kórejské kráľovstvo v rokoch 918 až 1392 From Wikipedia, the free encyclopedia
Korjo (hangul: 고려; hanča: 高麗) bola kórejská dynastia, ktorú v roku 918 založil kráľ Tchädžo a trvala až do roku 1392. Kráľovstvo neskôr dalo meno modernému exonymu „Kórea“.[1] V roku 936 dynastia spojila Neskoré Tri kráľovstvá a vládla väčšine Kórejského polostrova až do roku 1392, kedy moc prebral zakladateľ Čosonu. Dynastia Korjo rozšírila v rokoch 936 – 943 kórejské hranice na severe po dnešný Wonsan, v roku 993 po rieku Ja-lu a v roku 1374 už zaberala takmer celý Kórejský polostrov.
Korjo 고려국 (高麗國) 고려왕조 (高麗王朝)
| |||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||||||
Štátny útvar | |||||||||||||
Vznik |
|||||||||||||
Zánik |
|||||||||||||
|
Dva z najvýznamnejších produktov tohto obdobia sú seladónová keramika a Tripitaka Koreana – budhistické kanonické texty (Tripitaka) vyryté do viac ako 80 000 drevorytov, ktoré sú dodnes uložené v kláštore Häinsa. Obyvatelia Korja v roku 1234 zostrojili prvý kovový pohyblivý typ, ktorý bol schopný tlačiť knihy.[2][3][4] Najstaršia takto vytlačená zachovaná kniha je Čikdži z roku 1377.[5]
V roku 668 si Silla za pomoci dynastie Tchang podmanila Päkče a Kogurjo, ale koncom 9. storočia sa prejavila nestabilita a na panovníkov začali tlačiť mocní štátnici. V roku 900, keď mnoho lupičov a štvancov vyvolávalo nepokoje, sa generál Kjon Hwon vzoprel nadvláde Silly v oblasti Čolla a založil Neskoré Päkče. O rok neskôr sa v severných oblastiach vzbúril Kung Je a založil Tchäbong. K Tchäbongu sa ako generál pridal syn miestneho šľachtica, Wang Kon.
Tchäbong padol, keď sa Wang Kon v roku 918 vzbúril a Kung Jeho zabil.[6] V júli toho istého roku bol korunovaný za kráľa Tchädža. Silla bola Korjom a Neskorým Päkčem premožená a v roku 935 sa Korju vzdala. Neskoré Päkče sa vzdalo v roku 936 a Korjo si udržalo neporušenú dynastiu, ktorá vládla 474 rokov, aj keď v rokoch 1170 – 1270 vládli vojenskí vodcovia.
Do konca 13. storočia bolo Korjo kvôli Mongolom a ich dynastii Jüan už značne oslabené. Hoci sa v polovici 14. storočia podarilo kráľovi Kongminovi svoje kráľovstvo spod nadvlády Jüanu vyslobodiť, v roku 1392 sa generál I Song-gje vzbúril, zvrhol z trónu Kongjanga a sám sa vyhlásil za kráľa Čosonu, Tchädža.
Názov Korjo je odvodený od Kogurja, jedného z Troch kráľovstiev, ktoré považovalo za svojho predchodcu.[7][8][9][10] V 5. storočí sa za vlády kráľa Čangsua zmenil názov Kogurja na Korjo. Anglický názov „Korea“ je odvodený práve od Korja.[11]
Silla, ktorej sa v roku 668 podarilo neúplné zjednotenie Troch kráľovstiev, koncom 9. storočia oslabla a stratila kontrolu nad miestnymi šľachticmi. Krajina vstúpila do obdobia občianskej vojny a povstania, ktoré viedli Kung Je, Ki Hwon a Kjon Hwon. Kung Je založil Neskoré Kogurjo, inak nazývané aj Tchäbong či Madžin. Kjon Hwon založil Neskoré Päkče. Spolu s upadajúcou Zjednotenou Sillou sú známe ako Neskoré Tri kráľovstvá.
Wang Kon (neskôr kráľ Tchädžo) pochádzal z rodiny kogurjského obchodníka z mesta Songdo (dnešný Käsong).[12][13] Ako generál sa pridal k Neskorému Kogurju, ale v roku 918 Kung Jeho zvrhol[6] a ako nástupcu Kogurja založil Korjo.[7][8][9][10] Počas obdobia Neskorých Troch kráľovstiev zaujalo Korjo k Zjednotenej Sille priateľský a k Neskorému Päkče nepriateľský postoj. V roku 927 však Neskoré Päkče v dnešnom Tägu uštedrilo Korju porážku a kráľ Tchädžo stratil v bitke svojich najschopnejších stúpencov. Nasledujúce tri roky Neskoré Päkče Neskorým Trom kráľovstvám dominovalo, ale po prehre pri Andongu v roku 930 stratilo svoju moc. Obdobie Neskorých Troch kráľovstiev skončilo, keď Korjo v roku 935 anektovalo Sillu a v roku 936 porazilo Neskoré Päkče. Tchädžo presunul hlavné mesto do svojho rodného mesta Käsong a vládol Kórejskému polostrovu ako prvý kráľ Korja. Oženil sa s dcérou sillskej kráľovskej rodiny a väčšine šľachty dovolil nechať si svoje pozemky. Hoci zjednotenému národu vládol len 7 rokov, kým po jeho smrti nenastúpil na trón jeho syn, nástupníctvo nebolo spochybnené.[14] V roku 937, rok po zjednotení Neskorých Troch kráľovstiev, utiekla do Korja väčšina vládnucej triedy aj posledný korunný princ kráľovstva Palhä, kde bol vrelo privítaný. Tchädžo ho prijal do kráľovskej rodiny, čím sa zjednotili dve následnícke krajiny Kogurja.[15]
Na korjskom dvore sa hovorilo o cisárstve, nie kráľovstve. Hlavné mesto Kägjong (kór. 개경 (開京)) bolo označované ako „Hwangdo“ (kór. 황도 (皇都) – cisárske hlavné mesto) a palác ako „Hwangsong“ (kór. 황성(皇城) – cisársky palác). Využíval sa aj systém niekoľkých hlavných miest. Kägjong ako hlavné mesto a Sokjong (kór. 서경 (西京); dnešný Pchjongjang), Namkjong (kór. 남경 (南京); dnešný Soul) a Tongkjong (kór. 동경 (東京); dnešné Kjongdžu) ako sekundárne hlavné mestá. Samotné využívanie tohto systému a nomenklatúry či používanie znaku 京 (경 – kjong) naznačuje, že Korjo interne fungovalo ako cisárstvo. Aj ďalšie termíny, ako napríklad „Vaše cisárske veličenstvo“ (kór. 성상 (聖上) – Songsang), „cisárovná“ (kór. 황후 (皇后) – Hwanghu), „Cisársky korunný princ“ (kór. 태자 (太子) – Tchädža), „Cisárska vdova“ (kór. 태후 (太后) – Tchähu) a „cisársky dekrét“ (詔 alebo 勅) tiež naznačujú, že Korjo prijalo názvoslovie cisárstva. Pri zakotvovaní svojich zákonov však Korjo titul „cisára“ (kór. 황제 (皇帝) – Hwangdže) nepoužilo. Namiesto toho sa korjským panovníkom prideľoval posmrtný titul „Veľký kráľ“ (kór. 대왕 (大王) – Täwang). V zákonoch sa ale spomínalo použitie chrámových mien, ako napríklad Tchädžo (kór. 태조 (太祖)), čo kráľovstvá bežne nepraktizovali. Používali sa aj cisárske tituly ako „cisár“ či „cisár východu od mora“ (kór. 해동천자 (海東天子) – Hädongčchondža).
Čínske dynastie Sung a Liao cisárske nároky a postupy Korja tolerovali.[16] Po mongolskej invázii však boli všetky tieto termíny mongolskými vládcami zakázané a korjský panovníci boli nútení do svojich posmrtných mien vkladať znak 忠 (kór. 충 – čchung – verný). Preto mali panovníci, ktorí nastúpili na trón po kráľovi Wondžongovi, v posmrtných menách tento znak. Ako sa mongolská sila zmenšovala, panovníci už 忠 nepoužívali, ale stále neboli schopní obnoviť používanie chrámových mien. Prvým kráľom, ktorý už 忠 v posmrtnom mene nemal, bol Kongmin.
S cieľom posilniť ústrednú vládu prijal štvrtý kráľ Kwangdžong sériu zákonov, medzi ktoré patrili aj prepustenie otrokov na slobodu v roku 958 a zavedenie skúšky pre nábor štátnych úradníkov. Aby bola moc presadená aj na medzinárodnej úrovni, vyhlásil Korjo za cisárstvo nezávislé na akejkoľvek vtedajšej krajine. Piaty kráľ Kjongdžong začal s reformou vlastníctva pôdy, ktorá niesla názov „Čonsigwa“ (kór. 전시과 (田柴科)). Šiesty kráľ Songdžong vymenoval úradníkov v miestnych oblastiach, ktoré predtým prechádzali na šľachticov. V rokoch 993 – 1019 spustošila severnú hranicu korjsko-kitanská vojna. V čase vlády 11. kráľa Mundžonga mala už centrálna vláda Korja plnú autoritu a moc nad miestnou šľachtou. Mundžong a jeho nástupcovia zdôrazňovali dôležitosť civilnej kontroly armády.
Džurdženi v oblasti rieky Ja-lu boli poddanými Korja od čias vlády Tchädžonga, ktorý ich zavolal v období vojen Neskorých Troch kráľovstiev. Džurdženi viackrát zmenili postoj, komu budú poslušní. Využívali napätie medzi Korjom a Liaom. Predstavujúc potenciálnu hrozbu pre bezpečnosť hraníc ponúkli Džurdženi korjskému dvoru oddanosť, ale na oplátku očakávali drahé dary.[17] Podľa kroniky Korjosa bolo v roku 918 starobylé hlavné mesto Pchjongjang už dlho v troskách a zahraniční barbari využívali okolie ako loviská. Príležitostne útočili aj na korjské hranice, preto Tchädžo nariadil svojim poddaným mesto znovu osídliť a krátko nato poslal svojho bratranca Wang Sik-rjoma, aby ho bránil.
V roku 993 napadla korjskú severozápadnú hranicu armáda kitanskej dynastie Liao, ktorej veliteľ tvrdil, že mala 800 000 vojakov.[18][19] Po vojenskom pate[20] vyjednával korjský diplomat So Hi s hlavným generálom Liaa a dosiahol dohodu. Korjo súhlasilo, že ukončí spojenectvo s dynastiou Sung, príjme kalendár Liaa a stane sa tribútnym štátom.[18][21][22][23][24][25][26] So Hi získal súhlas na začlenenie územia medzi hranicou Liaa a Korja až k rieke Ja-lu, ktoré bolo v tom čase okupované problematickými kmeňmi Džurdženov. Odvolal sa na to,že územie v minulosti patrilo Kogurju, predchodcovi Korja.[18][27][28] Po tomto urovnaní sa ríša Liao stiahla, ale Korjo aj naďalej komunikovalo so Sungovcami[29] a svoju obranu posilnilo tak, že na novo získaných severných územiach postavilo pevnosť.[18]
V roku 1009 viedol korjský generál Kang Čo vzburu voči kráľovi Mokdžongovi, ktorého nakoniec zabil a nastolil vojenskú vládu.[30] V roku 1010 ríša Liao zaútočila so 400 000 vojakmi tvrdiac, že chce pomstiť zavraždeného Mokdžonga.[31][32] Kang Čo prvému útoku Liaa zabránil, ale v druhom utrpel porážku a bol popravený.[19][33] Kráľ Hjondžong musel dočasne ujsť do Nadžu,[19] pretože hlavné mesto plienené a vypaľované Kitanmi.[32][34][35] Tí nakoniec ustúpili, nakoľko sa im nepodarilo získať žiadnu podporu a báli sa protiútoku preskupenej korjskej armády.[34] Kráľ následne žiadal o mier, ale cisár Liaa trval na tom, že musí prísť osobne a vzdať sa kľúčových pohraničných oblastí. Korjský dvor tieto požiadavky odmietol, čo viedlo k desaťročiu pretrvávajúceho nepriateľstva, počas ktorého obe strany opevňovali svoje hranice pre prípad vojny.[36] Liao zaútočila na Korjo v rokoch 1015, 1016 a 1017, ale výsledky boli nerozhodné.[36]
V roku 1018 Liao zostavila 100-tisícové vojsko a chystala sa Korjo opäť napadnúť. V rámci príprav generál Kang Kam-čchan nariadil, aby bola rieka na východ od Hunghwadžinu prehradená. Keď kitanskí vojaci prekročili rieku Ja-lu, Kang Kam-čchan otvoril hrádzu a napadol nepriateľa s 12 000 jazdcami. Využil moment prekvapenia, spôsobil vážne straty a odrezal im únikovú cestu.[37] Kitanské vojsko sa nedalo a mierilo do hlavného mesta, no narazilo na tvrdý odpor a neustále útoky. Bolo nútené dať sa na ústup späť na sever.[37] Kang Kam-čchan a jeho vojaci čakali pri Küdžu, kde Kitanov obkľúčili a väčšinu aj zlikvidovali.[37] Po bitke pri Küdžu prežilo len pár tisíc liaoských vojakov.[38]
Koncom leta 1019 Liao zhromaždila ďalšie veľké vojsko.[38] Obe strany si uvedomili, že dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo je ťažké. Kráľ Hjondžong poslal v roku 1020 do Liaa tribútnu delegáciu a cisár Šeng-cung mu milostivo odpustil.[38] Následne bol tribútny vzťah medzi Korjom a Liaom obnovený[38] a Korjo pozastavilo svoje styky so Sungovcami.[39] Konflikty s Liaom sa skončili[40] a vytratil sa aj strach.[41] Začiatkom 30. rokov obnovilo Korjo neoficiálne kontakty s dynastiou Sung a každý rok prijímalo stovky obchodných lodí.[41] Niektorí ľudia na sungskom dvore však mali z Korja obavy.[42] Navyše bolo Korjo považované za jedinú krajinu, ktorú ríša Liao nedobila,[42] a o ktorej sa bála.[43]
Po víťazstvách nad Liaom zažilo Korjo zlatý vek, ktorý trval sto rokov. V tomto období nastali veľké pokroky v oblasti kníhtlače a publikovania, spropagovalo sa učenie a šírili sa poznatky o filozofii, literatúre náboženstve a vede. Do roku 1100 existovalo už 12 univerzít, z ktorých vychádzali slávni učenci a vedci.[44][45] V roku 1087 bola po mnohých rokoch práce dokončená prvá verzia textov Tripitaka Koreana.
Džurdženi žijúci severne od Korja už tradične vzdávali hold korjským panovníkom a Korjo označovali za svoju „materskú krajinu“.[46][47][48] Vďaka porážke Liaa v roku 1018 klan Wanjan z kmeňa Chejšuej Moche džurdženské kmene zjednotil a získal moc.
V roku 1107 viedol generál Jun Kwan novo vytvorenú armádu Pjolmuban (kór. 별무반) zloženú z približne 17 000 mužov a zaútočil na Džurdženov. Aj keď vojna trvala niekoľko rokov, Džurdženi boli nakoniec Jun Kwanom porazení a vzdali sa. Na znak víťazstva dal generál Jun severovýchodne od hranice postaviť 9 pevností. V roku 1108 dostal generál od nového kráľa Jedžonga rozkaz svoje vojsko stiahnuť. Kvôli manipuláciám a dvorným intrigám opozičných frakcií bol zo svojho postu prepustený. Opozícia sa snažila zabezpečiť, aby boli pevnosti vydané Džurdženom. V rokoch 1103 – 1113, za vlády džurdženského vodcu Wu Ja-šua, boli hranice medzi týmito dvoma národmi stabilizované a korjské sily sa z džurdženského územia stiahli. Rešpektovali, že napadnuté územie budú mať pod kontrolou Džurdženi.[49][50] V rokoch 1033 – 1034 bol v Korju na ochranu pred Džurdženmi a Kitanmi postavený Dlhý múr.[51][52][53][54][55]
Ženy z rodu I z Indžu (kór. 인주이씨 (仁州李氏)) sa za kráľov vydávali od čias Mundžonga až po 17. kráľa Indžonga. Nakoniec získala rodina I väčšiu moc ako samotný panovník. To viedlo v roku 1126 k prevratu I Ča-kjoma, ktorý síce nebol úspešný, ale moc monarchu zoslabla a v Korju vypukla medzi šľachtou občianska vojna.[56]
V roku 1135 argumentoval budhistický mních Mjo Čchong za presun hlavného mesta do Sokjongu (dnešný Pchjongjang).[56] Tento návrh šľachtu rozdelil. Jedna frakcia, ktorú viedol Mjo Čchong, zastávala názor presunúť hlavné mesto do Sokjongu a expandovať do Mandžuska. Druhá, ktorú viedol Kim Pu-sik (autor historického spisu Samguk sagi), chcela zachovať status quo. Mjo Čchongovi sa kráľa presvedčiť nepodarilo. Vzbúril sa a založil štát Täü. Tento počin však stroskotal a Mjo Čchonga zabili.[56]
Korjo síce bolo založené armádou, ale jej autorita klesala. V roku 1014 došlo k prevratu, ale vplyv povstania netrval dlho, čo len posilnilo nespokojnosť generálov s nadvládou civilných úradníkov.[57] Za vlády kráľa Uidžonga mali vojenskí dôstojníci zákaz vstupu na Bezpečnostnú radu a aj v čase štátnej núdze nesmeli prevziať velenie.[58] Po politickom chaose našiel Uidžong záľubu v navštevovaní miestnych chrámov a štúdiu sútry, pričom ho takmer vždy sprevádzala veľká skupina civilných úradníkov. Vojenskí dôstojníci boli značne ignorovaní, a dokonca využívaní pri stavbách chrámov a jazierok.[59]
V roku 1170 skupina vojenských dôstojníkov vedená Čong Čung-buom, I Ui-bangom a I Gom zahájila úspešný prevrat.[60] Kráľ Uidžong odišiel do exilu a na trón nastúpil Mjongdžong. Avšak skutočnú moc mali v rukách generáli, ktorí na kontrolu trónu využívali elitnú stráž známu ako Tobang (kór. 도방). V Korju sa začala vojenská vláda. V roku 1179 sa k moci dostal mladý generál Kjong Dä-sung.[61] Začal sa usilovať o obnovenie plnej moci panovníka a očistenie krajiny od korupcie. Kjong Dä-sung ale v roku 1183 zomrel. Jeho nástupcom sa stal I Ui-min, ktorý pochádzal z najnižšej (otrockej) vrstvy nobi.[61][62] Jeho nespútaná korupcia a krutovláda[62] viedli k prevratu generála Čchö Čchung-hona,[63] ktorý I Ui-mina zavraždil a v roku 1197 prevzal najvyššiu moc.[60] Nasledujúcich 61 rokov vládli Čchöovci ako vojenskí diktátori, ktorí kráľov udržiavali len ako bábkových panovníkov.[64] Nástupcami Čchö Čchung-hona boli jeho syn Čchö U, vnuk Čchö Hang[65] a pravnuk Čchö Ui.[66]
Keď Čchö Čchung-hon prevzal kontrolu, prinútil Mjongdžonga zostúpiť z trónu a na miesto kráľa dosadil Sindžonga.[67] Od predchádzajúcich vojenských vodcov sa líšil tým, že do jeho vlády sa aktívne zapájali učenci, najmä premiér I Kju-bo, ktorý bol konfuciánsky učenec.[64] Po Sindžongovej smrti pretlačil Čchö na trón jeho syna Hidžonga. Po siedmich rokoch sa pokúsil o povstanie, ale neúspešne. Čchö si za neho následne našiel náhradu, poddajného kráľa Kodžonga.[67] Aj keď sa Čchöovci obklopili vernými a silnými individualistami, neustále invázie Kitanov a Mongolov pustošili celú krajinu, čoho výsledkom bolo oslabenie obranyschopnosti a pokles sily vojenského režimu.[63]
V roku 1216 napadli Korjo pred Mongolmi utekajúci Kitani. Niekoľkokrát korjské vojsko porazili, dostali sa až k bránam hlavného mesta a s útokmi pokračovali ďalej na juh. Porazil ich až korjský generál Kim Čchü-rjo, ktorý ich zatlačil späť na sever až k Pchjonganu.[68] Tam boli v roku 1219 zvyšní Kitani zničení spojeneckými mongolsko-korjskými vojskami.[69][70] Dôsledkom spoločného mongolsko-korjského zásahu proti Kitanom bolo v roku 1231 napadnutie Korja Mongolmi, na ktorých čele stál chán Ogotaj.[71] V roku 1232 sa kráľovský dvor premiestnil na ostrov Kanghwa v zálive Kjonggi. Vtedajší vojenský vládca Čchö U trval na protiútoku. Korjo odolávalo asi 30 rokov, ale nakoniec v roku 1259 požiadalo o mier.
Mongoli medzitým začali vojenské ťaženie, ktoré prebiehalo v rokoch 1231 – 1259 a spustošilo časti území Kjongsangu a Čolly. 6 hlavných ťažení sa uskutočnilo v rokoch 1231, 1232, 1235, 1238, 1247 a 1253. V rokoch 1253 – 1258 zahájili Mongoli za vlády chána Möngkeho proti Korju 4 zničujúce invázie. Straty na životoch civilného obyvateľstva boli obrovské v rámci celého Kórejského polostrova.
Civilný odpor bol silný a kráľovský dvor v Kanghwe sa pokúšal posilniť svoju pevnosť. Korjo síce získalo niekoľko víťazstiev, ale vojsko nedokázalo nájazdom odolávať. Opakované mongolské invázie spôsobili spúšť, straty na životoch a hladomor. V roku 1236 Kodžong prikázal nanovo vytvoriť budhistické texty Tripitaka Koreana, ktoré boli pri nájazde v roku 1232 zničené. Trvalo 15 rokov, kým bola táto zbierka budhistických textov opäť vyrytá do viac ako 81 000 drevených dosiek. Zachovala sa až dodnes.
V marci 1258 Kim Jun zavraždil diktátora Čchö Uia. Tým sa skončila diktatúra jeho vojenskej skupiny a k moci sa dostali učenci, ktorí trvali na uzatvorení mieru s Mongolskom. Korjo nebolo Mongolmi nikdy dobyté, ale desaťročia bojov ho vyčerpali. Preto vyslalo do Jüanu svojho korunného princa Wondžonga, aby Mongolom prisľúbil vernosť. Chán Chubilaj súhlasil a princa oženil s jednou zo svojich dcér.[72] Niektorí vojenskí dôstojníci, ktorí sa odmietali vzdať, rozpútali povstanie Sambjolčchoi a bránili sa na ostrovoch mimo južného pobrežia Kórejského polostrova.[73]
Po roku 1270 sa Korjo stalo klientským štátom dynastie Jüan. Mongolov a Korjo spojili sobáše. Z Korja sa na približne 80 rokov stal qada (manželské spojenectvo) vazal jüanskej dynastie a korjskí panovníci boli prevažne cisárskymi zaťmi (churegen).[72] Poslednou jüanskou cisárovnou bola korjská princezná.[74] Králi Korja zastávali rovnako relevantné postavenie ako aj iné dôležité rody z Mardinu, Ujguri a Mongoli (Oiradi, Chongiradi a Ikeri).[75][71] Traduje sa, že jeden z korjských monarchov bol milovaným vnukom chána Chubilaja. Korjo žilo pod jüanskou nadvládou až dovtedy, kým kráľ Kongmin nezačal v 50. rokoch mongolské posádky vytláčať. Do roku 1356 získalo Korjo svoje stratené územia na severe.
Keď kráľ Kongmin nastúpil na trón, Korjo bolo pod nadvládou dynastie Jüan. Predtým však bol nútený stráviť mnoho rokov na jüanskom dvore, kam bol poslaný v roku 1341 takmer ako väzeň. Oženil sa s mongolskou princeznou, kráľovnou Noguk. V polovici 14. storočia sa Jüan začal rozpadať a krátko nato ho v roku 1368 nahradila dynastia Ming. Kráľ Kongmin sa začal snažiť o reformu korjskej vlády a vymanenie sa spod mongolského vplyvu.
Prvým krokom bolo prepustenie všetkých promongolských aristokratov a vojenských dôstojníkov z ich postov. Po nájazdoch si Mongoli anektovali severné územia Korja a začlenili ich do svojej ríše ako prefektúry Ssangsong (kór. 쌍성총관부 (雙城摠管府)) a Tongnjong (kór. 동녕부(東寧府)). Korjská armáda tieto územia znovu získala, čiastočne aj vďaka zbehnutiu I Ča-čchuna, kórejského úradníka na nižšom poste v mongolských službách v Ssangsongu, a jeho syna I Song-gjeho. Generáli I Song-gje a Či Jong-su viedli vojenské ťaženie do Liao-jangu.
Po smrti svojej manželky Noguk v roku 1365 upadol Kongmin do depresie. Nakoniec sa stal voči politike úplne ľahostajným a túto veľkú úlohu zveril budhistickému mníchovi Sin Donovi. Ten však po šiestich rokoch o svoju pozíciu prišiel. V roku 1374 Kongmina zavraždil Čchö Man-säng a ďalší.
V týchto búrlivých časoch si Korjo v roku 1356 dočasne podmanilo Liao-jang a v rokoch 1359 a 1360 odrazilo dva veľké nájazdy Červených turbanov. Korjo obstálo aj posledný pokus Jüanu o nadvládu, keď v roku 1364 generál Čchö Jong porazil napádajúci mongolský tumen. V 80. rokoch obrátilo Korjo svoju pozornosť na hrozbu Wo-kchou a na zničenie stoviek pirátskych lodí využilo námorné delostrelectvo vytvorené Čchö Mu-sonom.
V roku 1388 plánovali kráľ U (syn kráľa Kongmina a konkubíny) a generál Čchö Jong ťaženie s cieľom napadnúť mesto Liao-jang. Kráľ U to dal na starosť generálovi I Song-gjemu, ten sa však na hraniciach zastavil a vzbúril. Korjo padlo do rúk generála I Song-gjeho, ktorý usmrtil posledných troch korjských kráľov, zmocnil sa trónu a v roku 1392 založil dynastiu Čoson.
V 10. storočí sa Kitani pokúšali o nadviazanie vzťahov s Korjom minimálne dvakrát. V roku 942 poslal kitanský vládca A-pao-ťi do Korja ako dar 50 tiav, ale Tchädžo ho odmietol. Poslov dal vykázať a ťavy nechal vyhladovať na smrť. Korjo udržiavalo vzťahy s väčšinou z piatich dynastií a južných kráľovstiev v Číne.[76] V roku 962 už existovali formálne vzťahy s dynastiou Sung. Vzťahy so Sungovcami boli blízke a vystriedalo sa medzi nimi mnoho delegácií, lenže po vzostupe dynastií Liao a Ťin došlo k ich prerušeniu.
Po asi 30 rokoch mieru napadli Korjo Kitani. Po niekoľkých vojenských ťaženiach uzavreli v roku 1020 mierovú dohodu.[22] Približne 100 rokov bol Ďaleký východ relatívne pokojný a kráľ Mundžong posilnil prepojenie Korja, Sungu a Liaa. V roku 1102 začali byť hrozbou Džurdženi a objavila sa ďalšia kríza. V roku 1115 založili Džurdženi dynastiu Ťin, ktorá v roku 1125 zničila Liao[22] a začala napádať Sung. V reakcii na tieto zmeny sa Korjo v roku 1126 vyhlásilo za vazalský štát Ťinu.[77][78] Ten Korjo prakticky nikdy nenapadol a bol zachovaný mier.
Napätie prevládalo v 12. a 13. storočí, kedy sa začali mongolské nájazdy. Po sérii bitiek Korjo kapitulovalo a dostalo sa pod priamu dynastickú nadvládu Mongolov.[71]
Pre dynastiu Korjo bol obchod častý. V začiatkoch bolo hlavným prístavom Pjokrando, ktoré sa nachádzalo v blízkosti hlavného mesta.
Krajina | Import | Export |
---|---|---|
Sung | hodváb, perly, čaj, korenie, lieky, knihy, nástroje | zlato, striebro, ženšen, mramor, papier, atrament |
Liao | kone, ovce, nízkokvalitný hodváb | minerály, bavlna, mramor, atrament, papier, ženšen |
Ťin | zlato, kone, zbrane | striebro, bavlna, hodváb |
Japonsko | ortuť, minerály | ženšen, knihy |
Abbásovský kalifát | ortuť, korenie, slonovina | zlato, striebro |
V tom čase bola šľachta rozdelená do šiestich tried:
Kráľovým synom sa dával titul Tchädža (kór. 태자 (太子)). Vo väčšine ostatných ázijských krajín znamenal tento titul „korunný princ“. Podobalo sa to titulu Čchinwang (kór. 친왕 (親王)) z obdobia Kórejského cisárstva.
Budhizmus sa v stredovekej Kórei vyvíjal spôsobom, ktorý štátu zhromažďoval podporu.[79] Spočiatku boli nové budhistické školy son považované uznávanými dogmatickými školami za radikálne a nebezpečné novoty. Preto sa zakladatelia rôznych kláštorov „deviatich hôr“[80] stretli so značným odporom a boli potláčaní dlhodobým vplyvom škôl kjo na korjskom dvore. Spory pretrvávali po väčšinu korjského obdobia, ale sonské tvrdenie o vlastníctve pravého prenosu osvietenia postupne získalo navrch.[80] Pozícia, ktorá bola v neskorších sonských školách všeobecne prijatá z veľkej časti kvôli snahám Činula, nepožadovala jasnú prevahu sonských meditačných metód. Skôr hlásala vnútornú jednotu a podobnosti sonských a kjoských hľadísk.[81] Aj keď v historických záznamoch sa spomínajú všetky tieto školy, ku koncu dynastie sa vplyvom na vládu a spoločnosť stala dominantnou škola son, z ktorej vychádzali význačný učenci a odborníci. V období Korja sa son stal „náboženstvom štátu“. Vďaka prepojeniu na vládnucu rodinu a mocných členov dvora sa mu dostávalo veľkej podpory a výsad.[82] Budhizmus síce zaberal primárne miesto, ale v niektorých chrámoch bol uctievaný taoizmus a šamanizmus.[83]
V období rastu sona sa aktivita a vplyv väčšiny akademických škôl vytrácali, škola hwaom, ktorá pokračovala v učení Uisanga a Wonhja, bola aj naďalej živým zdrojom vzdelania.[83] Dielo budhistického mnícha a básnika Kjun Ja pripravilo pôdu pre zmierenie škôl son a hwaom,[84] pričom hwaom zaujala voči sonu ústretový postoj.[85] Kjun Jove diela sú pre moderné učenie o identifikácii osobitného charakteru kórejskeho hwaomu dôležitým zdrojom.[85]
Ďalším dôležitým zástancom zjednotenia sona a kja bol Uičchon. Podobne ako väčšina mníchov skorého Korja aj on začal svoje štúdium budhizmu v škole hwaom. Neskôr navštívil Čínu a po návrate aktívne propagoval učenie čchontchä (kór. 천태종; čín. 天台 – Tchien-tchaj), ktoré bolo uznané ako ďalšia sonská škola. Toto obdobie dostalo označenie doba „piatich dogmatických a dvoch meditačných škôl“. Lenže sám Uičchon odlákal priveľa stúpencov sona a zomrel v pomerne mladom veku, takže zjednotenia sona a kja sa už nedožil.
Najdôležitejšou postavou sona bol v Korju Činul. V tom čase mala sangha krízu vonkajšieho vzhľadu a vnútorné dogmatické problémy. Do budhizmu začali prenikať svetské tendencie, ako napríklad veštenie a obetovanie modlitieb za úspech v sekulárnych snahách. To viedlo k stále väčšiemu počtu mníchov a mníšok s pochybnou motiváciou. Preto boli pre vtedajších budhistických predstaviteľov prioritou náprava, oživenie a zlepšenie kvality budhizmu.
Činul sa snažil v rámci kórejského sona založiť nové hnutie, ktorému hovoril „spoločnosť samádhi a pradžňá“.[86] Jeho cieľom bolo vytvoriť novú komunitu disciplinovaných a čisto zmýšľajúcich praktizujúcich hlboko v horách.[81] Svoj zámer nakoniec dosiahol a na hore Čogjesan založil kláštor Songgwangsa.[81] Činulove diela sa vyznačujú dôkladnou analýzou a preformulovaním metodík sonských štúdií a praktík. Jednou z významných otázok, ktorá sa v čínskom sone už dlho kvasila a Činul jej venoval zvláštnu pozornosť, bol vzťah medzi „postupnými“ a „náhlymi“ metódami v praktizovaní a osvietení. Čerpajúc z rôznych čínskych prístupov k tejto téme (obzvlášť z tých od Kuej-feng Cung-miho (čín. 圭峰 宗密) a Ta-chueja (čín. 大慧))[87] vytvoril Činil výrok „náhle osvietenie nasledované postupnou praxou“, ktorý načrtol v niekoľkých pomerne stručných a zrozumiteľných textoch.[88] Do svojej praxe prevzal aj metódu kuan-chua (čín. 觀話) od Ta-chueja. Táto forma meditácie sa v dnešnom kórejskom sone vyučuje ako hlavná metóda.[86] Činulovo filozofické vyriešenie sonsko-kjoského konfliktu zanechalo na kórejskom budhizme hlboký a trvalý dojem.
V druhej polovici vládnutia dynastie Korjo začal budhizmus kvôli korupcii a vzostupu silných antibudhistických politických a filozofických nálad upadať.[89] Aj toto obdobie relatívneho úpadku má ale svojich známych majstrov sona. Traja dôležití mnísi tejto doby, ktorí sa významne podieľali na načrtnutí budúceho smerovania kórejského sona, boli priateľmi. Volali sa Pägun Kjong-han (kór. 백운경한 (景閑白雲)), Tchägo Bo-u (kór. 태고보우 (太古普愚)) a Naong Hje-gun (kór. 나옹혜근 (懶翁慧勤)). Všetci traja boli v Jüane, aby sa v škole lin-ťi (čín. 臨濟; kór. 임제 – imdže) naučili učenie kuan-chua, ktoré spopularizoval Činul. Keď sa vrátili, začlenili do svojho učenia ostré, konfrontačné metódy školy imdže. Každý z nich mal údajne stovky žiakov. Bolo ich vraj toľko, že tento prílev stúpencov do kórejského sona priniesol značný efekt. Napriek vplyvu imdže, ktorý bol vo svojej podstate všeobecne považovaný za antivedecký, prejavili Kjong-han a Bo-u pod vplyvom Činula a tradičnej školy tchongbulgjo nezvyčajný záujem o biblické štúdium. Ukázalo sa aj ich silné porozumenie konfucianizmu a taoizmu, nakoľko vplyv čínskej filozofie ako základu oficiálneho vzdelávania narastal. Odvtedy sa objavili zjavné sklony k tomu, aby boli kórejskí budhistickí mnísi exponentmi „troch učení“.
Významnou historickou udalosťou z obdobia Korja je výroba prvého vydania Tripitaky, ktoré sa volá Tripitaka Koreana. Existovali dve vydania. Výroba prvého trvala od roku 1011 do roku 1087 a druhého od roku 1237 do roku 1249. Prvé vydanie bolo zničené v roku 1232 pri požiari počas mongolského nájazdu, ale druhé vydanie ešte stále existuje v kláštore Häinsa v provincii Kjongsang. Toto vydanie malo vysokú kvalitu a takmer 700 rokov slúžilo ako štandardná verzia Tripitaky vo východnej Ázii.[90]
Kráľ Kwangdžong zaviedol národné skúšky do štátnej služby[91] a kráľ Songdžong bol kľúčovou postavou pri zavádzaní konfucianizmu a založil Kukdžagam.[92] Kukdžagam bol najvyššou vzdelávacou inštitúciou v období Korja. Napomohlo to aj k založeniu Songkjunkwanu (1398) – akadémii s konfuciánskymi osnovami – a vybudovaniu oltára v paláci, kde kráľ mohol uctievať svojich predkov.
Podľa kroniky Korjosa prišli moslimovia do Korja v roku 1024.[93] Skupina asi 100 moslimov prišla v septembri 15. roku vlády kráľa Hjondžonga. V nasledujúcom roku prišla ďalšia asi 100-členná skupina moslimských obchodníkov. Obchodné vzťahy medzi Islamským svetom a Kórejským polostrovom trvali od čias Korja až do 15. storočia. To malo za následok, že niektorí moslimovia z Blízkeho východu a Strednej Ázie sa v Korju usadili a založili si tam rodiny. Zdá sa, že v Korju žili aj niektorí moslimskí Chuejovia z Číny.[94]
S mongolskými vojskami prišli aj takzvaní „farebnookí“ ľudia (Semuovia; kór. 색목인 – säkmogin). Táto skupina sa skladala z moslimov zo strednej Ázie.[95] Semuovia zaujímali medzi mongolskými spoločenskými triedami miesto hneď po samotných Mongoloch a v rámci Jüanu boli veľmi vplyvní. Práve vtedy začali vznikať satirické básne a jednou z nich bola aj Sanghwadžom (kór. 쌍화점 – „pekáreň farebnookých ľudí“). Pojednáva o Kórejčanke, ktorá ide do moslimskej pekárne kúpiť nejaké knedle.[96] Drobné kontakty s prevažne moslimami pokračovali a v neskoršom období vlády dynastie Korjo boli v hlavnom meste aj mešity. Nazývali sa je-kung a doslova to znamenalo „obradná sieň“.[97]
Jeden zo stredoázijských prisťahovalcov prišiel do Korja pôvodne ako poradca mongolskej princeznej, ktorá sa mala vydať za kráľa Čchungnjola. Korjské dokumenty hovoria, že pôvodne sa volal Samga, ale keď sa rozhodol ostať v Korju už natrvalo, kráľ mu dal kórejské meno Čang Sun-njong.[98] Oženil sa s Kórejčankou a stal sa zakladateľom klanu Čang z Toksu, z ktorého pochádzalo mnoho vysokopostavených úradníkov a rešpektovaných konfuciánskych učencov. O 25 generácií neskor sa okolo 30 000 Kórejčanov pozerá na Čang Sun-njonga ako na starého otca svojho klanu (klanu Čang so sídlom v dedine Toksu).[99] To isté platí o potomkov ďalšieho Stredoázijca, ktorý sa v Korju usadil. Muž menom Sol Son utiekol do Korja, keď tesne pred koncom mongolskej dynastie Jüan vypuklo povstanie Červených turbanov.[100] Aj on si vzal Kórejčanku a založil rod zvaný Sol z Kjongdžu, ktorý má v Kórei minimálne 2 000 členov.
Prvá destilácia sodžu sa uskutočnila niekedy počas mongolskej invázie v 13. storočí. Pri svojich ťaženiach do Strednej Ázie a na Blízky východ sa Mongoli v Moslimskom svete naučili techniku destilácie Araku.[101] Tú následne predstavili aj obyvateľom Korja a v okolí Käsongu sa zriadili liehovary. Sodžu je v okolí tohto mesta skutočne známe ako Arak-džu (kór. 아락주).[102] Za vlády kráľa Čchungnjola sa sodžu rýchlo stalo obľúbeným nápojom. V oblastiach, ako napríklad Andong, kde boli rozmiestnené mongolské vojská, sa vyrábalo vysokokvalitné sodžu.[103]
Tripitaka Koreana (kór. 팔만대장경) je Tripitaka vyrytá do viac ako 81 000 drevených matríc. Zbierka je uložená v kláštore Häinsa v provincii Južný Kjongsang. Jej výroba bola dokončená v roku 1251. Kráľ Kodžong ju dal vyrobiť v snahe bojovať proti mongolským nájazdom budhizmom.
Korjská keramika je niektorými ľuďmi považovaná za najkvalitnejšie malé keramické výrobky v kórejskej histórii. V tomto období sa začali využívať meandrové a listnaté vzory, geometrické či špirálovité kvetinové čelenky, elipsovité panely, štylizované ryby a hmyz a vykrajované vzory. Glazúry boli zvyčajne v rôznych odtieňoch seladónu, pričom na kameninu a skladovacie nádoby sa používali hnedasté až čierne glazúry. Seladónové glazúry mohli byť pre potreby zobrazenia inkrustácie až takmer priesvitné.[104]
Aj keď väčšinou sa z tohto obdobia dajú vidieť široké nádoby, väčšie nízke misy či plytké misky, bohato zdobené seladónové kozmetické škatuľky a engobou inkrustované šálky, budhistickí keramikári vyrábali aj vázy v tvare kórejského melónu, chryzantémové poháre často skvostného architektonického dizajnu na stojanoch s lotosovými motívmi a lotosové kvety. Zakrivené olemované almužnové misky sa podobajú na kórejské kovové produkty. Vínové poháre mali často vysoké nohy, ktoré boli zakončené miskovitými podstavcami.[104]
V období Korja dosiahli glazúrované produkty s perleťovou inkrustáciou vrchol technického a estetického úspechu. Aristokrati ich využívali ako budhistické rituálne nástroje a nádoby. Používali sa aj pri výrobe konských sediel a kráľovských kočov. Inkrustačné glazúry kombinovali textúru, farbu a tvar, aby sa dosiahol oslňujúci efekt ako na malých, tak aj na veľkých výrobkoch. Hoci boli korjské glazúrované produkty veľmi cenené v celej východnej Ázii, známych zachovaných príkladov je len menej ako 15, z ktorých jednou je krásna škatuľka uložená v muzeálnej zbierke. Tento nedostatok predmetov sa z veľkej časti pripisuje krehkosti glazúrovaných produktov a do určitej miery aj vojnám a nájazdom cudzích mocností, obzvlášť tým, ktoré koncom 16. storočia zahájil Hidejoši Tojotomi.[104]
Táto keramika mala tvrdé porcelánové telo a porcelánový kameň bol jedným z kľúčových zložiek, ale nesmieme si ju zamieňať s porcelánom. Základ tvoril nízky obsah ílu a vysoký podiel kremeňa a draslíka. Prakticky šlo o zhodné zloženie, aké mala čínska keramika jue, ktorá podľa predpokladov odborníkov podnietila začiatok výroby seladónu v Korju. Glazúru tvoril popol a železné farbivo. Vypaľovala sa v zredukovanej atmosfére v upravenej čínskej „dračej“ peci. Výraznú modro-šedo-zelenú farbu korjského seladónu spôsobuje obsah železa v glazúre s minimom titánového kontaminantu, ktorý mení farbu viac do zelena, ako je možné vidieť na čínskej keramike jue. Lenže korjský hrnčiari poňali glazúru v inom smere ako ich čínsky predchodcovia. Nespoliehali sa len na podglazúrové vyrývané vzory, ale postupne vyvinuli techniku sanggam, ktorá spočívala v čiernej (magnetit) a bielej (kremeň) inkrustácii. Tá s glazúrou silne kontrastovala.[104]
Je všeobecne známe, že prvý kovový pohyblivý typ vynašiel v 13. storočí Čchö Jun-ui.[105][106][107][108][109] Podľa čínskeho vedca Pchana Ťi-singa boli najskoršie formy kovového pohyblivého typu vyvinuté v Číne už v 11. storočí, lenže tie v neboli vyvinuté natoľko, aby dokázali vytlačiť viac ako pár znakov naraz.[3][4] V roku 1234 boli kovovým pohyblivým typom vytlačené Sangčong kogum jemun. Kórejská technológia v Korju značne pokročila a prispeli k tomu aj silné vzťahy s dynastiou Sung. V Korju sa tiež začali vyrábať keramika a papier, ktoré sa zachovali dodnes.
Ku koncu vlády dynastie bolo Korjo v oblasti lodného delostrelectva na vrchole. V roku 1356 sa vykonali skoré experimenty so strelnými zbraňami, ktoré vystreľovali drevené alebo kovové projektily. V roku 1373 sa po experimentoch so zápalnými šípmi a „ohnivými trubicami“ vyvinula skorá forma hwačchy, ktorá bola umiestnená na korjských vojnových lodiach. Umiestňovanie diel a iných strelných zbraní na vojnové lode pokračovalo aj počas dynastie Čoson. Do roku 1410 malo kanóny na palube už viac ako 160 čosonských vojnových lodí. Rozšírené používanie strelného prachu v Korju prvýkrát predstavil Čchö Mu-son, stredoveký korjský vynálezca, vojenský veliteľ a vedec. Bol vynálezcom rôznych zbraní fungujúcich na báze strelného prachu.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.