Bratislavská päťka
slovenská disidentská skupina From Wikipedia, the free encyclopedia
Bratislavská päťka je neformálne označenie zoskupenia piatich predstaviteľov disentu. Stali sa najznámejšími oponentmi komunistického režimu na Slovensku. Všetci pôsobili v Bratislave. Režim sa pokúsil ich zatknutím poslednýkrát zastrašiť otvorenú opozíciu. V novembri 1989 boli inšpiráciou Nežnej revolúcie s významom podobným ako mala Charta 77 v Česku.[1] Štátna bezpečnosť ich zadržala 14. augusta 1989 potom, čo listom zo 4. augusta 1989 informovali slovenskú vládu o zámere uctiť si pamiatku obetí okupácie v auguste 1968 položením kvetov na miestach, kde vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili demonštrujúcich obyvateľov.[2]
Členmi päťky boli:[2]
- Ján Čarnogurský, katolícky aktivista a advokát
- Miroslav Kusý, marxistický filozof, bývalý člen KSČ a signatár Charty 77
- Hana Ponická, spisovateľka
- Anton Selecký, katolícky publicista
- Vladimír Maňák, bývalý straník a lekár
Charta 77 reagovala na politickú stagnáciu už v roku 1977. Stagnácia sa osobitne týkala Slovenska. Do kampane za prepustenie Václava Havla (zatknutý v januári 1989 v súvislosti so zhromaždením pri príležitosti 20. výročia sebaupálenia študenta Palacha) sa v Česku zapájali aj intelektuáli pôsobiaci v oficiálnych inštitúciách, na Slovensku nevyvolala osobitný ohlas. Podobne aj reakcia na petíciu Niekoľko viet (jar 1989) bola na Slovensku podstatne slabšia ako v Česku. Napriek tomu však už bolo badať trhliny v dovtedy takmer monolitných štruktúrach komunistických elít. už vtedy, keď pokusy o perzekvovanie ochranárov za publikáciu Bratislava/nahlas (Prvý krát vydaná v roku 1987. Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77). Politické dianie v Československu akcelerovalo nielen pod vplyvom narastajúcej nespokojnosti verejnosti, ale aj pod vplyvom vonkajších okolností, najmä v Poľsku a Maďarsku.[1]
V októbri 1988 vzniklo v Prahe Hnutie za občiansku slobodu (HOS).[3][4] Na prvom stretnutí HOS v Bratislave 11. novembra 1988 sa zúčastnilo 15 ľudí.[1]
„Bola to akcia Hnutia za občiansku slobodu, v ktorom boli všetky opozičné zoskupenia v Československu. Často sa podpisovali výzvy, túto sme nevnímali ako niečo veľmi osobité“, spomína Čarnogurský. Mýlil sa a scenár bol pri každom z nich rovnaký – zatknutie, domová prehliadka, výsluchy.[5]
Dôvod zadržania bolo „poburovanie“. Miroslavovi Kusému a Jánovi Čarnogurskému pridali aj rozvracanie republiky. Obaja skončili vo vyšetrovacej väzbe, ostatných stíhali na slobode. Čarnogurskému priťažilo aj nelegálne vydávanie Bratislavských listov, Kusému zase príspevky v rádiu Slobodná Európa.[5] Žaloba bola podaná na základe § 176 ods. 1 Tr. Por.[6]
Ešte predtým pripomeňme, že 21. júla 1989 päťčlenná skupina zorganizovala v obci Predmier, kde vtedy stála jediná socha M. R. Štefánika, verejné zhromaždenie, na ktorom o. i. požadovali slobodné voľby. Na 21. augusta zase pripravovala kladenie kvetov v Bratislave a Košiciach, kde v prvý deň okupácie roku 1968 zahynuli nevinní ľudia.
Výzvu (uctiť si obete invázie) šírili cez zakázané stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Jednu jej kópiu dokonca zaslali priamo vláde. Signatári netušili, že by práve táto výzva mohla byť rozbuškou, ktorá spustí nové perzekúcie.
Výzva obsahovala pozvanie na 21. august kladenie kvetov na miesta v Bratislave, kde v roku 1968 vojaci slávnej Sovietskej armády vyhasili dva ľudské životy: 21. augusta 15-ročnej Danky Košanovej na schodoch do vestibulu Univerzity Komenského a na druhý deň 16-ročného študenta Petra Legnera pred Hlavnou poštou.
Kusého po dvoch mesiacoch prepustili, no súdu sa nevyhol, dostal 9 mesiacov nepodmienečne. Čarnogurský sa ocitol na slobode až 25. novembra a už na druhý deň rečnil na bratislavskom Námestí SNP.
Medzi zadržaním a prepustením Čarnogurského sa totiž udiali „historické“ udalosti: Trestné stíhanie proti nim podnietilo ďalšie spojenie opozičných prúdov na Slovensku. Petíciu za oslobodenie Bratislavskej päťky podpísal tajný biskup Ján Chryzostom Korec, vylúčený člen komunistickej strany Milan Šimečka, dokonca niektorí aktuálni členovia strany a mnohí ďalší. Proces proti Bratislavskej päťke už režim nedotiahol do konca. Prekazila ho Nežná revolúcia v novembri a decembri 1989. Federálna vláda národného porozumenia premiéra Mariána Čalfu, s väčšinou nekomunistov, nastúpila do úradu 10. decembra 1989 a v nej bol Čarnogurský podpredsedom.
Andrej Strýček, ktorý reagoval na výzvu a prišiel do Bratislavy klásť vence upozorňuje že disidentov bolo viacej ako 5. Ako svedok bol na súdnom procese s Jánom Čarnogurským v Justičnom paláci (21. a 22. novembra 1989). Na procese však došlo ku kurióznej situácii, ktorú opísal. Keďže predseda súdu už bol v tej napätej spoločenskej situácii zreteľne vyčerpaný, vo vzácnej zhode s obžalovaným sa dohodli, že priebeh pojednávania do záznamu bude diktovať doktor Čarnogurský. Ten potom s plným súhlasom predsedu súdu sám hovoril zapisovateľovi, čo má zaznamenať.[7]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
