![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/7/76/StJohnsAshfield_StainedGlass_GoodShepherd_Portrait.jpg/640px-StJohnsAshfield_StainedGlass_GoodShepherd_Portrait.jpg&w=640&q=50)
Dejiny kresťanstva
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 po Kristovi po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).
Kresťanstvo |
![]() |
Hlavné znaky |
Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn |
Hlavné osobnosti |
Ježiš Kristus Panna Mária |
Hlavné náboženské obrady |
Omša/Liturgia • Sviatosti |
Knihy |
Biblia (Starý zákon, Nový zákon) |
História a kultúra |
Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie |
Hlavné sviatky |
Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, … |
Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta.[1]
V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov. Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stalo legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva bola spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj cirkevných štruktúr. Vznikli významné náboženské obce a centrá kresťanskej vzdelanosti a kultúry (najmä takzvaná pentarchia, ktorú tvorili biskupstvá Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem). S rozvojom cirkevného učenia a štruktúr však zároveň vznikali aj prvé teologické (a neskôr aj jurisdikčné) spory medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Tieto mali za následok vznik rôznych heréz a schiziem. V rámci christologických sporov (najmä 4. – 5. storočie) sa rozdelila chalcedónska cirkev a tzv. staroorientálne cirkvi (nestoriáni, monofyziti, resp. miafyziti). Cirkevné spory sa cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch. Diecézy si zároveň často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, spoločenské či mocenské rozdiely, ktoré vyústili do Veľkej schizmy (typicky kladenej do roku 1054). Od toho okamihu bola pochalcedónska cirkev viacmenej rozdelená medzi východnú Pravoslávnu cirkev a (prevažne) západnú Katolícku cirkev, z ktorých sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mala vlastný historický vývoj.
Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia: tzv. reformácii.
V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom: „Koho panstvo, toho náboženstvo“.
Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. Jednou z najvýznamnejších udalostí 20. storočia v kresťanstve bol katolícky Druhý vatikánsky koncil. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.
![Thumb image](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/8/82/ChristianityBranches-neat.svg/640px-ChristianityBranches-neat.svg.png)