![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/99/Sadler%252C_Battle_of_Waterloo.jpg/640px-Sadler%252C_Battle_of_Waterloo.jpg&w=640&q=50)
Napoleonské vojny
From Wikipedia, the free encyclopedia
Napoleonské vojny (1803 - 1815) boli sériou veľkých konfliktov, v ktorých bojovalo Francúzske cisárstvo s jeho spojencami pod vedením Napoleona I. proti európskym mocnostiam formovaných do rôznych koalícií. Výsledkom vojen bolo krátke obdobie francúzskej nadvlády nad väčšinou kontinentálnej Európy. Vojny pramenili z nevyriešených sporov spojených s francúzskou revolúciou a jej výsledným konfliktom. Vojny sú často rozdelené do piatich konfliktov, každý pomenovaný podľa koalície, ktorá bojovala proti Napoleonovi: Tretia koalícia (1805), Štvrtá (1806 - 1807), Piata (1809), Šiesta (1813 - 1814) a Siedma koalícia (1815).
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. opraviť nekvalitný strojový preklad |
Napoleonské vojny | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
![]() Bitka pri Waterloo (18. jún 1815) | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Koaličné vojská:![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() |
![]() ![]() Francúzske klientské štáty: * ![]() * Rýnsky spolok (1808-13) * ![]() * ![]() * ![]() * ![]() * ![]() * ![]() * ![]() * ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() | ||||||
Velitelia | |||||||
![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() |
![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() | ||||||
Sila | |||||||
Rusi: 900 000 vojakov, kozákov a domobrancov v maximálnom počte Prusi: 320 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Briti: 250 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Rakúšania, Španieli, Portugalci, Švédi a ďalší členovia koalície: 1 000 000 - 2 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte |
Francúzi: 1 200 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Francúzski klienti a spojenci: 500 000 - 1 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte | ||||||
Straty | |||||||
Rakúšania: 550 220 mŕtvych v boji (1792 - 1815) (celkový počet mŕtvych neznámy) Španieli: viac ako 300 000 mŕtvych v boji a viac ako 586 000 zabitých celkovo Rusi: 289 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Prusi: 134 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Briti: 32 232 mŕtvych v boji a 279 574 mŕtvych zraneniami, chorobami, nehodami a inými príčinami Portugalčania: viac ako 250 000 mŕtvych alebo nezvestných Taliani: 120 000 mŕtvych alebo nezvestných Osmania: 50 000 mŕtvych alebo nezvestných Celkovo: 2 500 000 mŕtvych |
* 371 000 Francúzov mŕtvych v boji * 65 000 Francúzskych klientov mŕtvych v boji * 800 000 Francúzov a spojencov mŕtvych zraneniami, nehodami alebo chorobami (väčšina vo francúzskej invázii do Ruska) Celkovo: 1 800 000 mŕtvych | ||||||
Napoleon pri nástupe na pozíciu prvého konzula vo Francúzsku v roku 1799 zdedil republiku v chaose; následne vytvoril štát so stabilným finančníctvom, silnou byrokraciou a dobre vycvičenou armádou. V roku 1805 vytvorili Rakúsko a Rusko tretiu koalíciu a viedli vojnu proti Francúzsku. Napoleon v reakcii na to v decembri 1805 porazil spojenecké rusko-rakúske vojsko pri Slavkove, čo sa považuje za jeho najväčšie víťazstvo. Na mori Briti 21. októbra 1805 v bitke pri Trafalgare jednoznačne porazili francúzsko-španielske námorníctvo. Toto víťazstvo zabezpečilo Britom kontrolu nad morami a zabránilo invázii do samotnej Británie. Z obavy o zvýšenie francúzskej moci viedlo Prusko vytvorenie štvrtej koalície s Ruskom, Saskom a Švédskom a obnovenie vojny v októbri 1806. Napoleon rýchlo porazil Prusov pri Jene a Rusov pri Friedlande, čím priniesol na kontinent neistý mier. Mier však netrval dlho, pretože vojna vypukla v roku 1809, keď bola vo Wagrame rýchlo porazená zle pripravená piata koalícia na čele s Rakúskom.
V nádeji, že Britániu prostredníctvom kontinentálnej blokády Francúzsko ekonomicky izoluje a oslabí, zahájil Napoleon inváziu do Portugalska, jediného zostávajúceho britského spojenca v kontinentálnej Európe. Po okupácii Lisabonu v novembri 1807 a s väčšinou francúzskych vojsk prítomných v Španielsku využil Napoleon príležitosť obrátiť sa proti svojmu bývalému spojencovi, zosadiť vládnucu španielsku kráľovskú rodinu a vyhlásiť jeho brata za španielskeho kráľa v roku 1808 ako Jozefa I. Španieli a Portugalčania sa vzbúrili s britskou podporou a v roku 1814 po šiestich rokoch bojov vyhnali Francúzov z Pyrenejského polostrova.
Rusko pravidelne porušovalo kontinentálnu blokádu, čo viedlo Napoleona k zahájeniu masívnej invázie do Ruska v roku 1812. Výsledná kampaň sa skončila katastrofou a takmer zničením Napoleonovej Grande Armée.
Rakúsko, Prusko a Rusko povzbudené touto porážkou vytvorili šiestu koalíciu a začali nové ťaženie proti Francúzsku. V októbri 1813 po niekoľkých nepresvedčivých útokoch definitívne porazili Napoleona v Lipsku. Spojenci potom z východu vtrhli do Francúzska, zatiaľ čo Polostrovná vojna sa rozšírila do juhozápadného Francúzska. Koaličné jednotky dobyli Paríž koncom marca 1814 a v apríli prinútili Napoleona abdikovať. Vyhostili ho na ostrov Elba a Bourbonovci sa dostali späť k moci. Napoleon ale vo februári 1815 z Elby utiekol a na zhruba sto dní znovu získal moc nad Francúzskom. Po vytvorení siedmej koalície ho spojenci v júni 1815 natrvalo porazili pri Waterloo a vyhostili ho na ostrov Svätá Helena, kde o šesť rokov neskôr zomrel.
Viedenský kongres prekreslil hranice Európy a priniesol obdobie relatívneho mieru. Vojny mali hlboké následky na globálne dejiny vrátane šírenia nacionalizmu a liberalizmu, vzostupu Británie ako najvýznamnejšej námornej a hospodárskej sily na svete, vzniku hnutí za nezávislosť v Latinskej Amerike a následného rozpadu Španielskeho impéria a Portugalskej ríše, na zásadné reorganizácie nemeckých a talianskych území na väčšie štáty a na zavedenie radikálne nových metód vedenia vojen, ako aj občianskeho práva.