Monotheletizmus

Monotheletizmus alebo monoteletizmus bol kresťanský teologický, christologický smer neskôr odsúdený ako heretický. Monotheletizmus hlásal, že Kristus mal jednu vôľu (monos + theléma) a dve podstaty. Doktrína bola cisárom Herakleiom v edikte Ekthesis v roku 638 prehlásená za oficiálnu náuku Byzantskej ríše. Náuka mala preklenúť spory monofyzitov a diafyzitov (tzv. chalcedónskych kresťanov) a nahradila predchádzajúci pokus o zmier v podobe monoenergizmu. Doktrína bola navrhnutá konštantínopolským patriarchom Sergiom I. a ďalej bola rozvíjaná antiochijským patriarchom Makariom a Pyrrhom. S náukou súhlasil aj rímsky pápež Honorius I., ktorý bol avšak neskôr vyhlásený za heretika. Náuka si ihneď po vyhlásení našla radu odporcov, hlavným protivníkom doktríny bol Maxim Homologétes (Vyznávač). Maxim rozvinul ideu o rôznych druhoch vôle - prirodzenej vôli a slobodnej vôli. Prirodzená vôľa je vlastníctvom prirodzenosti a Kristus s dvomi prirodzenými podstatami podľa neho musel mať aj dve prirodzené vôle.^[1] Vychádzal pri tom z Kristových slov v Getsemanskej záhrade: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!" (Lk 2, 42b) Monotheletická náuka tak zmier nepriniesla. Monofyziti, ani chalcedónski kresťania ju neuznali, ba vyvolala ešte väčší odpor sýrskych a egyptských, prevažne monofyzitských krajín voči Konštantínopolu. Miestne obyvateľstvo sklamané centrálnou vládou následne preto nekládlo prílišný odpor voči novým dobyvateľom - Arabom, v ktorých videlo osloboditeľov svojej viery od potlačovania. Po strate monofyzitských východných oblastí v prospech Arabov stratila snaha o zmier význam.^[2] Cisár Constans II. vyhláškou Typos z roku 648 zakázal ďalšie diskusie na túto tému. Maximos i rímsky pápež Martin I. nariadenie nerešpektovali a vystúpili proti náuke na rade miestnych koncilov a synod. Boli preto cisárom vyhnaní do exilu na Krym. Učenie však podporu i naďalej nenašlo, a neskôr bolo tretím konštantínopolským koncilom odsúdené a postupne začalo upadať. Snahy o obnovenie náuky mal cisár Filippikos, ktorý bol však zosadený a monotheletizmus už v Byzantskej ríši viac obnovený nebol.^[3][4] Zvyšky monotheletitickej náuky pretrvávali do roku 1182 u maronitskej cirkvi v Libanone. V roku 1182 cirkev prijala úniu s Rímom a spolu s ňou prijala aj doktrínu dvoch Kristových vôl. ^[1]

Referencie

1. Monothelitism In: The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. 1. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 837.
2. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 88.
3. Monotheletismus. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 331.
4. MONOTHELETISM In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1400 – 1401. (po anglicky)