![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f5/Herd_immunity.svg/langsk-640px-Herd_immunity.svg.png&w=640&q=50)
Kolektívna imunita
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kolektívna imunita (iné názvy: skupinová imunita, stádová imunita, imunita stáda; angl. herd imunity – doslova: stádová imunita) je forma nepriamej ochrany pred šírením infekčnej choroby, ktorá môže vzniknúť, keď sa dostatočné percento populácie stane imúnnym voči infekcii, či už očkovaním alebo prekonaním infekcie,[1] čím sa zníži pravdepodobnosť infekcie aj u jedincov, ktorí imúnni nie sú.[2][3][4][5] Imúnni jedinci sťažujú prenos choroby tým, že narušia postup šírenia infekcie, čo spomalí alebo zastaví šírenie choroby.[6] Čím vyšší je podiel imúnnych jedincov v skupine (kolektíve), tým menšia je pravdepodobnosť, že zdravé neimunizované osoby prídu do kontaktu s infekčným jedincom (pozri obrázok vpravo).[2] Kolektívna imunita ma väčší význam pri hromadnom (epidemickom) a nie sporadickom výskyte infekčných chorôb.
![Thumb image](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f5/Herd_immunity.svg/640px-Herd_immunity.svg.png)
Jednotlivci sa môžu stať imúnnymi (individuálna imunita) zotavením sa z prekonanej infekcie alebo očkovaním.[6][7] Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) podporuje získanie kolektívnej imunity očkovaním.[8] Aktívna imunita vzniká, keď si organizmus sám protilátky vytvára po prekonaní ochorenia alebo po očkovaní. Pasívna imunita vzniká prenosom materských protilátok na plod alebo kojenca, alebo podaním sér alebo imunoglobulínov, kedy sa do tela dostávajú už hotové protilátky. Ich životnosť je však relatívne krátkodobá.[9] Niektorí jedinci sa nemôžu stať imúnnymi kvôli zdravotným problémom, ako sú imunodeficiencia (neschopnosť vytvorenia imunity v dôsledku genetickej poruchy, inej infekcie, napr. HIV alebo choroby – pozri ďalej), alebo imunosupresia (zníženie imunity napríklad pri autoimunitnej chorobe alebo zámerné zníženie imunosupresívnou liečbou po transplantácií orgánov a pod.), a pre tieto skupiny je kolektívna imunita najlepšou metódou ochrany proti infekcii.[10][11] Tieto osoby sú u nás všeobecne nazývané ako s oslabenou alebo zníženou imunitou.[12] Ďalšie všeobecné dôvody, pre ktoré nemôžu byť osoby očkované, sú vysoký vek, zlý zdravotný stav a chronické ochorenia.[9]
Rýchlo po tom, ako sa dosiahne prah imunity, choroba z populácie postupne vymizne.[11] Táto eliminácia, ak sa dosiahne na celom svete, môže mať za následok trvalé zníženie počtu infekcií na nulu, nazývané eradikácia (úplné vyhubenie či zničenie patogénu).[13][14] Imunita vytvorená očkovaním prispela k eradikácii kiahní v roku 1977 a prispela k zníženiu výskytu ďalších chorôb.[2][14] Kolektívna imunita sa týka iba infekčných chorôb, to znamená tých, ktoré sa prenášajú z jedného jedinca na druhého[11] mikroorganizmami. Tetanus je však napríklad infekčný, ale nie nákazlivý, takže pri ňom kolektívna imunita nepomáha.[15]
Kolektívna imunita bola objavená ako prirodzene sa vyskytujúci jav v 30. rokoch 20. storočia, keď sa zistilo, že keď sa značný počet detí stal imúnnymi voči osýpkam, počet nových infekcií sa dočasne znížil.[16][17] Hromadné očkovanie na navodenie kolektívnej imunity sa odvtedy stalo bežným postupom a osvedčilo sa v prevencii šírenia mnohých infekčných chorôb.[18] Odpor voči očkovaniu znižuje, komplikuje až ohrozuje dosiahnutie kolektívnej imunity, pretože umožňuje chorobám, ktorým sa dá predchádzať, pretrvávať v populáciách s nedostatočnou zaočkovanosťou alebo sa do nich vrátiť.[19][20][21]
Číselné vyjadrenie prahu kolektívnej imunity (HIT – herd immunity threshold)[22] v percentách sa líši v závislosti od veľkosti kolektívu, ale najmä od infekčnosti choroby, ktorá sa vyjadruje pomocou základného reprodukčného čísla choroby – R0, a tiež podľa realizovaných opatrení.[23] Príkladom choroby s vysokým prahom kolektívnej imunity s HIT presahujúcim 95 % sú osýpky.[24][25] Ak zoberieme do úvahy aj ľudí, ktorí už ochorenie prekonali a vďaka vytvoreným protilátkam by nemali znovu (aspoň na určitý čas) ochorieť, namiesto R0 by sme mali použiť efektívne reprodukčné číslo Re, ktoré tento faktor zohľadňuje. Ale ani Re neberie do úvahy skutočnosť, že šírenie ochorenia nie je v populácii rovnomerné. Pre SARS-CoV-2 je totiž charakteristické šírenie prostredníctvom superšíriteľov (pozri dole) a lokálnych ohnísk. Keďže reprodukčné číslo sa časom môže meniť v závislosti od vlastností vírusu, od prijatých opatrení, ale aj od iných faktorov, určenie jeho presnej hodnoty je zložité.[22]