From Wikipedia, the free encyclopedia
9K22 Tunguska (rus. 2К22 Тунгу́ска; v kóde NATO: SA-19 Grison) je samohybný protilietadlový systém krátkeho dosahu vyvinutý v 70. rokoch 20. storočia v Sovietskom zväze ako náhrada za ZSU-23-4 Šilka. Je určený na boj proti nízko letiacim lietadlám, vrtuľníkom i strelám s plochou dráhou letu, ako aj na priamu podporu pozemných jednotiek. Je vyzbrojený rýchlopalnými kanónmi kalibru 30 mm a riadenými strelami zem-vzduch.
| 9K22 Tunguska | ||
|---|---|---|
 2K22M "Tunguska-M" počas osláv víťazstva nad fašizmom v roku 2008. | ||
| Typ: | protilietadlový systém | |
| Miesto pôvodu: |  Sovietsky zväz | |
| História služby | ||
| V službe: | 1982 - súčasnosť | |
| História výroby | ||
| Vyrobené: | 1982 - súčasnosť | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | 34 ton | |
| Dĺžka: | 7,8 m | |
| Šírka: | 3,4 m | |
| Výška: | 3,356 – 4,021 m | |
| Obsluha: | 4 | |
| Maximálny dostrel: | 10 km | |
Vojny, ktoré prebiehali v 60. rokoch 20. storočia na Blízkom východe preverili schopnosti protilietadlového systému ZSU-23-4 Šilka a odhalili aj viacero jeho nedostatkov. Prvým z nich bol krátky dosah, v dôsledku čoho nebolo možné pôsobiť proti vzdušným cieľom na viac ako 2 km. Neuspokojivá bola tiež slabá efektivita munície 23 mm kanónov Šilky. Experimentálne štúdie ukázali, že prechod z kalibru 23 mm na kaliber 30 mm zabezpečí, že na zničenie jedného lietadla bude použité 2-3-krát menej munície. Tretím závažným nedostatkom Šilky bola slabá detekčná schopnosť jej radaru. Vysoká palebná účinnosť ZSU-23-4 bola dosiahnutá len vtedy, keď bol cieľ predbežne detegovaný z veliteľského stanovišťa batérie PU-12 (PU-12M), ktoré využívalo údaje z prehľadového rádiolokátoru typu P -15 (P-19). Až potom dokázal radar ZSU-23-4 úspešne vyhľadať ciele. Pri autonómnom využití radaru Šilky bola účinnosť detekcie vzdušných cieľov nižšia ako 20%.
Preto bol 8. júna 1970 spustený vývoj protilietadlového systému Tunguska, ktorý mal nahradiť komplex ZSU-23-4 Šilka. Predstavitelia sovietskeho ministerstva obrany však pochybovali o úspešnom ukončení vývoja hybridného (hlavňovo-kanónového) protilietadlového systému. Tieto pochybnosti umocnil aj protilietadlový raketový komplet Osa-AK, ktorý bol zavedený v roku 1975. Ten dokázal pôsobiť proti vzdušným cieľom na vzdialenosť 10 km, čo bol aj plánovaný dosah systému Tunguska. Z tohto dôvodu bolo financovanie ďalšieho vývoja Tungusky dočasne pozastavené (v období rokov 1975-1977).
Pri tomto posudzovaní sa však nezohľadnila skutočnosť, že pri pôsobení proti vrtuľníkom bola efektivita systému Osa-AK výrazne nižšia, pretože mal výrazne dlhší reakčný čas ako Tunguska (viac ako 30 s oproti 8 - 10 s) a slabší radar. Práve v tomto období (v rokoch 1964 až 1975) prebiehala vojna vo Vietname, v ktorej Američania prvýkrát použili vrtuľníky vyzbrojené protitankovými riadenými strelami (PTRS). Analýzy z bojov ukázali, že až 89 z 91 vrtuľníkov vyzbrojených PTRS bolo pri útokoch na obrnené vozidlá úspešných. Posádky amerických vrtuľníkov používali taktiku, pri ktorej používali krytie terénom vo vzdialenosti 3-5 km od postupujúcich vojsk. Keď sa k nim priblížili tanky, vrtuľníky vzlietli o 15-25 m vyššie nad terén, zasiahli tanky pomocou PTRS a potom rýchlo zmizli. Pri použití takejto taktiky neboli systémy Osa-AK, Strela-2, Strela-1 alebo ZSU-23-4 Šilka schopné vrtuľníky zostreliť.
Jediným efektívnym prostriedkom boja proti nízkom letiacim vrtuľníkom tak mohla byť jedine Tunguska. Tá dokázala úspešne zostreliť aj vrtuľníky, ktoré sa len na krátku dobu objavili nad horizontom. Preto sa vývoj 9K22 Tunguska opäť rozbehol a v septembri 1980 sa začali štátne skúšky nového protilietadlového systému. Tie prebiehali do decembra 1981 a 8. septembra 1982 bola Tunguska zavedená do výzbroje.
V polovici roku 1990 bol systém Tunguska zmodernizovaný a dostal označenie Tunguska-M (2K22M). Štátne skúšky 2K22M prebiehali od augusta do októbra 1990 a koncom tohto istého roku bol systém zavedený do výzbroje.
Vývojom protilietadlového systému Tunguska vznikol v 90. rokoch v Rusku systém Pancir-S1.
Batéria protilietadlového systému 2K22M Tunguska pozostáva zo:
Bojové vozidlo 2S6 je postavené na pásovom podvozku GM-352 poháňanom 12-valcovým dieselovým motorom s výkonom 780 k. Pri hmotnosti 34 ton dokáže na ceste vyvinúť rýchlosť 65 km/h a jeho dojazd je 500 km. Jeho pancierovanie odoláva strelám do kalibru 7,62 mm. Priestor pre štvorčlennú posádku je chránený proti účinkom zbraní hromadného ničenia. Hlavnou zbraňou 2S6 je osem riadených striel 9M311, ktoré dokážu pôsobiť proti vzdušným cieľom vo výške 15−3 500 m a na vzdialenosť 2 500−8 000 m. Systém má tiež dva vodou chladené kanóny 2A38 kalibru 30 mm, ktoré môžu zostreľovať vzdušné ciele do výšky 3 000 m a na vzdialenosť 200−4 000 m. Majú kadenciu 4860 rán za minútu a zásobu 1904 nábojov. Vozidlo nesie dva radary - prehľadový pre vyhľadávanie cieľov a strelecký. Okrem nich má aj optické zameriavače a diaľkomer.[1]
Prvý známy pokus použiť tieto stroje ako útočnú zbraň sa skončil neúspechom. Pri útoku na Groznyj v roku 1994 sa zúčastnilo šesť Tunguziek ako súčasť 131. brigády Ruskej armády. Tie boli zničené hneď v prvých minútach bitky.
Pri okupácii Ukrajiny nasadilo Rusko do bojov aj protilietadlové systémy 9K22 Tunguska. Za prvých 500 dní vojny stratilo Rusko minimálne 13 systémov 9K22M1 Tunguska-M1.[4]
Bielorusko
India
Jemen
Maroko
Mjanmarsko
Rusko – ruská armáda v roku 2018 prevádzkovala 250 systémov 2K22M1 Tunguska-M1.
Sýria
Ukrajina - ukrajinská armáda v roku 2018 prevádzkovala 70 systémov 2K22M Tunguska-M.[5]Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
