Kostol a kláštor klarisiek (Bratislava)
národná kultúrna pamiatka v Bratislave, okrese Bratislava I From Wikipedia, the free encyclopedia
Kostol Povýšenia svätého Kríža a kláštor klarisiek (ľudovo Kostol a kláštor klarisiek) je súbor goticko-renesančných sakrálnych stavieb v historickej zóne Bratislavy. Patrí k najstarším a najvýznamnejším architektonickým dielam uvedených slohových období v hlavnom meste Slovenska. Súčasne patria objekty kostola a kláštora k zaujímavým aj z hľadiska rôznorodého využitia – ako miesta bohoslužieb, nemocnica, výstavné priestory a koncertná sieň. V súčasnosti sídli v budove bývalého kláštora klarisiek Univerzitná knižnica v Bratislave.
| Kostol Povýšenia svätého Kríža | |
| Kostol a kláštor klarisiek | |
| sakrálna stavba | |
 | |
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Kraj | Bratislavský kraj |
| Okres | Bratislava I |
| Mesto | Bratislava |
| Súradnice | 48°08′38″S 17°06′21″V |
| Štýl | gotika, renesancia |
| Výstavba | 1297 – 1370 (kostol), 1637 – 1640 (kláštor) |
| Správa | Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, Univerzitná knižnica v Bratislave |
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci Starého Mesta
| |
| Wikimedia Commons: Church and Monastery of Poor Clares, Bratislava | |
| Adresa: Klariská 3 | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
 |
Národná kultúrna pamiatka SR č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu: 101-78/2[1] |
Korene vzniku ženského Rádu svätej Kláry – klarisiek (lat. Ordo Sanctae Clarae) – siahajú do začiatku 13. storočia a jeho zakladateľkou bola svätá Klára, pochádzajúca z aristokratického rodu Offerducciovcov. Príslušníčky kontemplatívnej rehole, založenej na učení svätého Františka z Assisi, sa čoskoro po jej vzniku objavili aj v našich končinách. Prvou písomnou zmienkou o ich prítomnosti na území Slovenska je listina pápeža Gregora IX. z 20. mája 1239 adresovaná trnavským klariskám. Na konci 13. storočia vznikla druhá komunita rehoľníčok v Prešporku, ktorú v roku 1297 schválil pápež Bonifác VII. Kráľ Ondrej III. jej príslušníčkam v uvedenom roku daroval opustený kláštor cisterciánok pri západných hradbách zo začiatku 13. storočia, zničený českými vojskami Přemysla Otakara II. v rokoch 1271 a 1273. O význame rehole svedčí fakt, že jej príslušníčky požívali osobitnú ochranu uhorských panovníkov.
Rád v bývalom Uhorsku pôsobil takmer päťsto rokov. V roku 1782 bol na základe dekrétu cisára Jozefa II. zrušený.
História miesta, na ktorom pôvodný kostol cisteriátok stál, siaha do čias pred naším letopočtom, Archeologický prieskum vykonaný v roku 2007 potvrdil, že tu už v 1. stor. pred Kr. existovalo keltské oppidum s opevnenou akropolou.[2]
Klarisky čoskoro po nadobudnutí zničenej kláštornej budovy začali stavbu opravovať. Súčasne s opravou začali pri kláštornej budove s výstavbou kostola zasväteného Povýšeniu svätého Kríža. Zaklad stavby kostola tvorili obvodové múry postavené začiatkom 14. storočia. Po polovici 14. storočia došlo k predĺženiu lode o jedno klenbové pole, vystaval sa triumfálny oblúk a presbytérium. Okolo roku 1370 bola táto stavebná etapa zavŕšená a pristúpilo sa k zaklenutiu lode krížovou klenbou.
Do nasledujúceho storočia sa pretiahla výstavba architektonicky najhodnotnejšej časti kostola – veže. Nebola však postavená od základov ale nadstavali ju na spevnené piliere juhozápadného nárožia chrámovej lode. Nielen svojím tvarom – v podobe päťbokého hranola, čo bolo pre gotické stavebné umenie zriedkavé – ale aj výtvarným stvárnením predstavuje klenot uvedeného slohu v dejinách architektúry na Slovensku.
Objektom klarisiek sa v dejinách nevyhýbali ani živelné pohromy. V roku 1515 vypukol na Ventúrskej ulici požiar, ktorý okrem meštianskych domov zachvátil aj kláštor a poškodil východnú časť chrámovej klenby.
Do ďalších osudov stavby zasiahli historické udalosti. Keď v roku 1526 boli na moháčskych poliach porazené uhorské vojská, z obavy pred tureckým ohrozením Prešporka sa mníšky uchýlili k svojim rehoľným sestrám do Trnavy a ich kláštor sa zmenil na nemocnicu. Po pominutí nebezpečenstva sa však odmietali vrátiť späť a tak v roku 1540 mestská rada zriadila v kláštore chudobinec. Čoskoro nato sa však mníšky postupne vracali do Bratislavy a domáhali sa svojho majetku, ktorý však dostali späť až po zásahu cisára Ferdinanda I.
V roku 1590 kláštor opäť vyhorel a po tomto požiari ostal dlho opustený.
Nová etapa rozvoja kláštora a kostola nastala s príchodom 17. storočia a súvisela s protireformačným úsilím ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa. Pázmaň ako horlivý zástanca katolicizmu ustanovil Prešporok jedným z centier protireformačného zápasu. Do mesta sa začali sťahovať príslušníci viacerých reholí, ktoré mali pôsobiť proti reformačným prúdom. Jedným z ich sídel na území mesta sa mal stať aj klariský kláštor. Preto v roku 1637 dal arcibiskup podľa plánov architekta Jakub Rava obnoviť kláštornú budovu. V tom istom roku však arcibiskup zomrel a tak celú akciu dokončil v roku 1640 jeho nástupca Imrich Lósy. Výsledkom stavebných prác je dnešná dvojposchodová kláštorná budova v neskororenesančnom slohu. Z tohto obdobia pochádza aj honosný vstupný portál na nádvorie kláštora, ktorý je po architektonickej stránke dodnes najhodnotnejším prvkom stavby.
Kým chrám slúžil klariskám bez väčších problémov, na veži sa v priebehu času začali objavovať statické poruchy, ktoré zrejme spôsobilo zemetrasenie v roku 1700. Preto opátka kláštora, Eva Barbora Balassová, v roku 1702 nariadila rekonštrukciu veže, kedy dostala zakončenie v podobe akú poznáme z mnohých barokových chrámov – cibuľového tvaru. Okrem toho v priebehu 18. storočia kostol prešiel celkovou obmenou v duchu nastupujúceho rokoka. Kostol dostal iluzívnu výmaľbu stien svätyne a stropu lode, ktorá dotvárala celkový umelecký dojem.
Radikálnu zmenu využitia chrámových priestorov priniesli reformy cisára Jozefa II. V roku 1782 rehoľu klarisiek, podobne ako ostatné kontemplatívne rehole, zrušil a mníšky boli nútené kláštor opustiť. Viaceré sa rozptýlili do iných kláštorov alebo vstúpili do svetských služieb ako vychovávateľky v šľachtických či meštianskych rodinách. Objekty klarisiek vzápätí nato prepadli štátu. Do roku 1784 ostal kláštor s kostolom prázdny. Vtedy bola do objektov z Trnavy presťahovaná právnická akadémia; sídlila tu do roku 1851. Od roku 1786 k nej pričlenili inú školskú ustanovizeň – katolícke gymnázium, ktoré v týchto priestoroch existovalo až do roku 1908 (do postavenia budovy gymnázia na Grösslingovej ulici). S cieľom prispôsobiť priestor novému využitiu sa v tomto období uskutočnili stavebné úpravy podľa plánov J. Talkera.
Druhá polovica 19. storočia priniesla zvýšený záujem o pamiatky, čo vyústilo do požiadavky navrátenia vzhľadu kostola do podoby akú mal v čase svojho vzniku. Najväčšia pozornosť sa sústredila na vežu, ktorej vzhľad, s barokovou cibuľovou hlavicou, nekorešpondoval s gotickým výzorom hmoty kostola. Preto v roku 1898 Zemská pamiatková komisia rozhodla o reštaurovaní veže. S týmto zámerom oslovila architekta a raštaurátora Františka Schmidta. Schmidt navrhoval odstránenie barokovej „cibule“ a jej nahradenie jednoduchým ihlanom pokrytým medeným plechom. Jeho návrh však neprešiel a Schmidt bol z pamiatkovej obnovy odvolaný. Podľa mienky členov komisie Schmidtova veža by nemala dosť „gotický charakter“.
Nové poverenie dostal architekt Friedrich (Frigyes) Schulek, podľa plánu ktorého sa v rokoch 1898 – 1899 veža zrekonštruovala a dostala dnešný vzhľad. Rekonštrukcia veže, ktorú realizoval staviteľ Martin Gunszt, však príliš zaťažila nárožie lode a už v nasledujúcom roku prišlo k jeho deštrukcii. V júli 1900 sa zišla odborná komisia, ktorá skonštatovala, že veža kostola je ohrozená. Preto bolo potrebné postaviť nový oporný pilier z travertínových kvádrov a tým nárožie staticky zabezpečiť.
V roku 1913 kostol bol kostol odsvätený a prestali sa vňom konať bohoslužby potom, čo sa v ňom obesil kňaz. Od tých čias mal rôzne využitie.[3]
Ešte v tom istom roku vypukol na Židovskej ulici požiar, ktorý zničil značný počet domov. Kláštor sa stal útulkom pre postihnutých obyvateľov. Okrem toho tu v tomto období bola umiestnená aj pošta.
V roku 1914 sa kostol s kláštorom dostali do majetku mesta, ktoré ich dalo k dispozícii novoutvorenej Univerzitnej knižnici. O tri roky neskôr ich získala Maďarská kráľovská pokladnica pre regionálne múzeum. Od roku 1919 kláštor opäť slúži Univerzitnej knižnici.
Na kostole sa časom prejavili vážne statické nedostatky a preto bol pre verejnosť na dlhé roky zatvorený. Až v roku 1943 bol, na naliehanie občanov Bratislavy, vypracovaný plán jeho obnovy. Prevedené reštaurátorské práce však neboli veľmi vydarené.
V roku 1964 mesto pridelilo kostol Galérii mesta Bratislavy. V súčasnosti sa interiér využíva na príležitostné umelecké výstavy a ako koncertná sieň.
Komplex klariského kostola s kláštorom stojí na pôdoryse nepravidelného lichobežníka doplneného priečnym kláštorným krídlom. Komplex z juhu uzatvára hmota kostola. Štvorkrídlová dvojpodlažná budova kláštora obkolesuje rajský dvor.
Kostol Povýšenia svätého Kríža je jednoloďová stavba so svätyňou a s polygonálnym presbytériom, postavená vo východo-západnom smere. Dôkazom gotického stavebného štýlu je mohutný oporný systém podopierajúci chrám po celom obvode ako aj rebrové klenby v jeho interiéri.
Najvýraznejším stavebným prvkom kostola je bezpochyby ihlancová veža týčiaca sa na jeho juhozápadnom nároží. Trojetážová päťboká stavba svojou konštrukciou, tvarom, zvláštnym umiestnením a výzdobou patrí k unikátnym zjavom v dejinách stavebníctva na Slovensku. Pri jej plánovaní stavitelia istým spôsobom obišli nariadenie, podľa ktorého kostoly žobravých rádov nesmeli mať vežu. Tým, že je umiestnená na nároží lode kostola, nie je viditeľná v pôdoryse a nevyrastá priamo zo základov stavby.
Pôvodne mal kostol vežu, ktorá vznikala od 80-tych rokov 14. storočia do roku 1400. Predpokladá za, že bola dielom niektorého z majstrov viedenskej stavebnej huty. V roku 1702 ju po rekonštrucii zakončili barokovou cibuľovou helmicou. Dnešná veža vo svojej forme je výsledkom regotizácie na konci 19. storočí. Jej tvarovú podobu tvoria tri poschodia, z ktorých najvrchnejšie je ukončené ihlancom ozdobeným krížovými kvetinami. Zaujímavým umeleckým doplnkom sú kamenné chrliče vody.
Stredná časť má na nárožiach a v strede stien konzoly, v ktorých sú umiestnené gotické plastiky (dnes iba kópie z umelého kameňa, originály boli premiestnené do interiéru). Pôvodne všetky konzoly niesli po jednej skulptúre; dnes sa zachovali iba štyri: Madona s Dieťaťom, kľačiaci kráľ, čierny kráľ a svätá Alžbeta.
Z budovy kláštora najväčšiu pozornosť upúta predovšetkým renesančný bohato zdobený nárožný portál. Je orámovaný dvojicou pilastrov s volútovými hlavicmi; zakončený je trojuholníkovým tympanónom. Vznikol súčasne s prestavbou kláštornej budovy v prvej polovici 17. storočia. Latinské nápisy prezrádzjú mená stavebníkov a dáta výstavby.
| PETRVS S(ANCTAE) R(OMANAE) E(CCLESIAE) CARDINALIS PAZMANI | Petrovej, svätej rímskej cirkvi kardinál, Pázmany, |
| ARCHIEP(ISCOPUS) STRIGON(IENSIS) HOC CLAVSTRVM | arcibiskup ostrihomský tento kláštor |
| RVINOSVM DIRVIT A FVNDAMENTIS AD SVMITATEM DEDVXIT OPEREQ(UE) IMPERFECTO OB(II)T ANNO MDCXXXVII DIE XIX MARTI. | zrúcaný zničil, od základov nahor priviedol a po vykonaní diela zomrel v roku 1637 dňa 19. marca. |
| EMERICVS LOSI ARCHIEP(ISCOPUS) STRIGON(IENSIS) FELICITER FIN(IVI)T BENEDIXIT VIRGINES | Imrich Lósy arcibiskup ostrihomský šťastne dokončil, blahorečil panny |
| SVB REGVLA S(ANCTAE) CLARAE DEO DICATAS INTRODVXIT ANNO MDCXXXX. | pod rehoľou svätej Kláry Bohu zasvätené uviedol v roku 1640. |
Vzhľadom na súčasné využitie chrámových priestorov je interiérové vybavenie veľmi skromné. Z pôvodného chrámu sa tu zachovali tri oltáre vo svätyni (hlavný a dva bočné – oltár Zvestovania a oltár svätej Kláry), s oltárnymi obrazmi od Františka Antona Palka. Hlavný oltár je stĺpová architektúra; korintské hlavice nasú na sebe kládie, na ktorom volúty nadnášajú korunu doplnenú mestským znakom. Pod korunou je figurálna skupina s Bohom-vladárom. Medzi dvojicou stĺpov stoja postavy svätcov uctievaných vo františkánskej reholi: svätého Františka z Assisi a svätého Antona Padovského. Stred retábula tvorí nika, v ktorej bola umiestnená plastická Kalvária.
K pôvodnému vybaveniu kostola patrí aj rokoková, bohato zdobená kazateľnica na severnej stene chrámovej lode (pôvodne bola umiestnená na triumfálnom oblúku). Pri rekonštrukčných prácach bol v jej útrobách nájdený pergamen s nápisom z roku 1761. Jej výzdobu dopĺňajú štyri reliéfy – na ambone sú to alegorické výjavy: Viera, Láska a Nádej; doska medzi zvukovou strieškou a ambonou nesie reliéf s námetom Zmŕtvychvstania. Autorom kazateľnice je významný bratislavský sochár Jozef Sartory.
Zaujímavým umeleckými prvkami sú fresková ornamentálna výmaľba svätyne a vitrážové okná. V závere lode je do múru osadených niekoľko mramorových epitafov.
Jednou z najvzácnejších obyvateliek kláštora bola česká kráľovná-vdova Žofia Bavorská. Po smrti svojho manžela, kráľa Václava IV. Luxemburského, sa v roku 1419 uchýlila do prešporského kláštora klarisiek. Pod ochranou svojho švagra, uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského tu žila až do svojej smrti v septembri 1425 (pochovaná je v neďalekej Katedrále svätého Martina).
V čase, keď kláštorná budova slúžila ako škola, študovalo tu niekoľko význačných osobností, napr. maďarský hudobný skladateľ Béla Bartók či slovenský kňaz a vynálezca Jozef Murgaš. Pamiatkou na skladateľa Bartóka je pamätná tabuľa umiestnená na fasáde bývalého kláštora.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
