Hésychazmus
From Wikipedia, the free encyclopedia
Hésychazmus[1] (iné názvy: hesychazmus[2], zriedkavo isychazmus[pozn 1]; z gr. ἡσυχία – hésychia = pokoj) je určujúci smer celej východnej kresťanskej mystiky počnúc neskorobyzantským obdobím, ktorý vznikol v athoskom mníšskom prostredí na prelome 13. storočia a 14. storočia a bol systematizovaný v prvej polovici 14. storočia Gregorom Palamom; preto hesychazmus niekedy stotožňujú s palamizmom; inokedy sa vzhľadom na vplyv a význam hesychazmus stotožňuje dokonca s celou byzantskou mystikou.[2]
Jeho počiatky však siahajú do 4. storočia, kedy sa tento pojem objavuje u sv. Jána Zlatoústeho, Evagria, ako aj u Otcov púšte. V niektorých spisoch tej doby však označenie hesychastov splýva s anachorétmi.
Pomocou psychofyzickej metódy, spájajúcej zvláštnu techniku dychu s vytrvalým opakovaním ustálenej formuly (podobne ako mantra v indických náboženstvách), sa dosahuje dokonalé sústredenie mysle a jej "uvedenie do srdca".[3] Typickým príkladom takejto modlitby je tzv. Ježišova modlitba. Tieto stavy boli sprevádzané svetelnými videniami (alebo zážitkami vnútorného tepla) a medzi atoskými mníchmi postupne prevládlo presvedčenie, že tu ide o nestvorené Božie svetlo, ktoré ožiarilo Krista pri premenení na vrchu Tábor.[2]
Hesychazmus kladie dôraz na zapojenie tela do modlitby, keďže "človek je stvorený, aby sa celou osobou spojil s Kristom – dušou aj telom." Dôležitým pojmom pre hesychazmus je srdce, ktoré sa chápe ako centrum života človeka, centrum duševných i duchovných síl a schopností. V srdci sa uskutočňuje stretnutie človeka s Bohom. To sa môže uskutočniť len pri vnútornom stíšení a pokoji (ἡσυχία).[3]