Jezuitské misie v Číne
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny jezuitských misií do Číny sú súčasťou dejín vzťahov medzi Čínou a západným svetom. Misijné úsilie a činnosť Spoločnosti Ježišovej, čiže jezuitov, v 16. až 17. storočí zohrala významnú úlohu pri prenose vedomostí, vedy a kultúry medzi Čínou a Západom a ovplyvnila kresťanskú kultúru v súčasnej čínskej spoločnosti.
Prvý pokus jezuitov dostať sa do Číny uskutočnil v roku 1552 svätý František Xaverský, navarrský kňaz a misionár, a taktiež zakladajúci člen Spoločnosti Ježišovej. Xaverský sa však na pevninu nikdy nedostal, zomrel už po roku na čínskom ostrove Šang-čchuan. O tri desaťročia neskôr, v roku 1582, jezuiti opäť iniciovali misijnú činnosť v Číne pod vedením viacerých osobností vrátane Taliana Mattea Ricciho. Na čínskom cisárskom dvore predstavili výdobytky vedy, matematiky, astronómie a výtvarného umenia západného sveta a viedli významný medzikultúrny a filozofický dialóg s čínskymi učencami, najmä s predstaviteľmi konfucianizmu. V čase svojho najväčšieho vplyvu boli členovia jezuitskej delegácie považovaní za jedných z najcennejších a najdôveryhodnejších poradcov cisára a zastávali prestížne funkcie na cisárskom dvore. Mnohí Číňania, vrátane bývalých konfuciánskych učencov, prijali kresťanstvo a stali sa kňazmi a členmi Spoločnosti Ježišovej.
Podľa výskumu Davida E. Mungella sa od roku 1552 (t. j. od smrti sv. Františka Xaverského) do roku 1800 zúčastnilo na misiách v Číne celkovo 920 jezuitov, z toho 314 Portugalcov a 130 Francúzov.[1] V roku 1844 mohlo v Číne žiť 240 000 rímsko-katolíkov, ale tento počet rýchlo rástol a v roku 1901 dosiahol 720 490 osôb.[2] Mnohí jezuitskí kňazi, narodení ako na západe, tak aj v Číne, sú pochovaní na cintoríne, ktorý sa nachádza na mieste, kde v súčasnosti funguje škola Mestského výboru v Pekingu.[3]