Harappská kultúra
From Wikipedia, the free encyclopedia
Harappská kultúra (iné názvy: harappská civilizácia, (kultúra) Harappa, kultúra/civilizácia povodia/poriečia/údolia Indusu, kultúra/civilizácia povodia/poriečia/údolia rieky Indus, protoindická kultúra/civilizácia, induská kultúra/civilizácia; nesprávne je namiesto slova "Indusu" slovo "Indu") bola staroveká kultúra nachádzajúca sa v povodí rieky Indus, prvá známa mestská kultúra na Indickom polostrove.[1] Zaberala veľkú časť dnešného Pakistanu (predovšetkým Sindh, Pandžáb a Balúčistan) a severozápadnú Indiu (hlavne Gudžarát, Harijánu, Pandžáb a Radžastan), niektoré pozostatky harappskej kultúry však boli objavené aj v ďalších oblastiach. Začiatky harappskej kultúry siahajú do 2. polovice 4. tisícročia pred Kr. Jednotlivé periodizácie kultúry poriečia Indusu sa líšia, Jonathan M. Kenoyer kladie jej vrcholné obdobie do rozmedzia rokov 2600 – 1900 pred Kr. Potom začala harappská civilizácia upadať, najpravdepodobnejšie v dôsledku klimatických zmien, ktoré mali priamy vplyv na poľnohospodárstvo a hospodárstvo. V polovici 2. tisícročia zanikla, je možné, že na jej konci mal podiel aj príchod indoeurópskych kmeňov.
Prvé archeologické prieskumy v oblasti protoindickej kultúry boli uskutočnené až v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na to, že sa o harappskej civilizácii nedochovali zmienky v žiadnych dosiaľ neobjavených záznamoch, sú teórie o harappskej kultúre väčšinou špekulácie a dohady založené iba na poznatkoch a objavoch archeológov.[2] Hlavnými centrami protoindickej kultúry boli hlavne Mohendžodaro, ktoré je dnes súčasťou kultúrnych pamiatok svetového dedičstva UNESCO, a Harappa. Ďalšími dôležitými centrami boli napr. Lóthal, Amrí, Kót Dídží a Naušahro.
Harappania poznali odlievanie bronzu aj medi, živili sa prevažne poľnohospodárstvom. Nie je jasné, ku ktorej jazykovej rodine patrili, väčšinou sa uvažuje o drávidskom či indoeurópskom jazyku. Do dnešnej doby sa mimo pozostatkov mestských stavieb dochovalo množstvo menších umeleckých a úžitkových predmetov, častými objavmi sú malé pečatiace znaky pripomínajúce písmo. Toto písmo či symbolický systém je známy ako harappské písmo a dodnes nebolo rozlúštené. Harappania udržovali obchodné styky s Mezopotámiou a podľa objavu prístavných dokov v Lóthale sa predpokladá, že obchod prebiehal aj námornou cestou.
O tom, že sa v poriečí Indusu nachádzala vyspelá kultúra, ktorej počiatky siahajú až do 3. tisícročia pred Kr., sa po dlhé storočia nevedelo. Na rozdiel od kultúr starovekého Egypta či Mezopotámie sa totiž nezachoval žiadny historiografický materiál, z ktorého by sa dalo aspoň predpokladať, že v poriečí Indusu nejaká vyspelá kultúra pred príchodom Indoeurópanov bola (až na drobné náznaky v Rgvéde). Spoločensko-dejinné udalosti na Indickom kontinente spôsobili, že aj z mnohých neskorších období existuje len veľmi malé množstvo písomných záznamov, o ktoré by sa bádatelia mohli oprieť pri zostavovaní najstarších dejín Indie – prvé rozlúštené a bezpečne datované písomné pamiatky na území Indie sú až nápisy kráľa Ašóku z 3. storočia pred Kr.[3]
Prvé objavy pozostatkov kultúry, ktorá sa dnes označuje podľa jedného z hlavných nálezísk ako harappská alebo podľa geografického umiestenia ako protoindická či kultúra poriečia Indu, uskutočnil koncom 20. rokov 19. storočia Charles Masson, dezertér z vojska Britskej Východoindickej spoločnosti. Masson koncom dvadsiatych a tridsiatych rokov precestoval rozsiahle oblasti dnešného Pakistanu, Afganistanu a Indie. V roku 1842 vydal o týchto cestách knihu s názvom Narrative of Various Journeys in Balochistan, Afghanistan and the Punjab, 1826–1838.[4] Masson sa v nej okrem iného zmieňuje o rozsiahlom, umelo navŕšenom pahorku, ktorý tesne prilieha k dedine Harappa v Pandžábe. Masson ho však považoval za pozostatok Sangaly, hlavného mesta kráľa Póra.[5] Massonovmu objavu vtedy nebola prisudzovaná dôležitosť a skutočný význam tohto miesta bol rozpoznaný až oveľa neskôr.[6]
V roku 1831 sa v oblasti Indusu pohyboval britský dobrodruh Alexander Burnes, ktorý rozpoznal v Amrí jedno z dôležitých centier starovekej kultúry poriečia Indusu. Podobne ako Masson, ani Burness nevykonal v novo objavenej oblasti žiadne významnejšie výskumy.[7] V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia prebiehali v oblasti Harappy stavebné práce na železničnej trati z Láhauru do Karáčí. Pri týchto prácach bolo objavené ohromné množstvo tehál, ktoré boli v nasledujúcich rokoch používané na stavbu domov a predovšetkým na stavbu samotnej železnice. Z lokality tak bola odcudzená prakticky celá horná vrstva náleziska.[8] V roku 1853 a 1856 Harappu navštívil vedúci organizácie Archaeological Survey of India, britský archeológ Alexander Cunningham. V roku 1875 uverejnil nález malej štvorcovej doštičky (pečatidla) z oblasti Harappy, ktorá bola opatrená reliéfom so značkami pripomínajúce neznáme písmo.[9] V roku 1886 M. Longworth Dames zverejnil krátky článok, v ktorom informoval o ďalšom objave malého pečatidla podobné tomu Cunninghamovmu. V poradí tretí objav ohlásil v roku 1912 J. F. Fleet.[7]
Predchádzajúce objavy pečatidiel podnietili britského archeológa a vtedajšieho vedúceho Archaeological Survey of India Johna Marshalla, aby v oblasti Indusuzačal so systematickým archeologickým výskumom. Ten odštartoval v roku 1921 za účasti britských aj indických archeológov. Tím bádateľov ešte začiatkom dvadsiatych rokov objavil pozostatky rozľahlého starovekého mesta, ktoré sa nachádzalo cez 600 kilometrov južným smerom od Harappy. Toto mesto bolo pomenované Mohendžodaro podľa názvu tunajšieho pahorku s názvom Móhan džó daró („návršie mŕtvych“), na ktorom boli v minulosti objavené pozostatky starých kostier.[10] Veľkosť oboch miest spolu s faktom, že Harappa a Mohendžodaro boli od seba stovky kilometrov vzdialené, dávala archeológom tušiť, že stojí pred objavom rozsiahlej a vyspelej civilizácie. Výskumy v údolí Indusu v nasledujúcich desaťročiach sa dali predovšetkým pod záštitou Archaeological Survey of India. V roku 1986 založil George F. Dales z University of California projekt s názvom Harappa Archeological Research Project (skrátene HARP) združujúca vedcov z rôznych odborov na účely štúdia harappskej civilizácie.[8]
Otázka vymedzenia časového úseku, v ktorom kultúra vznikala, rozkvitala a upadala, dodnes nie je vyriešená. Mimo rádiokarbónovej metódy datovania sú jedným z kľúčových faktorov pre určovanie starobe harappskej kultúry malé pečatidlá, ktoré boli objavené až v sumerských archeologických vrstvách, ktoré sú absolútne datované.[11] Aj keď sa bádatelia k určovaniu klasického obdobia rozvoja harappskej kultúry môžu o niekoľko storočí líšiť, väčšinou sa zhodnú, že vrcholné obdobie protoindickej kultúry začalo niekedy v polovici 3. tisícročia a skončilo pred koncom prvej polovice 2. tisícročia pred Kr. Tak napr. britský archeológ Mortimer Wheeler spoločne s indickým archeológom Ramom Šaranom Šarmou datujú harappskú kultúru zhruba do obdobia 2500 pred Kr.–1700 pred Kr.[12][13] iné pramene kladú vrcholnú fázu rozvoja do obdobia medzi rokmi 2600 – 1900 pred Kr.[14] V začiatočnej fáze výskumu na poli harappskej civilizácie bádatelia odsúvali vrcholnú fázu rozvoja protoindickej kultúry ešte hlbšie do minulosti – sám John Marshall v tridsiatych rokoch datoval harappskú kultúru do rozmedzia rokov 3250 – 2570 pred Kr.[15]
Jeden z najvýznamnejších súčasných bádateľov v oblasti protoindickej kultúry americký archeológ Jonathan Mark Kenoyer rozdelil protoindickú kultúru do niekoľkých fáz a ér, pričom každá éra vždy zasahuje do niekoľkých fáz. V Kenoyerovom rozdelení sú tri éry (resp. štyri, ale prvá éra sa týka neolitického Méhrgarhu): regionizačná, pre ktorú je typický rozvoj kultúrnych centier na regionálnu úroveň, ďalej integračná, ktorá predstavuje vrcholné obdobie protoindickej civilizácie a tretia, lokalizačná éra, je spojená so socio-ekonomickými zmenami a s úpadkom kultúry v najrôznejších smeroch. Nasleduje tabuľka, ktorá zachytáva podrobnejšie časové rozdelenie protoindickej kultúry tak, ako ho navrhol Kenoyer:[16]
| Datovanie (pred Kr.) | Fáza | Éra |
|---|---|---|
| 5500 – 3300 | Méhrgarh II–VI (neolitická keramika) | Regionizačná éra |
| 3300 – 2600 | Raná harappská (raná bronzová doba) | |
| 3300 – 2800 | Harappa 1 (fáza Ráví) | |
| 2800 – 2600 | Harappa 2 (fáza Kót Dídží, Naušahro I, Méhrgarh VII) | |
| 2600 – 1900 | Vyspelá harappská (stredná bronzová doba) | Integračná éra |
| 2600 – 2450 | Harappa 3A (Naušahro II) | |
| 2450 – 2200 | Harappa 3B | |
| 2200 – 1900 | Harappa 3C | |
| 1900 – 1300 | Neskorá harappská (Pohrebná kultúra H, neskorá bronzová doba) | Lokalizačná éra |
| 1900 – 1700 | Harappa 4 | |
| 1700 – 1300 | Harappa 5 | |
Otázka pôvodu tvorcov harappskej civilizácie dodnes nebola vyriešená a o pôvode Harappanov existujú v zásade tri teórie.[17][18] Podľa prvej, pravdepodobne najrozšírenejšej hypotézy, boli tvorcovia protoindickej civilizácie Drávidi, ktorí boli príchodom indoeurópskych kmeňov vytlačení na juh Indického polostrova, ktorý obývajú dodnes.[19] Podľa ďalšej teórie, ktorej zástancom je napr. indický archeológ S. R. Ráo, boli prví Harappania príslušníci indoeurópskeho kmeňa, ktorý buď pobýval na Indickom subkontinente už od praveku, alebo predišiel oveľa neskorší príchod Indoeurópanov o niekoľko tisícročí (Indoeurópania dorazili na územie harappskej civilizácie niekedy v 2. tisícročí pred n. l.).[18] Podľa tretej hypotézy nemajú pôvodní tvorcovia harappskej civilizácie nič spoločného s niektorým zo súčasných etník. Títo „praobyvatelia Indie“ mali časom úplne vymrieť.[19]
Na miestach, kde sa kedysi nachádzala harappská civilizácia, boli objavené pozostatky osídlenia z rôznych dôb. K najstarším objavom patria hlavne pästné kliny sóánskej kultúry, ktorá sa v období najstaršieho paleolitu nachádzala v údolí rieky Sóán v Pandžábe. Z oveľa neskoršieho obdobia boli v oblasti Balúčistanu a Sindhu objavené pozostatky kultúry, ktorá tu rozkvitala niekedy v 4. tisícročí pred Kr. Pravdepodobne išlo o východný výbežok iracko-iránskej vidieckej kultúry.[20] Hoci sa pod základmi niektorých harappských miest (hlavne Amrí) našli pozostatky predharappských kultúr, bádatelia sú za jedno v názore, že sa protoindická civilizácia nevyvinula z tejto predharappskej kultúry vidieckeho typu.[21]
Protoindická kultúra zaberala veľkú časť dnešného Pakistanu (predovšetkým Sindh, Pandžáb a Balúčistan) a severozápadnej Indie (hlavne Gudžarát, Harijánu, Pandžáb a Radžastan). Os protoindickej civilizácie tvorila rieka Indus a v čase svojho najväčšieho rozmachu kultúra zaberala územie dlhé vyše 1400[22]–1 600 km[23] a šírke cez 1 100 km.[23] Niektoré pozostatky harappskej kultúry boli objavené aj v susedných krajinách ako je Afganistan, Turkmenistan či Irán.
Medzi najdôležitejšie centrá protoindickej kultúry patrili Harappa a Mohendžodaro. Každé z týchto miest meralo po obvode viac než 5 kilometrov.[24] Ďalšie významné centrá protoindickej civilizácie sú napr. Naušahro, Kót Dídží, Músá Khél, Amrí či Lóthal. Dodnes bolo objavených viac než 1000 väčších či menších centier, ktoré vykazujú až na menšie obmeny regionálneho rázu príslušnosť k jednej kultúre, ktorej sa dnes hovorí harappská.[23] Napriek tomu však sa občas kladie otázka, či kultúra poriečia rieky Indus nebola rozdelená na dva mocenské celky s centrami v Harappe a Mohendžodaru.[25][26]
Po všetkých väčších harappských mestách sa možno stretnúť s rovnakou urbanistickou štruktúrou. Ulice boli pravouhlé a na západnej strane mesta sa nachádzala opevnená citadela. Na stavbu miest sa používali pálené tehly s najčastejšími rozmermi 28×14×7 cm.[23] Obytné domy prostého obyvateľstva boli obyčajne dvoj- či viacposchodové a mali štvorcový pôdorys zaberajúci plochu okolo 90 m². Uprostred týchto domom bolo nádvorie, ktoré slúžilo na prípravu jedál, prípadne na ustajnenie drobných zvierat. Vstupné dvere do týchto domov viedli zvyčajne z úzkych postranných uličiek okolo domu. Domy boli vybavené kúpeľňami, splachovacími záchodmi, skladom s potravinami a niekedy aj studňou.[27] Z domov viedol odpadový systém ústiaci do kanalizačných kanálov vedúcich pozdĺž jednotlivých ulíc pod ich úrovňou.[28]
Obyvateľstvo a remeslá
Rovnako ako je neistý pôvod tvorcov harappskej kultúry, je neisté aj etnické zloženie obyvateľstva protoindickej civilizácie. V počiatkoch bádatelia hovorili o niekoľkých rasových typoch, na základe novších poznatkov sa však väčšinová bádateľská obec prikláňa k názoru, že Harappani väčšinou vykazujú europoidné rysy.[29] Z čias protoindickej civilizácie bolo objavených niekoľko pohrebísk s kostrovými pozostatkami Harappanov, pričom k najväčším patrí harappské pohrebisko, kde bolo objavených vyše šesťdesiat kostier. Z tých antropológovia odvodili, že obyvatelia Harappy sa dožívali nízkeho veku v priemere okolo tridsiatich rokov a ich priemerná výška sa pohybovala od 165 do 175 centimetrov.[30]
Najdôležitejším zdrojom obživy Harrpanov bolo poľnohospodárstvo. Pestovali predovšetkým pšenicu a jačmeň a podľa objavov ryžových šupiek z Lóthalu je možné, že v niektorých oblastiach bola pestovaná aj ryža.[31] Ďalšou hojne pestovanou plodinou bola bavlna, ktorá tvorila jeden z hlavných vývozných artiklov. Poľnohospodárske výrobky sa z vidieckych centier odvážali do mestských sýpok, kde boli pripravené na ďalšie spracovanie či priamu spotrebu. Zatiaľ nebol uskutočnený nález, ktorý by dokazoval, že Harappania používali kovový pluh;[31] moderné výskumy ukazujú, že Harappania namiesto kovového pluhu používali drevené radla.[29] Niektorí historici ako D. D. Kósámbí zastávajú názor, že harappská kultúra poznala a používala zavlažovacie systémy. Kósámbí tak usudzuje na základe niekoľkých náznakov v Rgvéde.[31] Harappania bežne chovali ovce, kozy, hydinu, prasce a rôzne druhy hovädzieho dobytku.[29]
Harappania poznali aj liatie mede aj bronzu. Mimo umeleckých predmetov sa z týchto materiálov vyrábali predovšetkým ručné nástroje a úžitkové predmety ako sekery, nože, zrkadlá a rôzne druhy zbraní, ktorých bolo objavených pomerné veľké množstvo. Tieto nástroje sa vyznačujú strohým opracovaním a často nízkou technickou vyspelosťou (napr. násady na sekery nemajú otvor pre porisko, takže sa museli k nemu priväzovať).[29] Bronzové nástroje sa používali častejšie než medené, hoci meď bola drahý dovozný artikel, ktorý sa dovážal z oblastí dnešného Rádžastanu alebo z Afganistanu.[32] Okrem bronzových nástrojov bolo v harappskej kultúre hojne rozšírené používanie nástrojov z kameňa. Typickým nástrojom kultúry bola kamenná čepeľ s rovnobežnými hranami vyrobená z pazúrikov.[33]
Umenie
Z harappského obdobia sa dochoval celý rad umeleckých predmetov, všetky sú však menších rozmerov.[34] Mimo pečatidiel zostalo dochované množstvo hlinených nádob a ďalších hrnčiarskych výrobkov ako sú taniere, poháre, misky apod., ktoré sú často pokryté ozdobnými ornamentmi a motívmi. Vzory na červenej keramike sú väčšinou geometrické či zobrazujú zvieratá alebo ľudí.[35] Bolo objavené aj väčšie množstvo hrubo opracovaných hlinených figúrok, ktoré boli pravdepodobne vyrábané hromadne.[36] Ďalšiu skupinu umeleckých predmetov tvoria bronzové plastiky, ktorých sa však objavilo len niekoľko. Dochovalo sa aj množstvo terakotových, hrubo opracovaných sošiek, ktoré väčšinou predstavujú voly, byvoly či nahé ženy.[37] K najznámejším kamenným sochám patrí mohendžodárska busta muža, ktorý býva označovaný ako „veľkňaz“, hoci nie je preukázané, že ním skutočne bol. Táto busta predstavuje muža so zamysleným výrazom s mierne vztýčenou tvárou a zastrihnutými fúzmi, na sebe má plášť s trojlístkovým ornamentom[38] snáď symbolizujúcim hviezdy.[39]
Písmo či symbolický systém
Z čias Harappanov sa dochovali početné nápisy. Či ide však vôbec o písmo, nebolo doteraz spoľahlivo preukázané. Symboly sa nachádzajú predovšetkým na malých pečatidlách, ktorých rozmery sa pohybujú okolo 4×4 cm, 5×5 cm atď. Často sú ich plochy rozdelené na hornú a dolnú časť, pričom dolná časť zaberá obrázok a horná obsahuje znaky.[40] Cez dlhoročné úsilie bádateľov interpretovať systém ako písmo zostávajú nálezy nerozlúštené. Rôzni bádatelia uvažujú o rôznom počte samostatných znakov podľa toho, čo považujú za znaky odlišné a čo za obyčajné varianty.[41] Najčastejšie sa uvažuje o približne štyroch stovkách jedinečných symbolov.
Ak o písmo skutočne išlo, analýzy ukazujú, že by mohlo byť logosylabického charakteru (znak vždy zastupuje slovo). Smer zápisu bol sprava doľava, v občasných prípadoch sa na ďalšom riadku menil (bustrofédon).[42] (Odhliadnúc od predchádzajúcej publikácie je potrebné poznamenať, že smer zápisu sa dá len predpokladať, keďže zápisy nie sú rozlúštené.)
Prácu bádateľom sťažuje fakt, že nie je jasný pôvod ani jazyk Harappanov, a tým ani ich priradenie k niektorej z jazykových rodín. Zatiaľ bolo publikovaných vyše 50 odborných štúdií, ktorých cieľom bolo rozlúštenie harappského symbolického systému.[41] Tieto práce sa často opierajú o snahu preukázať, že zachycoval nejaký drávidský či indoeurópsky jazyk. Hlavne indickí nacionálne orientovaní bádatelia sa snažia doložiť súvislosť buď so sanskritom, alebo s tamilčinou.
Objavili sa dokonca pokusy dokázať príbuznosť symbolov s egyptskými či minojskými hieroglyfmi, značkami na etruskej keramike, symboly objavené na Budhových chodidlách z Maldív či dokonca glyfy zo strednej Ameriky.[41] O lúštenie harappského „písma“ sa pokúsil aj český bádateľ Bedřich Hrozný, ktorý je známy predovšetkým ako rozlúštiteľ chetitčiny. Prípadné dešifrovanie navyše sťažuje okolnosť, že bádateľom chýba akýkoľvek dvojjazyčný nápis, a že na pečatidlách by mohli byť iba praktické informácie, ako je meno vlastníka či cieľové mesto, kam sa pečatidla dopravovali spolu s tovarom.[40]
V roku 2004 bola americkými vedcami uverejnená teória, podľa ktorej znaky objavené na pečatidlách a ďalších predmetoch Harappanov nie sú žiadnym druhom písma, ale sú to symboly náboženského, politického či iného, spoločenského charakteru. Tento záver vyvodili na základe týchto skutočností:
- Extrémna krátkosť
- Jednotlivé „nápisy“ sú často veľmi krátke (priemerne 4,5 znaku na nápis) a frekvencia opakovania jednotlivých znakov je relatívne dosť nízka.[43]
- Tie najdlhšie sa ťažko vyrovnajú najkratším zachovaným nápisom skutočných písmom.
- Absencia dokladov pisárstva
- Neboli objavené žiadne pisárske pomôcky, ktoré pri skutočných písmach vždy nachádzame.
- Neboli objavené ani žiadne vyobrazenia takýchto pomôcok, ktorá vždy nachádzame.
- Neboli objavené ani žiadne vyobrazenia pisárov, ktoré rovnako pri skutočných písmach nachádzame.
- Za 600 rokov ostali symboly žiadneho vývoja, čo je tiež typické pre skutočné písma, ktorých používatelia časom nutne inklinujú k zjednodušovaniu praktík.
- Frekvenčné analýzy nesúhlasia ani s indoárijskou, ani drávidskou hypotézou. Ak by išlo o písmo, muselo by zachycovať nám úplne neznámy jazyk.
Obchodné styky
Harappská kultúra mala obchodné styky s rôznymi krajinami. K tým najvýznamnejším patria predovšetkým oblasti Mezopotámie, čo dokazujú nielen vykopávky z Uru, Kiši a Tel Asmaru, kde boli objavené malé pečatidla používané na označovanie jednotlivých obchodných zásielok, ale aj akkadské a sumerské texty. Tovar sa do oblasti Mezopotámie dovážal po suchozemskej ale aj morskej trase. Karavánna cesta pravdepodobne viedla cez východný Irán, významné prekladisko bolo v Tepe Jahjá. Hlavným harappským prístavom bol s najväčšou pravdepodobnosťou Lóthal na Káthijávárskom polostrove.[29] Lóthal bolo malé mesto s rozmermi iba 300×600 m a systematické vykopávky tu začali až v roku 1956. tunajšie prístavisko vybavené lodnými dokmi bolo spojené s morom umele vyhĺbeným kanálom.[44] Hlavným vývozným tovarom do mezopotámskej oblasti bola bavlna, polodrahokamy a slonovina, naopak z Mezopotámie prúdili do oblasti poriečia Indusu predovšetkým drahé kovy.[45]
Náboženstvo
Aj keď sa bezpečne o náboženstve Harappanov nevie prakticky nič, existuje niekoľko objavov, podľa ktorých by sa dalo načrtnúť, akým náboženským životom protoindická kultúra žila. Takýmto objavom môže byť vodná nádrž s hĺbkou vyše dva metre a dĺžkou trinásť a osem metrov, ktorá tvorila jadro mohendžodárskej citadely.[46] Potreba tak veľkej nádrže a spolu s jej umiestnením viedla časť vedeckej komunity k názoru, že ide o rituálny kúpeľ slúžiaci na rituálnu čistotu. Podľa Mortimera Wheelera je táto nádrž dokonca „akýsi prototyp rituálnych nádržiek stredovekej ale aj modernej Indie […].“[47] Potreba vody ako rituálneho očistného prvku v živote Harappanov sa zdá byť badateľná aj z veľkého množstva menších nádrží v domových aj verejných studniach, no či bola táto voda skutočne využívaná na rituálne účely, nie je možné povedať s istotou.[48]
Z veľkého množstva hlinených sošiek objavených v povodí Indusu sa ďalej predpokladá, že v harappskej civilizácii bol rozšírený kult bohyne Matky, ktorá symbolizuje plodnosť; táto domnienka však nie je všeobecne prijímaná.[49][50] Akademické debaty vzbudzuje hlavne vyobrazenie na jednom z harappských pečatidiel. Ide o postavu, ktorá sedí so skríženými nohami, má okolo seba zvieratá a na hlave niečo, čo pripomína rohy. Už John Marshall vyjadril názor, že táto postava znázorňuje tzv. Proto-Šivu (niekedy označovaného aj ako „prvotný Šiva“[51]) v aspektu pána tvorstva Pašupatiho.[50] Zástancovia tejto teórie okrem iného tvrdia, že tieto skrížené nohy predstavujú lotosovú pozíciu, rohy že sú Šivov typický artefakt – trojzubec – a drobné výstupky vystupujúce z hlavy údajného Proto-Šivy sú jeho ďalšie tváre. Časť bádateľov sa však k týmto teóriám stavia odmietavo a poukazujú okrem iného na to, že údajná jógická pozícia môže len zachytávať úplne bežný spôsob sedenia v Južne Ázii. Pašupati je podľa védskeho podania navyše ochrancom stád a domácich zvierat a na vyobrazenom pečatidle obklopujú údajného Proto-Šivu zvieratá ako slon alebo tiger. Kritici teórie Proto-Šivy rovnako odmietajú možnosť, že drobný výstupok v rozkroku postavy predstavuje stoporený falus, neskorší Šivov symbol.[48][52] David M. Knipe sa dokonca prikláňa k názoru, že táto postava nielenže nie je Proto-Šiva, ale má pôvod ešte v staršej tradícii, totiž kultúre starovekého Elamu.[51]
Rad bádateľov zaujala otázka, či sa náboženstvo praktikované v protoindickej kultúre nejakým spôsobom premietlo do brahmanizmu a neskôr hinduizmu.[50] K zástancom názoru, že náboženstvo harappskej kultúry nemalo nič spoločného s hinduizmom, patrí napr. historik John Keays. Ten poukazuje hlavne na fakt, že doteraz neboli podané žiadne presvedčivé dôkazy, ktoré by dokázali uctievanie bohyne Matky či Pašupatiho. Nebol ani objavený jediný chrám a všetky teórie o spojitosti náboženstva Harappanov s hinduizmom sa tak zakladajú len na domnienkach.[53] Ďalší historici ako Richard Hooker zase podľa rôznych objavov usudzujú, že Harappania uctievali prírodné síly a predmety.[54]
Niekedy okolo roku 1900 pred Kr. sa harappská kultúra postupne začala transformovať a upadať. Obdobie, ktoré týmto nastalo a trvalo zhruba po ďalších 600 rokov, sa označuje ako neskorá harappská fáza či obdobie pohrebnej kultúry H. V tomto období neskorá harappská kultúra už nedosahovala taký územný rozsah ako vo svojej predchádzajúcej vrcholnej fáze. Je pravdepodobné, že pohrebná kultúra H bola spoločne s bárskou kultúrou akýmsi odrazom kolonizácie Indoárijcov do oblasti údolia Indu.[55] Názov pohrebná „kultúra H“ je odvodená od „oblasti H“, čo je pomenovanie pohrebného miesta objaveného v Harappe,[56] kde sa našli pohrebné, farebné a zdobené urny. V skorších obdobiach boli mŕtvi pochovávaní v rakvách a až v neskoršom období začali byť spaľovávaní a ich ostatky umiestňované do urien. Táto skutočnosť môže naznačovať akýsi náboženský posun, no tak isto môže byť výsledkom ekonomických a politických zmien.[57]
Príčiny postupného úpadku a následného konca harappskej civilizácie nie sú jasné. Nastal však niekedy v polovici 2. tisícročia pred Kr. v čase, keď na územie severozápadnej Indie začínajú vo vlnách prenikať Indoeurópania. Je teda možné, že indoeurópske kmene si postupne podrobovali a pobíjali tunajších obyvateľov, ktorí boli – ak nie pobití či premiešaní s Indoeurópanmi – zatlačení na juh subkontinentu.[58] Táto teória by potom podporovala hypotézu o drávidskom jazyku Harappanov (drávidské jazyky sú rozšírené predovšetkým v južnej Indii). Podľa inej hypotézy nastal koniec harappskej civilizácie následkom prírodnej katastrofy; v oblasti poriečia Indusu sa ponúka povodeň. Archeologické prieskumy v mnohých mestách (hlavne v Mohendžodáru) preukázali, že záplavy v mestách, spôsobené zmenou riečísk a zvýšenou hladinou riek, neboli výnimkou.[59][60]
Hoci bol zánik protoindickej civilizácie predznamenaný už dlhodobým úpadkom zavineným pravdepodobne aj klimatickými zmenami, veľa dôkazov svedčí o tom, že jej zánik bol dovŕšený náhlou udalosťou.[61] V Harappe a Mohendžodáru boli objavené kostrové pozostatky Harappanov nesúce známky násilného usmrtenia. To by síce mohlo podporovať teóriu o vpáde nejakého neznámeho etnika (možno samotných Indoeurópanov) a zasadenie poslednej rany harappskej civilizácii formou masakru obyvateľstva dvoch hlavných miest, no veľmi malý počet podobných kostier tieto závery spochybňuje.[62]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
