Akakiánska schizma
From Wikipedia, the free encyclopedia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Akakiánska schizma[1] (iné názvy: Akakiova schizma[2], Akáciova schizma[3], akaciánska schizma[4], akakiovská schizma[5]) (484 až 519) predstavovala prvú vážnu schizmu medzi západnou a východnou cirkvou.
Pomenovaná je po konštantínopolskom patriarchovi Akakiovi (471 – 489), ktorý na príkaz byzantského cisára Zenóna vypracoval vieroučnú formuláciu nazvanú Henotikon, ktorá mala zmieriť monofyzitov s väčšinovou cirkvou, ktorá sa držala záverov Chalcedónskeho koncilu (451). Výnos tohto cisárskeho ediktu bol prijateľný pre monofyzitov a mohol teda upevniť náboženskú jednotu cirkvi, poznamenanú predchádzajúcimi teologickými spormi. Henotikon však bol na území niekdajšej Západorímskej ríše, reprezentovanej pápežom Félixom III. (483 – 492) odmietnutý. Väčšina Itálie sa nachádzala už pod germánskou nadvládou a bola tak byzantskému cisárovi podriadená iba teoreticky; pápež mohol konať nezávisle od cisára a roku 484 vypovedal cirkevné spoločenstvo východným patriarchom.
Germánskym panovníkom, ktorí boli väčšinou ariánmi, sa tento spor medzi pápežom a cisárom pozdával. Opačne konal Teodorich Veľký, ktorý sa snažil primäť cisára - teraz už Justinia I., aby Henotikon odvolal. Roku 519 schizma končí, východná cirkev prijíma Hormizdovu formulu viery. Tento zmier však viedol k vyostreniu konfliktu s monofyzitmi. Ďalšie snahy o náboženské zjednotenie ríše vyvíjal Justinián I.
