Organizácia Severoatlantickej zmluvy[1] (angl. North Atlantic Treaty Organization; skratka: NATO; franc. Organisation du traité de l’Atlantique nord; skratka: OTAN; najmä v 90. rokoch 20. storočia názov prekladaný ako Severoatlantická aliancia a do roku 1989 ako Severoatlantický pakt) je medzivládna obranná organizácia (aliancia), založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.
| North Atlantic Treaty Organization (NATO) | |
 Logo | |
| Mapa | |
|---|---|
_in_NATO_blue.svg) Členské štáty NATO | |
| North Atlantic Treaty Organization Organisation du traité de l’Atlantique nord | |
| Základné informácie | |
| Krátky názov | NATO OTAN |
| Motto | Animus in consulendo liber |
| Vznik | 4. apríl 1949 |
| Typ | vojenská aliancia |
| Ústredie | Brusel, Belgicko |
| Ďalšie informácie | |
| Členstvo | |
| Rokovací jazyk | angličtina francúzština |
| Generálny tajomník | Mark Rutte |
| Zástupca generálneho tajomníka | Mircea Geoană |
| Predseda vojenského výboru | admirál Rob Bauer |
| Podpredseda vojenského výboru | Scott A. Kindsvater |
| Hlavný orgán | Severoatlantická rada |
| Webstránka | www.nato.int |
Na svojom začiatku bola Severoatlantická aliancia len o trochu viac ako politické združenie. Kórejská vojna ale podnietila členské štáty k vytvoreniu vojenskej štruktúry pod dohľadom dvoch amerických veliteľov. Slovami prvého generálneho tajomníka Hastingsa Ismaya bolo úlohou NATO „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“. V roku 1966 odišlo Francúzsko z vojenských štruktúr NATO kvôli snahe o udržanie si vojenskej nezávislosti od Spojených štátoch. Kvôli tomu sa sídlo presunulo z Paríža do Bruselu.
Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou kolektívnej obrany na svete. NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko.[2]
Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 Charty OSN, a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC v New Yorku.
Predchodcom Aliancie bola Západná únia, vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy 17. marca 1948. Jej podpisom Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Spojené kráľovstvo posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom Senáte prijatá Vandenbergova rezolúcia, ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým boli prizvané aj Kanada, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko.
Členské štáty
Skoro všetky členské štáty (32) sú v Európe, zvyšné dva sú v Severnej Amerike. Všetky členské štáty s výnimkou Islandu majú vlastné ozbrojené sily, tri členské štáty (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, a Francúzsko) vlastnia aj nukleárne zbrane.
Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.
V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. V júli 1966 francúzsky prezident Charles de Gaulle oznámil vystúpenie Francúzska z vojenskej štruktúry NATO a požiadal o odsun všetkých jednotiek nepodliehajúcich francúzskemu veleniu. Tieto vojská sa presunuli do Západného Nemecka a spojenecké velenie do Belgicka. V roku 1974 v dôsledku cyperskej krízy Grécko vystúpilo z vojenských štruktúr. V októbri 1980 obnovilo svoje plné členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii. V roku 1976 hrozil odchodom aj Island v dôsledku sporov so Spojeným kráľovstvom kvôli rybolovu.
V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu – NACC, poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský samit konaný 10. – 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr.
Žiadosť Fínska a Švédska o členstvo
Fínsko a Švédsko podali 18. mája 2022 žiadosť o členstvo v NATO. Rozhodnutie bolo „motivované obavami o bezpečnosť, ktoré vyvolala ruská vojenská invázia na Ukrajinu“.[3] Generálny tajomník NATO, Jens Stoltenberg po prijatí žiadostí povedal „Ste naši najbližší partneri a vaše členstvo posilní našu spoločnú bezpečnosť.“[3] Žiadosť o členstvo musia schváliť zástupcovia všetkých členských štátov a ratifikovať ich parlamenty. Blokovanie žiadostí avizoval prezident Turecka, Recep Tayyip Erdoğan.[3] Erdoğan argumentoval, že Švédsko ukrýva kurdských teroristov. Turecko napokon prijatie nezablokovalo.[4] Prezident Erdoğan stiahol svoje veto a Švédsko a Fínsko zmenia svoju legislatívu, zakročia voči PKK a umožnia ich vyhostenie do Turecka.[5] Dňa 29. júna 2022 na summite NATO v španielskom Madride oba štáty obdržali oficiálnu pozvánku do aliancie. Nových členov musia schváliť parlamenty všetkých doterajších členských štátov. Fínsko sa stalo členom NATO v apríli 2023, Švédsko sa stalo členom v marci 2024.[6]
| Dátum | Členský štát | Rozšírenie | Poznámka |
|---|---|---|---|
| 4. apríl 1949 |  Belgicko | zakladatelia | |
 Dánsko | |||
 Francúzsko | Francúzsko opustilo spoločné velenie v roku 1966 z dôvodu rozširovania vlastného obranného systému. V roku 2009 sa vrátilo pod spoločné velenie NATO. | ||
 Holandsko | |||
 Island | Island je jediný člen bez vlastných ozbrojených síl. Má významnú strategickú polohu. Island udržuje vlastnú pobrežnú stráž (cvičenú v Nórsku) pre mierové sily NATO. | ||
 Kanada | |||
 Luxembursko | |||
 Nórsko | |||
 Portugalsko | |||
 Spojené kráľovstvo | |||
 Spojené štáty | |||
 Taliansko | |||
| 18. február 1952 |  Grécko | prvé | Grécko opustilo sily NATO v rokoch 1974 – 1980 na protest grécko-tureckému sporu o Cyprus. |
 Turecko | |||
| 9. máj 1955 |  Nemecko | druhé | Prijaté ako Západné Nemecko; Sársko pripojené v roku 1957 a bývalá Nemecká demokratická republika pripojená 3. októbra 1990. |
| 30. máj 1982 |  Španielsko | tretie | |
| 12. marec 1999 |  Česko[7] | štvrté | |
 Maďarsko | |||
 Poľsko | |||
| 29. marec 2004 |  Bulharsko | piate | |
 Estónsko | |||
.svg){kind=small} Litva | |||
 Lotyšsko | |||
 Rumunsko | |||
 Slovensko[8] | |||
 Slovinsko | |||
| 1. apríl 2009 |  Albánsko | šieste | |
 Chorvátsko | |||
| 5. jún 2017 |  Čierna Hora[9] | siedme | |
| 27. marec 2020 |  Severné Macedónsko[10] | ôsme | |
| 4. apríl 2023 |  Fínsko[11] | deviate | |
| 7. marec 2024 |  Švédsko[12] | desiate |
Organizácia
Proces vnútornej transformácie definoval Madridský samit v júli 1997 ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosti reagovať na rôzne udalosti. Proces zahŕňa najmä vybudovanie novej veliacej štruktúry a vybudovanie európskej bezpečnostnej a obrannej identity v rámci Aliancie – EBOI. V rámci vonkajšej transformácie je to rozširovanie a zdokonaľovanie programu Partnerstvo za mier.
Spolupráca NATO s partnermi:
- Euroatlantická partnerská rada (Euro-Atlantic Partnership Council – EAPC) je orgán, v rámci ktorého prebieha dialóg, spolupráca a konzultácia medzi NATO a členskými krajinami. EAPC vznikla prijatím základného dokumentu na ministerskom zasadnutí Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) v Sintre v Portugalsku 30. mája 1997. EAPC sa stretáva každý mesiac v Bruseli na úrovni veľvyslancov a dvakrát do roka na úrovni ministrov obrany a zahraničných vecí. Ak je to potrebné alebo podľa záujmu sa môžu stretávať aj v rôznych formáciách. Fórum zvyšuje úroveň politickej a vojenskej spolupráce. V EAPC v súčasnosti pôsobia: Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Severné Macedónsko, Srbsko, Uzbekistan, Ukrajina, Turkmenistan, Tadžikistan, Moldavsko, Rusko, Kirgizsko, Kazachstan, Gruzínsko, Bielorusko, Azerbajdžan, Arménsko, Malta, Švédsko, Švajčiarsko, Írsko, Fínsko a Rakúsko.
- Partnerstvo za mier (Partnership for Peace) je program transformácie a rozvoja vzťahov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy po skončení studenej vojny. Všetci členovia sú zároveň členmi EAPC. PzM má vlastnú identitu v rámci EAPC. Je založené na dvojstrannom vzťahu medzi NATO a každou krajinou, ktorá sa k programu pripojila. Rozširuje politickú a vojenskú spoluprácu, zvyšuje stabilitu, bezpečnosť a dôveru.
- Vzťahy s Ruskom. Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997 v Paríži. Akt určuje ciele a mechanizmus konzultácií, spolupráce, spoločného rozhodovania a spoločných akcií, na ktorých budú spočívať vzájomné vzťahy. Na základe aktu vznikla Stála spoločná rada NATO - Rusko, ktorá je miestom vzájomného kontaktu a komunikácie.
- Charta o osobitnom partnerstve medzi NATO a Ukrajinou bola podpísaná 9. júla 1997 na madridskom samite. Dokument oceňuje Ukrajinu a jej schopnosť prežiť ako samostatný a nezávislý štát. V situácii priameho ohrozenia bude k dispozícii krízový konzultačný mechanizmus.
- Stredomorský dialóg NATO je osobitný dialóg so 6 stredomorskými krajinami – Egyptom, Izraelom, Jordánskom, Mauritániou, Marokom a Tuniskom. Cieľom dialógu je prispieť k bezpečnosti a stabilite regiónu. Dialóg umožňuje zúčastniť sa akcií NATO ako individuálny suverénny štát. Konkrétnym výsledkom je účasť Egypta, Jordánska a Maroka na mierových misiách IFOR a SFOR.
- Severoatlantické zhromaždenie (North Atlantic Assebmly – NAA) je nevládna inštitúcia, ktorá pôsobí ako medziparlamentné fórum. Poslancov nominujú národné parlamenty. Na práci zhromaždenia sa zúčastňuje aj 12 partnerských krajín. NAA je od NATO úplne nezávislé. Schádza sa dvakrát do roka.
NATO nemá žiadny vlastný rozhodovací orgán. Všetky rozhodnutia sú vnútorným rozhodnutím jednotlivých členských štátov. Aliancia má vojensko-civilnú štruktúru.
Politické prvky štruktúry NATO:
- Rada NATO je hlavný orgán s výkonnou politickou a rozhodovacou právomocou. Schádza sa dva razy do roka na úrovni ministrov zahraničných vecí a predsedov vlád. Najmenej raz za týždeň zasadá na úrovni stálych zástupcov členských krajín. Záväznosť rozhodnutí je pritom rovnaká. Rozhodnutia musia byť prijaté jednomyseľne.
- Výbor pre obranné plánovanie NATO bol vytvorený v roku 1963 predovšetkým na analýzu národných obranných výdavkov a koordináciu vojenského plánovania, ozbrojených síl a vyzbrojovania.
- Skupina pre jadrové plánovanie NATO je základným fórom na konzultácie o otázkach súvisiacich s úlohou jadrových síl v bezpečnostnej a obrannej politike. V skupine nie je zastúpene Francúzsko, Island je pozorovateľom.
- Hlavné výbory NATO pomáhajú riešiť špecifické úlohy v oblasti politickej, ekonomickej a vojenskej.
- Generálny tajomník NATO je najvyšší politický medzinárodný predstaviteľ NATO a predseda Rady NATO, predseda Výboru pre plánovanie a Skupiny pre jadrové plánovanie. Riadi medzinárodný sekretariát, je hlavným hovorcom.
- Medzinárodný sekretariát NATO slúži Rade a výborom, ktoré sú jej podriadené. Rieši politické záležitosti, obranu, infraštruktúru, logistiku, vedu, životné prostredie a financie.
Vojenské štruktúry NATO:
- Vojenský výbor je najvyšší vojenský orgán pod politickou právomocou Rady. Skladá sa z náčelníkov štábov členských krajín. Island je zastúpený civilným zástupcom.
- Medzinárodný vojenský štáb NATO pomáha Vojenskému výboru pri riešení vojenských otázok.
- Integrovaná vojenská štruktúra NATO je pod politickou kontrolou a podlieha veleniu na najvyššom stupni. Je základňou na obranu členských štátov.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Organizácia Severoatlantickej zmluvy
Referencie
Externé odkazy
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
