Čiernofigúrová keramika

Čiernofigúrová keramika je starogrécka keramika, ktorá je zdobená čiernofigúrovou maľbou. Technika čiernofigúrovej vázovej maľby sa vyvinula v Korinte v prvej polovici 7. stor. pred Kr. a dominovala až do príchodu červenofigúrovej vázovej maľby (cca do roku 530 pred Kr.). Do konca 6. stor. pred Kr. výroba korintských figúrových váz výrazne poklesla kvôli konkurencii z Atén.^[1] Okrem Korintu a Atén sa čiernofigúrové vázy vyrábali v menšej miere aj v Sparte a na iných miestach gréckeho sveta.^[2]

Priekopnícku úlohu s čiernofigúrovou vázovou maľbou zohral Korint, ktorý približne od roku 700 pred Kr. začal rozvíjať tento dekoratívny štýl.^[3] V čiernofigúrovej maľbe sa postavy a ornamenty maľovali na prírodný hlinený povrch vázy čiernou farbou, vnútorná kresba a kontúry boli vyryté do čiernej farby. Po rytí presvitala odspodu svetlá hlina (korintskí hrnčiari mali k dispozícii obzvlášť jemnú, svetložltú hlinu^[3]). Dodatočná aplikácia bielej a fialovej farby zvyšovala farebný efekt.^[3] Starší štýl sa nazýva prótokorintský, ktorý pretrval asi 100 rokov.^[2] Medzi užívané motívy patrili kvetinové a rastlinné vzory a tiež rôzne zvieratá a bodkované rozety, ktoré vyplňovali voľný priestor. Zvieratá sa objavovali bežnejšie ako ľudské postavy. Okolo roku 625 pred Kr. sa objavil čistý (vyzretý) korintský štýl. Na výzdobu váz sa stále používali zvieratá a mytologické stvorenia orientálneho typu, ktoré ale boli kreslené s menšou dôkladnosťou, a tiež kvetinové motívy vrátane zväčšených roziet používaných ako doplnok. Keramika prvej fázy tohto obdobia (asi do roku 600 pred Kr.) bola veľmi obľúbená a vo veľkej miere kopírovaná.^[1] Silné obchodné mesto Korint si dlho udržiavalo vedúcu úlohu vo výrobe keramiky.^[3]

Atická čiernofigúrová keramika

Atickí hrnčiari si techniku čiernofigúrovej maľby osvojili v druhej polovici 7. stor. pred Kr. (približne v roku 625 pred Kr.). V Aténach potom postupne vylepšovali túto techniku^[4] a atické vázy postupne vytlačili korintské vázy z trhu a od okolo roku 550 pred Kr. sa už Atény stali najvýznamnejším výrobným centrom čiernofigúrovej keramiky (od začiatku 6. stor. pred Kr. sa v Aténach používala korintská čiernofigúrová technika, veľké naratívne výjavy a orientálne motívy).^[5]

Dekorácia sa maľovala na vázu štetcom s kvalitne vyčistenou hlinenou „polevou“ s obsahom hematitu, oxidu železitého^[6] (nie glazúry), ktorá sa naniesla predtým, než sa nádoby vypálili. Počas vypaľovania v oxidačnej peci boli nádoby vypálené do červena, zatiaľ čo zdobené postavy vďaka náteru a technikou vypaľovania sčerneli (vypaľovanie prebiehalo v troch fázach, počas ktorého sa oxid železitý premenil na magnetit, ktorý je čierny^[6]). Čiernofigúrová keramika vtedy mala svetlé pozadie (po vypálení svetločervené alebo krémové) a čiernu dekoráciu s detailami (aj s jemnými) vyrývanými (kontúry boli prevedené škrabanými čiarami) alebo maľovaním bez rytia (napríklad mužská brada).^[7] Vyskytujú sa tu ale aj iné farby, najmä biela pre holé časti ženských tiel a fialová pre ornamenty.^[8]

Pri prvých vázach sa uplatňovali vlysy s postavami a zvieratami vyobrazenými blízko seba, často s nápismi s menami postáv príbehu. Mnoho tém sa týkalo bohov (mimoriadne obľúbené boli výjavy zo sveta boha vína Dionýza a jeho sprievodu^[3]) a héroov (najmä Hérakla), ale v druhej polovici 6. stor. pred Kr. sa objavili výjavy z každodenného života, napr. zo symposií, alebo atletiky, zobrazenia rodinného života, výjavy bitiek a vojen, športové a hudobné súťaže, náboženské a svetské sviatky (živo opisujú každodenný život v staroveku).^[3] V tomto období už neboli figúry na vázach omedzené len na vlysy. Veľké plochy nádoby mohli byť tiež pokryté čiernym lesklým náterom a mali jeden ústredný výjav s čiernymi figúrami na červenkastom hlinenom podklade.^[1]

V 6. storočí sa tu po prvý raz objavujú aj signatúry maliarov a hrnčiarov. Tieto signatúry neomylne demonštrujú hrdosť remeselníkov na svoju prácu.^[5] Prvým známym maliarom čiernofigúrových váz bol Sófilos, ktorý možno pochádzal z východného Grécka.^[8] Rôznych maliarov je možné identifikovať podľa užitých štýlov, ale nie všetci sú známy pod ich skutočnými menami. Často ich nazývajú podľa miesta, kde boli ich diela najbežnejšie. Amasidov maliar je pomenovaný podľa hrnčiara, ktorý sa podpísal, ale skutočné meno maliara je neznáme. Tarentský maliar bol pomenovaný podľa Tarentu, pretože sa tam vyvážalo mnoho čaší zdobených týmto anonymným maliarom.^[1] Vrcholné obdobie tohto štýlu reprezentuje Exékias.^[8]

Od polovice 6. stor. pred Kr. odmeňovali Aténčania víťaza panathenajských hier amforami s olivovým olejom, ktoré sú známe ako panathenajské amfory. Boli zdobené čiernymi figúrami, na jednej strane bola Athéna a na druhej výjavy z hier (panathenajské amfory dostávali víťazi aj na niektorých iných gréckych hrách^[9]). Vyrábali sa až konca 3. stor. pred Kr., ešte dlho potom, čo bola zavedená červenofigúrová technika. Mnoho keramických váz je možné presne datovať, pretože najpozdejšie od roku 375 pred Kr. sa uvádzalo i meno eponymného archonta. Ku koncu 4. stor. pred Kr. sa pridávali tiež mená ďalších úradníkov.^[1]

Iné centrá výroby čiernofigúrovej keramiky

Čiernofigúrová keramika sa vyrábala i na mnohých iných miestach, ako napríklad v Lakónii (vyrábala sa aj v Boiótii,^[10] na západnom pobreží Malej Ázie a na ostrovoch v Egejskom mori^[11]), kde sa na zdobenie používala obrysová technika, ale asi od roku 600 pred Kr. sa tu začali vyrábať čiernofigúrové vázy hlavne pre miestne použitie, ale tiež pre vývoz do Tarentu a severnej Afriky. Okrem naratívnych výjavov boli obľúbené ryby, delfíny a iné morské motívy. Potom čo sa začal presadzovať štýl čiernofigúrový, začal na východe upadať štýl s divou kozou a kresieb zvierat. Na Sicílii a v Itálii sa mnoho keramiky dovážalo, ale nejaká keramika sa vyrábala v oblasti Rhégia (známa ako chalkidská škola), kde od roku 550 do 500 pred Kr. vyrábali čiernofigúrové vázy vysokej kvality. V Itálii sa mnoho gréckych váz našlo na etruských pohrebiskách a etruská keramika sa vyvinula z keramiky gréckej.^[1]

Atická čiernofigúrová keramika zostala na trhu dominantnou viac ako 100 rokov. Keď svoj vrchol prekonala, okolo roku 530 pred Kr. bola v Aténach vynájdená technika červenofigúrovej vázovej maľby.^[12]^[13]

[1]
Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 386.
[2]
Philip W. Goetz. The new encyclopaedia Britannica. Chicago : Encyclopaedia Britannica, 1987. ISBN 978-08-5229-443-7. S. 254.
[3]
Ellen Schwinzer, Städtisches Museum Schloss Rheydt. Alltag in der Antike. Mönchengladbach : Städt. Museum Schloss Rheydt, 1986. ISBN 978-39-2525-623-3. S. 7.
[4]
Brian A. Sparkes. Greek Pottery. Manchester : Manchester University Press, 1991. ISBN 978-07-1902-936-3. S. 19.
[5]
Michael Sommer. Wirtschaftsgeschichte der Antike. München : C.H.Beck, 2013. ISBN 978-34-0665-481-7. S. 52.
[6]
John Peter Oleson. The Oxford Handbook of Engineering and Technology in the Classical World. Oxford : Oxford University Press, 2008. ISBN 978-01-9972-014-9. S. 504.
[7]
Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 978-80-8046-328-1. S. 188.
[8]
Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 233.
[9]
Veronika Mitsopoulos-Leon, Claudia Lang-Auinger. Die Basilika am Staatsmarkt in Ephesos. Wien : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2007. ISBN 978-37-0013-733-7. S. 16.
[10]
Deutsches Archaologisches Institut, Walter De Gruyter Incorporated. Jahrbuch Dt Archaeologischen Instituts Bd 95. Berlin : Walter de Gruyter, 1980. ISBN 978-31-1008-183-1. S. 160.
[11]
Kordelia Knoll. Alltag und Mythos. Dresden : Staatliche Kunstsammlungen Dresden, 1998. ISBN 978-39-3201-927-2. S. 49.
[12]
Balbina Bäbler. Archäologie und Chronologie. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 2004. ISBN 978-35-3415-898-0. S. 21.
[13]
John Boardman. Rotfigurige Vasen aus Athen. Mainz am Rhein : P. von Zabern, 1981. ISBN 978-38-0530-234-0. S. 13.

Umelecký portál

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čiernofigúrová keramika

[:386-1] [1]
Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 386.

[:254-2] [2]
Philip W. Goetz. The new encyclopaedia Britannica. Chicago : Encyclopaedia Britannica, 1987. ISBN 978-08-5229-443-7. S. 254.

[:7-3] [3]
Ellen Schwinzer, Städtisches Museum Schloss Rheydt. Alltag in der Antike. Mönchengladbach : Städt. Museum Schloss Rheydt, 1986. ISBN 978-39-2525-623-3. S. 7.

[:19-4] [4]
Brian A. Sparkes. Greek Pottery. Manchester : Manchester University Press, 1991. ISBN 978-07-1902-936-3. S. 19.

[:52-5] [5]
Michael Sommer. Wirtschaftsgeschichte der Antike. München : C.H.Beck, 2013. ISBN 978-34-0665-481-7. S. 52.

[:504-6] [6]
John Peter Oleson. The Oxford Handbook of Engineering and Technology in the Classical World. Oxford : Oxford University Press, 2008. ISBN 978-01-9972-014-9. S. 504.

[:188-7] [7]
Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 978-80-8046-328-1. S. 188.

[:233-8] [8]
Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 233.

[:16-9] [9]
Veronika Mitsopoulos-Leon, Claudia Lang-Auinger. Die Basilika am Staatsmarkt in Ephesos. Wien : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2007. ISBN 978-37-0013-733-7. S. 16.

[:160-10] [10]
Deutsches Archaologisches Institut, Walter De Gruyter Incorporated. Jahrbuch Dt Archaeologischen Instituts Bd 95. Berlin : Walter de Gruyter, 1980. ISBN 978-31-1008-183-1. S. 160.

[:49-11] [11]
Kordelia Knoll. Alltag und Mythos. Dresden : Staatliche Kunstsammlungen Dresden, 1998. ISBN 978-39-3201-927-2. S. 49.

[:21-12] [12]
Balbina Bäbler. Archäologie und Chronologie. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 2004. ISBN 978-35-3415-898-0. S. 21.

[:13-13] [13]
John Boardman. Rotfigurige Vasen aus Athen. Mainz am Rhein : P. von Zabern, 1981. ISBN 978-38-0530-234-0. S. 13.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

Atická čiernofigúrová keramika

Iné centrá výroby čiernofigúrovej keramiky

Wikiwand in your browser!

Čiernofigúrová keramika

Atická čiernofigúrová keramika

Iné centrá výroby čiernofigúrovej keramiky

Wikiwand in your browser!

Referencie

Iné projekty