Epigrafia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Epigrafia (menej vhodne[1] epigrafika) je historická veda, ktorá sa zaoberá nápismi na rozličných materiáloch pochádzajúcich z rozličných období (obvykle do roku 1650 alebo maximálne 1800). Dokumentuje, analyzuje a sprístupňuje historické nápisy z hľadiska ich formy aj obsahu.
Epigrafia sa považuje za jednu z pomocných vied historických, no v súčasnosti sa chápe aj ako samostatná historická veda s vlastným predmetom výskumu, vlastnými metódami a cieľmi. Spolupracuje s paleografiou ako všeobecnou vedou o písme, filologickými vedami (náuka o jazyku/jazykoch / filológia), chronológiou, históriou, ikonografiou a ďalšími vednými disciplínami.
Nápisy sa objavujú takmer súčasne s vynájdením písma v najstarších štátoch na Blízkom Východe (Sumeri, Mezopotámia), Egypte, v Malej Ázii (Chetiti), v mínojskej civilizácii (Kréta) a mykénskej civilizácii (staroveké Grécko, Kréta). V týchto kultúrach sa však nápismi zaoberajú predovšetkým jednotlivé historické vedy – asýriológia, egyptológia, chetitológia, mykénológia). Najväčší rozsah nadobudlo písanie nápisov v antickom Grécku a Ríme. V tejto situácii sa epigrafia konštituovala ako samostatná vedná disciplína v rámci vied o antickom staroveku. Mladším nápisom (stredoveké a ranonovoveké) sa bádatelia začali venovať viac až v 20. storočí.