From Wikipedia, the free encyclopedia
Česko-slovenské légie je označenie, ktoré sa používa pre jednotky zahraničného vojenského odboja počas prvej svetovej vojny. Samotný názov vznikol až po vojne. V čase existencie sa vojská označovali ako revolučné dobrovoľné vojská a neskôr sa im hovorilo aj zahraničné česko-slovenské vojská. Začali vznikať v roku 1914 a tvorili ich najmä dobrovoľníci, ktorí sa hlásili do Cárskej armády v Rusku. Títo dobrovoľníci, ktorí boli z Varšavy a jej okolia, vytvorili v Rusku legendárnu Českú družinu. Okrem Slovákov a Čechov sa tam nachádzalo aj veľa ľudí z iných národov. Iní dobrovoľníci vytvorili vo Francúzsku Rotu Nazdar.
 |
Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť. |
Podľa miesta pôsobenia sa česko-slovenské légie dajú rozdeliť na tri skupiny, pričom každá z nich bola číslovaná podľa miesta pôsobenia:
Na konci vojny mali jednotky česko-slovenských zahraničných vojsk viac než 100 000 dobrovoľníkov.
Dobrovoľnícke jednotky sa formovali na ruskom území v rokoch 1914 – 1920 a ich základ tvorila Česká družina. Tú tvorili prevažne Česi, ktorí žili na území cárskeho Ruska. Ich velitelia boli ruskí dôstojníci. Družina nikdy nebojovala ako celok, ale jej časti boli používané najmä na výzvednú činnosť. Z tejto družiny vznikol 2. februára 1916 česko-slovenský strelecký pluk a 19. mája 1916 vznikla česko-slovenská strelecká brigáda. 7. januára 1919 sa z tejto brigády vytvorilo česko-slovenské vojsko v Rusku, ktoré tvorili tri divízie. Tieto jednotky vytvorili tzv. česko-slovenskú armádu.
Po bitke pri Zborove, ktorá sa odohrala 2. júla 1917, a v ktorej sa česko-slovenské légie vyznamenali, zrušila ruská vláda všetky obmedzenia pri vytváraní česko-slovenských jednotiek, a tak postupne vznikali ďalšie jednotky, ktoré 9. októbra 1917 vytvorili česko-slovenský zbor v Rusku. Koncom roku 1917 bolo v Rusku už 38 500 dobrovoľníkov.
Po uzavretí Brest-litovského mieru v marci 1918 opustili česko-slovenské jednotky územie dnešnej Ukrajiny a mali sa presunúť cez Sibír do Francúzska. Pri tomto ústupe sa odohrala bitka pri Bachmači, kde spoločne s Červenými gardami (čo boli predchodcovia Červenej armády) mali zadržať veľmi rýchly postup nemeckých jednotiek. Pod tlakom ďalších udalostí, ktoré vyvrcholili Čeľabinským incidentom došlo k bojom medzi légiami a boľševikmi na Sibíri a v Povolží (patrí tam napríklad bitka pri Lipjagu), ktoré trvali takmer počas celého presunu do Vladivostoku, teda do 7. februára 1920. Príčinami ozbrojeného vystúpenia boli snahy boľševikov o odzbrojenie légií.
Vlády štátov Dohody (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA, ...) plánovali vojakov česko-slovenských légií nechať v Rusku a vytvoriť z nich jadro intervenčných síl, ktoré by zasiahli proti bolševizmu. Dôvodom na takýto čin bol fakt, že česko-slovenské légie kontrolovali veľkú časť Sibíri a väčšinu Transsibírskej magistrály, a to konkrétne oblasť okolo južného Uralu, a boli jedinou dobre organizovanou silou Dohody v Rusku. Posily spojencov, ktoré do Vladivostoku dorazili, však boli iba symbolické a od plánovanej intervencie sa upustilo. Na to však, vzhľadom na vývoj udalostí, došlo k veľkému ústupu légií - pokračovali po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku, odtiaľ loďou do USA a potom do Európy. Presun sa skončil v novovzniknutom Česko-Slovensku. Niektoré z jednotiek sa plavili južnou cestou, teda cez Hongkong a Singapur do Terstu. Posledný transport z Vladivostoku sa uskutočnil 2. septembra 1920.
Do konca roku 1918 vstúpilo do česko-slovenských légií v Rusku približne 61 000 vojakov. 1. februára 1919 boli légie zreorganizované. Na tejto reorganizácií sa podieľal Milan Rastislav Štefánik. Zrušila sa autonómia a komitéty (plukovnícke a rotné zastupiteľstvá). To vyústilo do ilegálneho 2. stretnutia česko-slovenských légií, ktorého delegáti boli zatknutí a poslaní do Česko-Slovenska.
V Rusku padlo približne 4 112 česko-slovenských legionárov.[chýba zdroj]
V rámci francúzskej cudzineckej légie vznikla 31. augusta 1914 rota Nazdar, tvorená z vojakov českej národnosti. Českí a slovenskí legionári boli nasadení na západnom fronte. V roku 1918 vznikla česko-slovenská brigáda vo Francúzsku, ktorá sa na jar v roku 1919 vrátila do Česko-Slovenska. Bolo v nej asi 9 600 vojakov. Najznámejším vojenským stretnutím bola bitka pri Terrone.
Vo Francúzsku zomrelo 650 česko-slovenských legionárov.[chýba zdroj]
Prvé dobrovoľnícke jednotky zložené z Čechov a Slovákov na Talianskom území vznikli v roku 1917 ako výzvedné oddiely. Na jar v roku 1918 došlo k vytvoreniu česko-slovenskej divízie a v decembri 1918 vznikol armádny zbor. Do jednotiek bolo zaradených asi 20 000 vojakov, po podpísaní prímeria sa zo zajatcov vytvorili ďalšie, tzv. domobranecké prápory o počte asi 60 000 vojakov. Česko-slovenské légie bojovali najmä v bitke na Piave, kde títo legionári niekoľkokrát bojovali proti slovenským vojakom rakúsko-uhorskej armády. Legionári na seba tiež výrazne upozornili v bitke pri Doss Alto v septembri 1918.
Na talianskom fronte zomrelo 350 česko-slovenských legionárov.[chýba zdroj]
Česko-slovenské légie sa podieľali na víťazstve Dohody v prvej svetovej vojne. Z politického hľadiska bol však dôležitejší fakt, že ich existencia podporila českú a slovenskú politickú emigráciu v snahe o vytvorenie samostatného Česko-Slovenska. Aj vďaka légiám bolo Česko-Slovensko po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín. Predstavitelia emigrácie mali zásluhy o založenie Československej republiky, predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,[1] Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. M. R. Štefánik aktívne organizoval vznik česko-slovenských légií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. V roku 1917 organizoval légie i ich výcvik v Amerike. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovaných a akcieschopných jednotiek, ktoré sa stali pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu.[2]
V Česko-Slovensku (1918 - 1938) sa potom odkaz légií bral veľmi vážne, vznikalo veľa spolkov a organizácií, ktoré ich rôznym spôsobom propagovali. Legionári boli v spoločnosti, až na výnimky (väčšinou nemecké a maďarské obyvateľstvo, monarchisti, atď.), vnímaní pozitívne. V česko-slovenskej armáde boli legionári uprednostňovaní pred tzv. Rakúšanmi, t. j. vojakmi, ktorí počas celej vojny zostali na strane Rakúska-Uhorska.
V českej literatúre vznikla skupina spisovateľov (väčšinou to boli bývalí legionári), ktorí písali iba o légiách, preto sa táto literatúra priamo nazýva legionárska. Patrili tam napríklad autori Rudolf Medek, František Langer alebo Josef Kopta.
Z česko-slovenských légií vyšlo celé politické spektrum osobností, napríklad generál Radola Gajda, ktorý sa priklonil podľa talianskeho vzoru k fašizmu a v roku 1926 založil Národnú obec fašistickú. Niektorí legionári sa naopak stali komunistami, silné zastúpenie ale mali v radoch demokratickej „hradnej“ ľavice (čo boli sociálni demokrati a národní socialisti). Legionári sa do politického diania v Česko-Slovensku zapájali ihneď po príchode domov, čo dokazujú aktivity legionárov 1. streleckého pluku v Železné Rudě v júli 1919. Časť legionárov teda chcela presadiť v novom Česko-Slovensku zásady bratstva, ktoré sa uplatňovali v légiách. Niektorí legionári sa dopúšťali výtržností a násilností, ktoré boli namierené proti nemeckému alebo židovskému obyvateľstvu a ich majetku.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
