Grécky oheň
From Wikipedia, the free encyclopedia
Grécky oheň (byzant. ὑγρόν πὺρ – dosl. tekutý plameň[1]) bola horľavá (možno aj výbušná) kvapalina, ktorá horela aj na vode; šlo o zbraň byzantského loďstva proti nepriateľským lodiam.[2]
Byzantínci používali grécky oheň s veľkým úspechom v námorných bitkách aj vďaka tomu, že zápalná látka mohla pokračovať v horení po vyliatí na vodnú hladinu. Poskytovala technologickú výhodu a napomohla Byzantíncom ku viacerým víťazstvám. Za najznámejšie sú považované odrazenie arabského útoku na Konštantínopol v rokoch 678[2] a 817 – 818.
Európski križiaci týmto termínom chybne označovali akékoľvek zápalné zmesi používané Arabmi, Číňanmi alebo Mongolmi. Tieto však predstavovali odlišné zápalné zmesi, iného zloženia ako bol grécky oheň používaný Byzantíncami. Zloženie gréckeho ohňa bolo v Byzantskej ríši silne stráženým štátnym tajomstvom, preto sa informácie o jeho zložení do súčasnosti nedochovali. Zloženie gréckeho ohňa dodnes zostáva vecou špekulácií a diskusií. Podľa väčšiny predpokladov sa skladal zo zmesi prírodnej živice, ropy, vápna, síry a liadku. Okrem samotného špecifického zloženia bolo použitie tejto zbrane Byzantíncami pri boji s nepriateľom špecifické aj využitím natlakovaných nádob sifónového tvaru, čo umožňovalo striekať zapálenú tekutinu na nepriateľa z väčšej vzdialenosti.