Epitel
From Wikipedia, the free encyclopedia
Epitel (z gr. epi - na, nad a thelys - mäkký; iné názvy: epitelové tkanivo, výstelka[1], výstelkové tkanivo[2], krycie tkanivo[3]) je jeden zo základných typov tkaniva. Vystiela vonkajší a vnútorný povrch tela, telové a orgánové dutiny. Jeho bunky ležia tesne vedľa seba, medzi nimi je len veľmi málo medzibunkovej hmoty.
![Thumb image](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/8/8f/Illu_epithelium.jpg/320px-Illu_epithelium.jpg)
Bunky epitelov majú polárnu orientáciu. Rozlišujeme ich apikálny (distálny) – voľný koniec a bazálny (proximálny) – v tele viazaný koniec. Väčšinou nasadajú na tenkú bazálnu membránu, ktorá epitel oddeľuje od ďalších tkanív orgánu. Ich voľný povrch býva často výrazne morfologicky i funkčne špecializovaný.
Vo vývine sa epitely objavujú ako prvé tkanivá. Vznikajú zo všetkých zárodočných vrstiev – endodermu, mezodermu a ektodermu. Väčšina epitelov vzniká z endodermu a ektodermu. Mezoderm má u bezstavovcov menší podiel na vývine epitelov. Ektodermálneho pôvodu sú krycie epitely, výstelka ústnej dutiny a konečníka u stavovcov (Vertebrata) a zmyslové epitely. Endodermálneho pôvodu je tráviaca sústava a všetky žľazy (u stavovcov), ktoré k nej patria, ako aj výstelka dýchacích ciest. Mezodermálny pôvod majú gonády, obličky a výstelky obehovej a lymfatickej sústavy.
Vo všeobecnosti platí, že epitely pokrývajú povrch tela a vystielajú všetky jeho dutiny, takže je to jediné tkanivo, ktoré prichádza do styku s okolitým prostredím. Všetko, čo vstupuje do tela, musí prejsť cez epitel a rovnako všetko, čo z tela vychádza, prechádza cez toto tkanivo. Epitel má tak okrem ochrannej aj regulačnú funkciu. Z rovnakého dôvodu sú epitelové bunky veľmi pevne vzájomne spojené tzv. tmelovou lištou (viditeľnou pod mikroskopom po špeciálnom farbení), ktorá zabraňuje prenikaniu látok z vonkajšieho prostredia do medzibunkového priestoru.