Fleetwooda, boli v štúdiu silne obložené zvukolamy. Buckingham hral v zhode s rytmickou sekciu, no klávesy Christine McVieovej sa držali mimo bicích nástrojov. Caillat a Dashut sa deväť dní zaoberali tým, ako umiestniť mikrofóny, či doladiť zosilňovače, kým neprišli na to, že šírku priestorového zvuku najefektívnejšie nastavia na mixovacej konzole API.[17]
Pri postupom stretávaní na nahrávaniach sa zvyšoval účinok negatívnych vzťahov, ktoré v kapele Fletwood Mac pretrvávali z predchádzajúceho obdobia.[25][26] V prestávkach nahrávania sa skupina mimo štúdia Record Plant nestretávala. Hnutie hippies malo v tom čase ešte stále silný vplyv a nahrávacie štúdio bolo v jeho centre, v meste Sausalito v Kalifornii, takže nebolo ničím zvláštnym, že aj drogy boli v týchto dobách ešte stále ľahko dostupné. Otvorený rozpočet nahrávania bol pre členov kapely, ale aj pre technikov výzvou aby si ho plne užívali.[18][27] Nahrávanie albumu takto vo veľkej miere poznačili aj bezsenné noci a konzumácia kokaínu.[14] Chris Stone, jeden z vlastníkov štúdia Record Plant, v roku 1997 poznamenal, že Fleetwood Mac premrhali veľa prostriedkov, tým že prešvihli čas v extrémne drahom nahrávacom štúdiu. Niekedy sedem nocí v kuse flámovali do jednej, či druhej a potom sa nad ránom pustili do práce.[28]
Nicksová hovorí, že Fleetwood Mac vytvorili najlepšiu hudbu vtedy, keď boli v najhoršom vzájomnom vzťahu.[27] Naproti tomu Buckingham dodáva, že napätie medzi jednotlivcami spôsobilo, že ako celok boli schopní podať lepší výkon.[26] Po finálnom rozdelení sa z „horkosladkých“ skladieb stávali „krásne“.[29] Vokálne harmónie, ktoré boli v štúdiu nasnímané vtedy najlepšími dostupnými mikrofónmi, fungovali perfektne.[17] Aj texty boli napísané tak, že umožňovali aby boli nahrávky inštrumentálne voľnejšie a viac abstraktné.[30] Podľa Dashuta všetky nahrávky zachytili emócie a pocity bez nejakej ústrednej postavy, či temperamentu.[12] John McVie mal tendenciu Buckinghamovi oponovať v pokusoch skrášľovať piesne, no obaja nakoniec uznali, že výsledok ich práce bol dobrý.[31] Pieseň „Songbird“ od Christine McVieovej mala mať podľa Caillatovho názoru akustiku koncertnej sály a tak sa jej nahrávanie konalo počas jednej celej noci v sále Zellerbach Auditorium, ktorá je v blízkosti San Franciska.[32]
Po vyše mesiaci v nahrávacom štúdiu v Sausalite, Fleetwood zorganizoval desaťdenné turné, ktoré malo vyriešiť nutnú prestávku v nahrávaní, ako aj pomôcť otestovať spätnú väzbu od fanúšikov. Po koncertoch pokračovali v dohrávkach na rôznych miestach v Los Angeles,[16] ako napríklad Wally Heider Studios. Christine McVieová a Stephanie Nicksová sa týchto nahrávaní zúčastňovali iba zriedka a ak tak iba na to, aby vypomohli pri vylepšovaní vokálov. Zvyšok kapely Fleetwood Mac, ako aj Caillat a Dashut, sa snažili dokončiť nahrávanie sôp a mixáž albumu Rumours. Zápasili s problémom, že častým prehrávaním stôp sa znížila úroveň zvuku niektorých , hlavne bicích, nástrojov a nahrávky pôsobili mdlým, neživým dojmom.[17] Vypredané jesenné turné skupiny bolo zrušené aby sa mohlo pokračovať na dokončovaní albumu,[8] ktorého predpokladané vydanie na september 1976, bolo odsunuté na neskoršiu dobu.[33] Na opravu nahrávok zo Sausalita museli zháňať špecialistu v ladení oscilácie, ktorý odlaďoval zvukových stôp s malými činelami a malým rytmickým bubnom.[17] Fleetwood Mac spolu s koprodukciou chceli dosiahnuť, aby celý obsah albumu tvorili potenciálne single, bez hudobného materiálu, ktorý zvykol byť pridávaný aby vyplnil časový limit albumov. Nakoniec sa kapela zhodla, že sa im podarilo zrealizovať dostatočne silný hudobný projekt.[34]
Ešte v čase nahrávania na jeseň 1976 skupina Fleetwood Mac predviedla skladby albumu na vystúpení v Universal Amphitheatre v Los Angeles.[8] Autorom názvu albumu bol John McVie, ktorý vychádzal z pocitu, že jeho obsahom sú akési zhudobnené názory jedného voči druhému členovi kapely.[35] Vydavateľ Warner Bros. odsúhlasil detaily vydania albumu a ako jeho úvodný singel určil nahrávku „Go Your Own Way“, ktorá oficiálne vyšla v decembri 1976..[36][37] Vydavateľstvo zopakovalo agresívny marketing, ktorý sa s pomocou podpory viacerých FM a AM rádií naprieč USA zrealizoval pri predošlom albume Fleetwood Mac..[38] V tomto čase sa v prvej sérií do predaja objednalo 800 tisíc výliskov Rumours, čo bol na svoju dobu u Warner Bros. historický rekord.[39]
V Spojených štátoch album Rumours vyšiel 4. februára 1977, týždeň potom vyšiel v Spojenom kráľovstve.[40][41] Predná strana obalu je štylizovaným obrázkom Fleetwooda a Nicksovej odetých vo welšskom štýle a v javiskovej póze, kým zadná strana obalu je spojením viacerých portrétov členov kapely. Autorm všetkých fotgrafií je Herbert Worthington.[24] Dňa 28. februára 1977, po skúšaní v SIR Studios v Los Angeles, sa začalo sedemmesačné koncertné (promo) turné skupiny po USA.[40] Nicksová poznamenáva, že potom ako hrali väčšinu skladieb z albumu Rumours, sa skupina stretala s vlažnou odozvou fanúšikov, ktorí na nový hudobný materiál neboli zvyknutí.[42] Po jedinom marcovom benefičnom vystúpení pre senátora Bircha Bayha v štáte Indiana skupina v apríli absolvovala krátke koncertné turné po Európe, na ktorom hrala v Spojenom kráľovstve, v Holandsku, Francúzsku a v Nemecku.[8][43] Nigel Williams z časopisu Uncut nazval koncerty skupiny Fleetwood Mac „najväčšími mydlovými operami rocku“.[44] Singel „Dreams“, z marca 1977 sa stal jediným, ktorý skupina mala v júni toho roku na vrchole hudobného rebríčka Billboard Hot 100.
Základom albumu Rumours sú soft a pop rockové žánre,[45][46] ktoré sú budované na efektoch zmesi zvukov akustických a elektrických hudobných nástrojov. Textári skupiny Fleetwood Mac, Buckingham, Christine McVieová a Nicksová písali texty piesní z väčšej časti jednotlivo, len niekedy sa stalo, že niektoré materiály spolu zdieľali. Pieseň „The Chain“ je jedinou nahrávkou, na ktorej sa podieľali všetci členovia skupiny vrátane Fleetwooda a Johna McVieho. Všetky piesne sú o osobných, často konfliktných, vzťahoch.[24] Podľa vyjadrenia Christine McVieovej, je faktom že textári boli výrazne zameraní na ich prebiehajúce rozchody.[35] Skladba „You Make Loving Fun“ je o jej novom priateľovi, šéfovi osvetľovačov skupiny Fleetwood Mac, s ktorým sa dala dokopy po rozchode s Johnom.[25] Nicksovej „Dreams“ rozoberá rozchod a má v sebe posolstvo o nádeji, no podobné snaženie Buckinghama s názvom „Go Your Own Way“ je skôr pesimistické.[47] Po krátkom flirte s s Angličankou bol inšpirovaný k „Never Going Back Again“, piesni o tom, že smútok nie je životným štýlom.[24] „Don't Stop“ od Christine McVieovej je jej prejavom optimizmu. Zdôrazňuje v ňom ako jej Buckingham ich vzájomným pochopením pomohol napísať verše.[24] McVieovej nasledujúca pieseň, „Songbird“ je podrobnejšia variácia riekaniek o „nikom a všetkých“ ktorá je podávaná ako od „malého prosebníka“.[48] „Oh Daddy“ je na albume posledná zo skladieb od McVieovej. Je o Fleetwoodovi a jeho manželke Jenny Boydovej, ktorí sa práve znovu dali dokopy.[49][50][51] V skupine totiž Fleetwooda prezývali „The Big Daddy“ („Veľký otec“).[24] McVieová to komentuje, že text je tak trochu sarkastický a poukazuje na bubeníkove zameranie sa na Fleetwood Mac, pri ktorom sa vždy ukázalo že má nakoniec pravdu. Nicksovej skladba bola „Gold Dust Woman“, ktorá bola inšpirovaná témou Los Angeles a utrpením v tejto metropole.[24][52]
Album Rumours sa už po svojom vydaní stretol s uznaním hudobnej kritiky. Robert Christgau v kultúrnom týždenníku The Village Voice dal projektu „A“. Ocenil ho ako konzistentnejší, ale aj excentrickejší projekt, než bol jeho predchodca. Povedal, že „album na vás skočí priamo z reproduktorov“.[53] John Swenson z časopisu Rolling Stone oceňoval ako jeho veľkú prednosť súhru vokálov v trojhlase a dodal, že aj omeškanie pri finišovaní prác na albume Rumours je dôvodom, že prečo nie je jeho úspech náhodným.[54] V článku v novinách The New York Times, John Rockwell písal, že tento album je nádherný a dúfa, že aj verejnosť zdieľa tento jeho názor.[55] Dave Marsh z St. Petersburg Times tvrdí, že piesne albumu sú vznešene nablýskané ako všetko súčasné.[56] Robert Hilburn pre Los Angeles Times napísal o albume, že je zúfalo nesúrodý,[57] kým Juan Rodriguez v montrealských novinách The Gazette poznamenal, že kým je hudba albumu „ostrejšia a jasnejšia“, nápady členov Fleetwood Mac sú trochu viac zmätené.[58] V roku 1977 sa album umiestnil na štvrtom mieste v hlasovaní hudobných kritikov Pazz & Jop, ktoré pravidelne zverejňuje časopis The Village Voice.[59]
V retrospektívnom hodnotení redaktor Stephen Thomas Erlewine v AllMusic dal albumu Rumours v roku 2009 päť hviezdičiek.[60] Päť hviezdičiek dostal tento album aj od Barryho Walsha v internetovej publikácii Slant Magazine,[61] kým Andy Gill z The Independent poznamenal, že Rumours spolu s Their Greatest Hits (1971–1975) od The Eagles je hudobnou značkou expanzie rockovej kultúry Ameriky 70. rokov 20. storočia.[62] V roku 2007 Daryl Easlea z BBC označil zvukovú kvalitu albumu za blízku k dokonalosti,[63]
Album Rumours mal veľký komerčný úspech. Bol druhým projektom skupiny Fleetwood Mac, ktorý (hneď po jeho prechodcovi v roku 1975) sa dostal na vrchol rebríčka Spojených štátov.[64] V rebríčku Billboard 200 sa nepretržite udržal 31 týždňov.[20] Na vrchole bola aj v Spojenom kráľovstve, Austrálii, v Kanade,[43] a na Novom Zélande.[65] Úspešný bol aj v roku 2011, kedy sa v Billboard 200 dostal na 11. miesto a v austrálskom rebríčku, ARIA chart, sa dostal na 2. miesto. Niekoľko jeho piesní bolo použitých v epizóde „Rumours“, v americkom televíznom muzikálovom seriáli Glee.[66][67] Album získal platinovú certifikáciu v Amerike a v Spojenom kráľovstve.[68][69] Všetky tri hlavné publikácie, ktoré sa v Spojených štátoch zaoberajú hudobným priemyslom, Billboard, Cash Box a Record World, označili tento album za „Album roka 1977“.[70] V Spojenom kráľovstve hneď po vydaní Rumours dosiahol siedmu priečku UK Albums Chart, na vrchol sa dostal v januári roku 1978. Bol prvým od Fleetwood Mac, ktorému sa podarilo dostať sa v Spojenom kráľovstve na vrchol.[41] Vo februári 1978 si skupina a producenti, Caillat a Dashut, prevzali cenu Grammy za „Album roka“.[64] V marci sa z neho na celom svete predalo už viac ako 10 miliónov kópií, len v USA ich bolo viac ako osem miliónov.[70]
V roku 1980 sa na celom svete predalo 13 miliónov kópií albumu Rumours,[71] v roku 1987 ich počet narástol na takmer 20 miliónov.[72] Po opätovnom spojení skupiny Fleetwood Mac na turné v roku 1997 počet predaných albumov na svete narástol na 25 miliónov.[73] V roku 2004 predaj vzrástol na 30 miliónov, v roku 2009 ich bolo 40 miliónov.[74][75] V máji 2016 bol album Rumours 630 týždňov v rebríčku UK Top 75, je na vrchole historického rebríčka albumov v Spojenom kráľovstve. Britský fonografický priemysel tomuto albumu udelil jedenásťkrát platinu.[69] Od americkej RIAA má album za predaj 20 miliónov kópií dvadsaťnásobnú platinu a je na vrchole medzi albumami zoznamu najpredávanejších albumov USA.[76]
Mick Fleetwood označuje Rumours za najdôležitejší album, aký kedy nahral, lebo práve jeho úspech pomohol skupine pokračovať v produkcii nahrávok, ktoré vznikli po ňom.[77] Chuck Klosterman, americký spisovateľ a esejista, ktorý sa v svojich prácach venuje americkej populárnej kultúre poznamenáva, že album si získal skôr sympatie publika, ale nebol význačný nejakou veľkoleposťou.[78] Denník The Guardian v roku 1997 zozbieral po svete hlasy viacerých renomovaných kritikov, umelcov a rozhlasových spíkrov, ktorí dali tento album na 78. miesto zoznamu najlepších albumov všetkých čias.[79] V roku 1998 Fleeetwood produkoval a vydal projekt Legacy: A Tribute to Fleetwood Mac's Rumours, ktorý obsahoval pôvodné skladby albumu Rumours v coververziách v podaní alternantívnych skupín Tonic, Matchbox Twenty a Goo Goo Dolls, či kapiel hrajúcich keltský rock, The Corrs a The Cranberries, ale aj hudobníkov ako Elton John, Duncan Sheik a Jewel.[80] Albumom Rumours bola inšpirovaná aj Tori Amos (spievajúca barokový pop),[81] hard rocková skupina Saliva,[82] či indie rocková kapela Death Cab for Cutie,[83] a art popopový spevák Lorde.[84]
V roku 1998 časopis Q umiestnil Rumours na tretie miesto za London Calling od The Clash a The Dark Side of the Moon od skupiny Pink Floyd v ich zozname 50 najlepších albumov the 70. rokov 20. storočia.[85] V roku 1999 časopis Vibe zaradil tento album do jeho zoznamu stovky najdôležitejších hudobných albumov 20. storočia.[86] V roku 2003 televízna stanica VH1 dala číslo 16 v svojom odpočítavaní stovky najlepších albumov.[78] V tom istom roku druhý najpredávanejší americký denník, USA Today, dal albumu Rumours číslo 23 svojho zoznamu Top 40 Albums.[87] Časopis Rolling Stone dal tento album na 25. miesto zoznamu „500 najlepších albumov všetkých čias“.[88] V roku 2006 americký týždenník Time dal Rumours do svojho zoznamu All-TIME 100 Albums,[89] Aj populárny hudobný mesačník Mojo má tento album vo svojom nečíslovanom zozname 70 najlepších albumov zo 70. rokov.[90] Noviny The Guardian ho majú v svojom zozname „1000 Albums to Hear Before You Die“ a album sa nachádza aj v rovnomennej knihe.[91][92] Reedícia tohto albumu získala od Pitchfork Media zriedkavé hodnotenie 10, z 10 možných bodov, t.j. ohodnotenie ktoré ešte žiadna hudobná reedícia od tohto vplyvného serveru nezískala.[93]
Na pôvodnej magnetofónovej kazete boli navzájom premietnené skladby „Second Hand News“ a „I Don't Want to Know“
Pieseň „Silver Springs“ (4:48) bola pôvodne vydaná ako B-strana singlu „Go Your Own Way“. Pridali ju až do novších reedícií albumu Rumours.
V roku 2001 skupina vydala zvukové DVD, na ktorom je „Silver Springs“ na šiestom mieste, pieseň „Songbird“ je dvanásta. Nachádza sa na ňom aj krátke interview z rádia, v ktorom skupina rozpráva o nahrávaní albumu.
Remastrovaná verzia, ktorú v roku 2004 publikovalo vydavateľstvo Warner Bros. mala „Silver Springs“ medzi piesňami „Songbird“ a „The Chain“. Pri tomto nosiči je booklet s fotografiami, a detailnými poznámkami. Rhino Entertainment k disku pripojili aj bonus s demonahrávkami, hrubými verziami a zvukovými slučkami.
Reedícia troch CD z roku 2013 má obnovenú verziu pôvodného albumu, na ktorej je „Silver Springs“ následne po „Gold Dust Woman“. Druhé CD je s ôsmimi pôvodnými koncertnými verziami piesní z turné v roku 1977, tri nahrávky z tohto turné sú z predchádzajúceho albumu kapely, Fleetwood Mac. Tretí disk obsahuje demoverzie, prvé verzie, inštrumentálne verie piesní albumu, ktoré sú odlišné oproti verziám z roku 2004. Vo verzii „Deluxe“ je aj disk z demonahrávkami, ktorý vyšiel v roku 2004, DVD dokument, The Rosebud Film, z roku 1977 a pôvodný album na 12" vinylovej LP platni.
Prevzaté z obalu albumu a z informácii na AllMusic.[60]
| Rebríček (1977–78) | Pozícia |
|---|---|
| Australian Kent Music Report[43] | 1 |
| Austrian Albums Chart[95] | 25 |
| Canadian RPM Albums Chart[96] | 1 |
| Dutch Albums Chart[97] | 1 |
| French SNEP Albums Chart[98] | 13 |
| Japanese Oricon LPs Chart[99] | 33 |
| New Zealand Albums Chart[65] | 1 |
| Norwegian VG-lista Albums Chart[100] | 17 |
| South African Albums Chart[70] | 1 |
| Swedish Albums Chart[101] | 19 |
| UK Albums Chart[41] | 1 |
| US Billboard 200[64] | 1 |
| US Billboard Catalog Albums[64] | 1 |
| West German Media Control Albums Chart[102] | 6 |
| Krajina | Certifikácie | Predaj |
|---|---|---|
| Australia[103] | 13× Platinum | 910 000^ |
| Canada[104] | 2× Diamond | 2 000 000^ |
| France[105] | Platinum | 265,900[106] |
| Germany[107] | 5× Gold | 1,250,000^ |
| Hong Kong (IFPI Hong Kong)[108] | Platinum | 15,000* |
| Netherlands[109] | Gold | 50,000^ |
| New Zealand[110] | 13× Platinum | 195 000^ |
| South Africa (RiSA)[111] | Gold | 25,000* |
| Spain[112] | Gold | 50,000^ |
| United Kingdom[113] | 11× Platinum | 3,800,000[114] |
| United States[115] | 2× Diamond | 20 000 000^ |
|
*predaj je pre certifikáciu hodnotený samostatne | ||
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
