Renesančná architektúra
From Wikipedia, the free encyclopedia
Renesančná architektúra je obdobie architektúry v 15. – 16. storočí.
Renesancia (z franc. renaissance, tal. rinascimento, obrodenie) vznikla v talianskych mestách v 15. storočí ako výraz svetského a humanistického sebavedomia zámožných mešťanov a nového záujmu o staroveké umenie. V súťaživom prostredí mestských štátov sa mešťania potrebovali prezentovať a aj mestá navzájom súťažili vo svojich reprezentačných stavbách. V architektúre tak došlo k výraznému obratu a veľkým zmenám.
Renesanční architekti sa opäť inšpirovali antickými, najmä rímskymi stavbami, ich súmernosťou, jednoduchosťou geometrických tvarov a pravidelnosťou proporcií, dôležité bolo aj zachovanie ľudského rozmeru u stavieb svetských. Renesančná architektúra sa teda odlišovala od gotiky celým svojim zameraním; hlavným stavebníkom monumentálnych stavieb sa namiesto cirkvi pomaly stávalo mesto a mešťania, šľachta, alebo panovník. Vznikali nové typy svetských stavieb ako je predmestská vila, zámok, palác, alebo radnica. Mestský dom ani zámok už nemali funkciu obrannú, ale skôr reprezentatívnu. Okrem kameňa sa začali používať v oveľa väčšej miere tehly, stavby sa spravidla omietali a zdobili štukatúrou, alebo mramorovým obkladom. Často sa uplatňovali vonkajšie stĺporadia, valená klenba, kupola, a schodište sa stalo samostatným architektonickým prvkom. Vznikol nový druh výzdoby skôr plochej fasády zvaný sgrafito. Namiesto lomených oblúkov nastúpili kruhové a u okien a dverí prevládali jednoduché obdĺžnikové tvary.