Echokardiografia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Echokardiografia[1][2] je vyšetrenie srdca pomocou ultrazvuku. Vykonáva sa pomocou prístroja, ktorého súčasťou je ultrazvuková sonda. Táto obsahuje menič, ktorý generuje ultrazvukové pulzy a prijíma ich odrazy od tkaniva; z nich sa potom vytvára obraz prierezu tkanivom, v tomto prípade srdcom na monitore prístroja v reálnom čase. Dá sa zobraziť aj rýchlosť pohybu štruktúr, prípadne záznam pohybu štruktúr v čase, z nameraných hodnôt sa dajú vypočítať rôzne parametre funkcie srdca.
Vysielanie ultrazvukového signálu a príjem jeho odrazov od tkanív je všeobecný princíp vyšetrení ultrazvukom, preto jeden prístroj (ultrasonograf) môže slúžiť na viacero druhov vyšetrení, z ktorých jedným je echokardiografia. Pre echokardiografiu je potrebná úzka (sektorová) sonda, pomocou ktorej je možné zobraziť hlbšie štruktúry pomedzi rebrá (kosť a vzduch vyšetrenie ultrazvukom znemožňujú). Zvláštnosťou a výhodou echokardiografie je možnosť zobrazenia srdca v pohybe, vrátane zobrazenia prúdenia krvi a merania jeho rýchlosti. Na druhej strane trpí na mnohé fyzikálne obmedzenia, ktoré znemožňujú jednoduché technické zvyšovanie rozlišovacej schopnosti na želateľnú úroveň a spôsobujú, že u mnohých pacientov nie je možné optimálne zobraziť všetky časti a štruktúry srdca, alebo vznikajú falošné obrazy nejestvujúcich štruktúr (artefakty). Kvalita vyšetrenia závisí nielen od kvality a vybavenia prístroja, ale aj od zručnosti a vedomostí vyšetrujúceho, ktorý dokáže nájsť a vyhodnotiť čo najviac štruktúr srdca a odlišiť ich od artefaktov. V echokardiografii sa používa ultrazvuk o frekvencii 1 – 5 MHz. Vyššie frekvencie umožňujú detailnejšie zobrazenie, ale prienik do hĺbky je nedostatočný, vhodným kompromisom je 3,5 MHz.
Výhodou základného echokardiografického vyšetrenia cez stenu hrudníka (transtorakálna echokardiografia, TTE) je, že je neinvazívne, teda pacienta nijako nezaťažuje ani nebolí, a je prakticky neobmedzene opakovateľné v prípade potreby.