vojak, bývalý prezident Argentíny From Wikipedia, the free encyclopedia
Leopoldo Fortunato Galtieri Castelli (* 15. júl 1926, Caseros – † 12. január 2003, Buenos Aires) bol argentínsky politik a vojak. 22. decembra 1981 sa stal (de facto) 38. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 43. prezidenta krajiny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť generálporučíka. Patril medzi vojenských prezidentov počas tzv. Národného reorganizačného procesu, ktorý sa vyznačoval systematickým porušovaním ľudských práv, ktoré zahŕňalo politické vraždy, mučenia, únosy, väznenia, či odoberania detí. Dva roky po páde vojenského režimu, teda v roku 1985, bol za tieto zločiny súdený v civilnom procese, kde bol oslobodený, následne o rok neskôr bol ale odsúdený vojenským súdom za nedbanlivé vedenie Falklandskej vojny na 12 rokov odňatia slobody. V roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty, vďaka čomu bol aj Galtieri prepustený.
| Leopoldo Galtieri | ||||||||
 | ||||||||
 | ||||||||
| 38. prezident Argentínskej republiky (de facto) | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 22. december 1981 – 18. jún 1982 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 15. júl 1926 Caseros, Argentína | |||||||
| Úmrtie | 12. január 2003 (76 rokov) Buenos Aires, Argentína | |||||||
| Alma mater | Národná vojenská akadémia | |||||||
| Profesia | vojak | |||||||
| Národnosť | argentínska | |||||||
| Vierovyznanie | rímskokatolícke | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Lucía Noemí Gentiliová | |||||||
| Deti | Adriana Sara Diana Carlos Francisco Pío | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Leopoldo Galtieri (multimediálne súbory) | |||||||
Narodil sa v meste Caseros v provincii Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Keď mal 17 rokov, vstúpil do ozbrojených síl, následne absolvoval štúdium stavebníctva na Národnej vojenskej akadémii. Neskôr študoval tiež na Inštitúte západnej pologule pre bezpečnostnú spoluprácu, čo je oficiálna vzdelávacia inštitúcia prevádzkovaná americkou armádou pre príslušníkov ozbrojených síl z krajín Latinskej Ameriky.[1] V roku 1975 bol vymenovaný za veliteľa argentínskych ženistov, následne o rok neskôr aktívne podporoval vojenský prevrat, čo mu zabezpečilo rýchle povyšovanie. Už v roku 1977 bol divíznym generálom a o dva roky neskôr už generálporučíkom. Jeho vplyv postupne rástol, až sa v roku 1981 stal dokonca najprv veliteľom pozemných síl a potom členom vojenskej chunty, kde boli okrem neho ešte admirál Jorge Anaya za námorníctvo a generál Basilio Lami Dozo za letecké sily. Ako veliteľ najsilnejšej zložky ozbrojených síl bol vybraný za nového prezidenta po tom, čo chunta z funkcie odvolala prezidenta Roberta Eduarda Violu, dňa 22. decembra 1981 sa stal oficiálne novým prezidentom Argentíny. Galtieri bol zástanca tvrdej línie, odmietal rokovania s politickými stranami a preto začal rýchlo hľadať podporu doma i v zahraničí.[2] Ešte v roku 1981 navštívil USA, kde sa stretol s poradcom prezidenta Reagana pre národnú bezpečnosť Richardom V. Allenom. Protikomunistické postoje generála Galtieriho sa členom Reaganovej prezidentskej administratívy veľmi pozdávali. Reaganov poradca Allen ho dokonca označil za "veľkolepého generála" a poskytol mu bezpečnostnú a informačnú pomoc.[3]
Vláda pod jeho vedením začala znižovať verejné výdavky, privatizovať štátne podniky a zmrazila mzdy štátnych zamestnancov. Tieto opatrenia však aj tak viedli iba k zhoršeniu už tak zlej ekonomickej situácie. Na to reagovali odbory, ktoré vyvolali celonárodné protesty, ktoré chunta veľmi tvrdo potlačila. Popularita vlády rapídne klesala, Galtieri sa preto rozhodol, že získa popularitu vojenským konfliktom s inou krajinou, čím súčasne prekryje aj ekonomické problémy. Najprv sa pokúsil obnoviť územné spory s Čile o Ohňovú zem, to sa mu však vôbec nepodarilo, úvahy o konflikte so susednou krajinou neprijala pozitívne ani argentínska populácia. Vláda sa tak zamerala na Falklandské ostrovy, ktoré v Argentíne nazývali Malvínske ostrovy (Islas Malvinas). Tieto Argentína krátky čas v minulosti ovládala, no kontrolu nad nimi mala Veľká Británia. Vláda následne začala s propagandou, ktorá hlásala nároky Argentíny na tieto ostrovy. Ozbrojené sily súčasne začali pripravovať plány na možnú inváziu.[1] Na začiatku roka 1982 začali po celej Argentíne veľké protesty proti zlej ekonomickej situácii krajiny a katastrofálnemu stavu ľudských práv. To prinútilo vojenskú vládu urýchliť plány na útok, ktorý začal 2. apríla 1982. Invázia bola úspešná, keď sa Argentíne podarilo ostrovy obsadiť, no nepodarilo sa jej získať podporu Spojených štátov, ktoré naopak podporili Britániu. O niekoľko týždňov neskôr zahájili britské sily protiútok, ktorým získali kontrolu nad ostrovmi späť a súčasne zajali veľké množstvo argentínskych vojakov, ktorí ešte stále boli na ostrovoch.[4]
Prehra vo vojne o Falklandy znamenala začiatok konca nie len vlády generála Galtieriho, ale i celej vojenskej chunty. Obyvateľstvo, ale aj samotná armáda, boli presvedčení, že prehra znamená stratu prestíže v rámci Latinskej Ameriky. Už niekoľko dní po ukončení bojov, konkrétne 18. júna 1982 bol Galtieri nútený pod veľkým tlakom odstúpiť zo svojej funkcie. Dočasne ho nahradil minister vnútra Alfredo Oscar Saint Jean. Súčasne odstúpili aj zvyšní dvaja členovia vojenskej chunty.[5] Po obnovení demokratickej vlády na konci roku 1983 bol Galtieri, podobne ako iní bývalí vedúci predstavitelia vojenskej chunty, zadržaný a obvinený zo zločinov proti ľudskosti. Už 22. apríla 1985 sa začal na civilnom súde proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Obžalovaní boli v prvom kole Jorge Rafael Videla, Emilio Eduardo Massera, Roberto Eduardo Viola, Armando Lambruschini, Orlando Ramón Agosti, Omar Graffigna, Leopoldo Galtieri, Jorge Anaya a Basilio Lami Dozo, všetko poprední predstavitelia poslednej chunty. Obžaloba sa týkala skoro 9 000 skutkov zmiznutí, no zahŕňala aj obvinenia z únosov, mučenia, znásilnení a vrážd politických disidentov. Rozsudok bol vynesený 9. decembra 1985, Leopoldo Fortunato Galtieri bol ale oslobodený.[6] V roku 1986 bol ale súdený za svoju účasť vo Falklandskej vojne, kde bol obžalovaný za nedbanlivé a neodborné vedenie vojny. Vojenský súd ho v tejto veci uznal vinným a odsúdil ho na 12 rokov odňatia slobody a stratu hodnosti. V roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty, vďaka čomu bol aj Galtieri prepustený a bola mu vrátená jeho pôvodná hodnosť. V roku 1997 ale španielsky súd vydal medzinárodný zatykač na Galtieriho za zločiny proti ľudskosti. V roku 2002 bol opätovne zadržaný a bolo mu nariadené domáce väzenie v súvislosti s obnovou vyšetrovania zločinov z čias vojenskej chunty. Jeho zdravotný stav však už bol vtedy veľmi zlý, keďže trpel alkoholizmom a neskôr mu bola diagnostikovaná aj rakovina pankreasu. 12. januára 2003 zomrel v Buenos Aires na zástavu srdca.[2]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
