Pirát (námorný lupič)

Pirát (z fr. pirate, gr. peiratés, lupič, pirát) alebo korzár^[1] je námorný (prípadne riečny či jazerný) lupič. Činnosť piráta sa nazýva pirátstvo.

Všetky štáty sú bez ohľadu na národnosť páchateľov, ich plavidiel, ako aj miesta činu, oprávnené voči páchateľom postupovať a ich stíhať, a pritom sú si navzájom zaviazané k spolupráci.

Presnejšia definícia pirátstva znie: násilné činy, previnenia proti cudziemu vlastníctvu alebo činy obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú spáchané na zištné účely pri použití vodného alebo vzdušného plavidla na šírom mori alebo na iných územiach, ktoré nepodliehajú žiadnej štátnej moci. Do medzinárodnej právnej zmluvnej úpravy v roku 1958 sa pod pojmom pirátstvo rozumeli takéto činy, ak boli spáchané na mori vôbec alebo sa uskutočnili z mora.

Podobné štátne opatrenia, aj ak sú protiprávne, sa nepovažujú za pirátstvo. Štátne opatrenia sú zaujímavé historicky, pretože do roku 1856 v rámci kaperstva^[2] činnosti pirátskeho typu vykonávali aj štátom autorizovaní súkromníci, ktorí sa na základe vonkajších príznakov od pirátstva často nedali rozoznať.

Do pirátstva v pravom slova zmysle nepatrí ani pobrežné, riečne a vzdušné pirátstvo.

V staroveku sa piráti väčšinou nedali rozoznať od vojnových výprav a ich činnosť bola vnímaná skôr ako statočnosť. Boj proti tomuto pirátstvu sa konal z aspektov oportunity (teda s cieľom získať mužstvo na svoju stranu alebo naverbovať bojovníkov). Približne v roku 1400 – 1200 pred Kr. síce existovalo v Stredozemnom mori právo námorných národov, ale ponímanie pirátov z pozície nepriateľa do pozície zločinca sa zmenilo v 5. storočí pred Kr. v dobe Aténskeho námorného spolku. V 1. storočí pred Kr. označil Cicero pirátov ako nepriateľov ľudstva, na ktorých netreba brať ohľad. Po období relatívnej bezvýznamnosti námorného práva sa v stredoveku upevnil názor paušálnej bezprávnosti zdanlivo mimo kresťanského spoločenstva stojaceho pirátstva. Tento názor pôsobil do 19. storočia na právo, pirátov na mori jednoducho zabiť.