Renesančný humanizmus
From Wikipedia, the free encyclopedia
Renesančný humanizmus je ideové hnutie obdobia renesancie, významná súčasť renesančnej kultúry, ktorého obsahom je skúmanie a šírenie antických jazykov (gréčtiny, latinčiny) a antickej kultúry umožňujúce sprostredkovať nový obraz človeka a sveta, založený na vede a rozume a prelamujúce tak stredoveké scholastické chápanie miesta človeka vo svete.
Humanistické idey sa rozšírili najprv v Taliansku, kde sa prebudil veľký záujem o antické dedičstvo. Význam humanistov treba hľadať najmä v ich bádateľskej práci so starými textami.
Renesančný humanizmus je široké a závažné ideové hnutie vyjadrujúce osobitosť celej epochy; prebieha nielen v oblasti abstraktných ideí, neobmedzuje sa len na boj so stredovekým scholasticizmom, ani na návrat k vzorom starorímskej a starogréckej učenosti, ani na svetonázorovú syntézu antického platonizmu a kresťanstva. Je to ideové hnutie zamerané na riešenie prakticky významných úloh hospodárskeho a občianskeho života, vzdelania a výchovy, rôznych zvyklostí a morálky.
Renesančný humanizmus je určitý štýl myslenia a života. Uskutočnenie ideálov slobodnej a všestranne rozvinutej osobnosti si predstavovali cestou vzdelania a výchovy, opierajúcou sa o tvorivé možnosti praktického obnovenia sveta a vybudovania novej kultúry.