Romantizmus
From Wikipedia, the free encyclopedia
Romantizmus (prídavné meno romantický[1][2]) bolo ideové a umelecké hnutie v prvej polovici 19. storočia v Európe a v Amerike, ktoré našlo výraz vo všetkých oblastiach duchovnej kultúry – v literatúre, hudbe, výtvarných umeniach, filozofii, estetike, filológii, historických vedách, sociológii, v mnohých odvetviach prírodovedy.
Romantizmus bol odmietavou reakciou na osvietenstvo v dôsledku sklamania z historických výsledkov francúzskej revolúcie 18. storočia a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohŕdal dobre vychovanými ľuďmi, nazýval ich filistrami a meštiakmi, vystavoval na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohŕdal empíriou a matematikou, dôveroval len inštinktom, intuícii, fantázii, veril nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňoval génia s Bohom (Kantova formulácia „génius tvorí ako príroda“ sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd.) Romantizmus dával prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňoval organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobišiel bez nejakého „pra-“ (po nemecky „ur-“), bez nejakej prasily, prahmoty alebo prabytosti.
Prírode dával prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romantici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov, najmä z Majstra Eckharta. Proti osvietenskému individualizmu kládol osudové spoločenstvo, pokrvnú spriaznenosť národa a mystické chápanie dejín (napríklad Schelling chápal dejiny ako neustále zjavovanie sa absolútna). Stadiaľto pramení záujem romantických vedcov o básnické prejavy minulých dôb, o ľudovú poéziu a folklór, snaha očistiť národný jazyk od cudzích slov.