![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/54/1909historyofdec04gibbuoft_561.jpg/640px-1909historyofdec04gibbuoft_561.jpg&w=640&q=50)
Corpus iuris civilis
From Wikipedia, the free encyclopedia
Corpus iuris civilis (skr. CIC[1]) je od raného novoveku používané súhrnné označenie pre právne kodifikačné dielo, zbierku prameňov rímskeho (prevažne súkromného) práva, vydanú z poverenia byzantského cisára Justiniána I. Obsahuje časti kodifikované v 529 – 534: Justiniánsky kódex (Codex Iustinianus), Justiniánske Digesta (Digesta Iustiniani), Justiniánske Inštitúcie (Institutiones Iustiniani), ku ktorým bola neskôr pripojená zbierka noviel (Novellae) vydaných Justiniánom do roku 565. Corpus bol napísaný prevažne v latinčine, čiastočne v gréčtine.[2][3]
![Thumb image](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/54/1909historyofdec04gibbuoft_561.jpg/640px-1909historyofdec04gibbuoft_561.jpg)
Justiniánske zákonodarstvo sa v mnohých smeroch líši od predošlého rímskeho práva. Z hľadiska právne-dogmatického odstránenie či nahradenie viacerých archaických inštitútov rímskeho práva: napríklad mancipáciu úplne nahradila tradícia.[4] Zmeny sa diali buď derogáciou alebo pozmenením pôvodných výrokov (interpolácie Digest). Kompilátori tak síce nadviazali na rímskoprávnu tradíciu, ale mnohé ustanovenia zjednodušili alebo urobili praktickejšími.[1] Z politického hľadiska patrí oproti klasickému obdobiu rímskeho práva medzi významné rozdiely napríklad výlučné postavenie kresťanského náboženstva.[5]
Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v zbierke, slúžilo v stredoveku ako podklad recepcie rímskeho práva (glosátori, komentátori) a tak ovplyvnilo občianske právo kontinentálnej Európy.[2] Občas sa preto hovorí skôr o „recepcii Corpus iuris civilis“. Kritický výklad zbierky sa rozšíril od 16. storočia (právni humanisti, mos gallicus), avšak až do vytvorenia moderných občianskych kódexov (ABGB, ALR, BGB, CC) bolo právo v zbierke pre potreby platného práva doktrínou upravované (usus modernus Pandectarum). Zbierka tak tvorila v niektorých krajinách (Nemecko, Taliansko, Francúzsko) hlavný prameň platného práva[6], hoci jeho interpretácia sa líšila.
Názov Corpus iuris civilis pochádza až zo súhrnného vydania z roku 1583 od francúzskeho právnika Dionýza Gothofreda (1549 – 1622). Do slovenčiny ho možno preložiť ako „Zbierka občianskeho práva“[2] alebo „Kódex civilného práva“[2], v praxi sa však používa pôvodné latinské označenie. Niekedy býva zbierka označovaná ako „Justiniánova zbierka“[7], „Justiniánova kodifikácia“[8], „justiniánska kodifikácia“[9]:24, nejde ale o termini technici. Pred tým, než sa súhrnné označenie stalo zaužívaným, sa v praxi používali spravidla názvy jednotlivých prameňov, eventuálne názvy jednotlivých kópií daných prameňov[2] (littera Florentina, Authentica, a pod.). Justinián používa termín obdobný názvu Corpus iuris civilis iba raz (C. 5,13,1pr.[10]), a to v zmysle „omne corpus iuris“[11], teda v zmysle celého rímskeho práva. Constitutio Omnen (533) potom v podobnom zmysle spomína „totum corpus“[12] (Const. Omn. 1). Samotné dielo Justinián raz nazýva „tria volumina“ – tri zbierky[13]:99 (Const. Omn. 7).