From Wikipedia, the free encyclopedia
Marceline Desbordesová-Valmorová (franc. Marceline Desbordes-Valmore; * 20. jún 1786, Douai, Francúzsko – † 23. júl 1859, Paríž) bola francúzska herečka a poetka patriaca ku skupine prekliatych básnikov. Získala si prezývku „Notre-Dame-Des-Pleurs“ ako narážku na početné drámy, ktoré poznačili jej život.
Marceline Desbordesová-Valmorová | |
portrét z roku 1854 | |
Osobné informácie | |
---|---|
Narodenie | 20. jún 1786 |
Douai, Francúzsko | |
Úmrtie | 23. júl 1859 (73 rokov) |
Paríž, Francúzsko | |
Národnosť | francúzska |
Zamestnanie | poetka, herečka |
Manžel | Prosper Lanchantin zvaný Valmore |
Partner | Henri de Latouche |
Deti | 4 |
Dielo | |
Žánre | poézia |
Literárne hnutie | prekliati básnici |
Ovplyvnila |
|
Podpis | |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Marceline Desbordesová-Valmorová (plné texty diel autora) |
Marceline Desbordesová-Valmorová (multimediálne súbory na commons) | |
Marceline Desbordesová bola dcérou Catherine Lucasovej a Félixa Desbordesa, maliara erbov, ktorý sa stal kabaretiérom v Douai potom, čo jeho profesiu zruinovala Veľká francúzska revolúcia. Koncom roku 1801, po jednom pobyte v Rocheforte a v Bordeaux, sa matka s malou Marceline nalodila na loď do Guadeloupe, aby tam hľadala finančnú podporu staršieho bratanca.
Podniknutá cesta bola skutočnou kalváriou. Dlhá plavba ich oslabila, na Guadeloupe vypukla práve epidémia žltej horúčky, ktorá jej v máji 1803 zobrala matku. Navyše, finančná situácia bratancova sa prudko zhoršila v dôsledku politických zmien na Guadeloupe.
Po návrate ku svojmu otcovi v Douai sa Marceline vo veku 16 rokov stala komediálnou herečkou. Vďaka skladateľovi Grétrymu hrala v divadlách v Douai, Lille, Rouene a Paríži.
Herečkou a speváčkou bola hlavne v divadle „Odéon“ a „l´Opéra-Comique“ v Paríži, tiež v divadle „Théâtre de la Monnaie“ v Bruseli, kde zosobnila v roku 1815 Rosine v hre Barbier zo Sevilly od Beaumarchaisa. V priebehu svojej divadelnej kariéry hrala často roly naiviek. Hrala vo viacerých hrách od Pigault-Lebruna, stretla herca Talma, ktorý ju obdivoval, Marie Dorval a hlavne Mademoiselle Mars, ktorá bola jej priateľkou až do konca života.
Od 1808 do 1810 mala vášnivý vzťah s hercom a spisovateľom Henrim de Latoucheom, ktorého menovala vo svojich poémach Olivierom. V 1816 stratila syna, ktorého mu porodila. V 1817 sa vydala za herca Prospera Lanchantina, nazývaného Valmore. Stretla ho, keď hrala v Bruseli. Mali spolu štyri deti, z ktorých prežilo dlhšie len jedno, Hyppolyte Valmore. Dcéry Junie a Ines zomreli v útlom veku a Hyacinthe nazývaná Ondine, ktorá písala verše a poviedky zomrela vo veku 31 rokov.
Marceline Desbordesová-Valmorová publikovala v 1819 svoju prvú zbierku básní „Élégies et Romances”, ktorá pritiahla pozornosť a otvorila jej stránky rôznych žurnálov, napríklad „le Journal des dames et des modes”, „l’Observateur des modes” a „la Muse française”. V konečnom dôsledku, jej muž tým nebol nadšený. Zrejme aj z finančného dôvodu, pretože namiesto hrania písala a stratila príjem. Dvojica sa usídlila v Lyone. Marceline pokračovala vo vzťahu s Henrim de Latoucheom, osobne aj písomne. Jej najdôležitejšie diela sú „Élégies et poésies nouvelles“ v 1824, „Pleurs“ v 1833, „Pauvres fleurs“ v 1839 a „Bouquets et prières“ v 1843. V 1832 celkom prestala hrať divadlo a dala sa na písanie.
Všetky jej diela, v ktorých je výrazný lyrizmus, jej vyniesli kráľovskú penziu od Ľudovíta-Filipa Orleánskeho a viacero akademických vyznamenaní. Písala tiež novely a rozprávky pre deti, v próze aj verši. V 1833 uverejnila autobiografický román „L'Atelier d'un peintre“. Opísala v ňom ťažkosti umeleckej existencie žien.
Marceline Desbordesová-Valmorová umrela v Paríži v jej poslednom bydlisku na Rue de Rivoli č. 59, 23. júla 1859. Prežila temer všetky svoje deti, brata a viacero priateľov. Je pochovaná na cintoríne v Montmartre (26. oddiel).
Nedostatok vzdelania si Marceline kompenzovala súkromným štúdiom. Začala písať avantgardnú novú poéziu plnú spontánnosti a citov. Používala už dávnejšie nepoužívané jedenásťstopové verše. Komentovali ju a obdivovali Honoré de Balzac, Paul Verlaine, Charles Baudelaire a Sainte-Beuve. Jej avantgardnú novú poéziu Verlaine zaradil do skupiny prekliatych básnikov.[2] Ovplyvňovala tak ďalší vývoj poézie aj v 20. storočí.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.