forma bytia živých bytostí From Wikipedia, the free encyclopedia
Život je, podľa klasickej ešte starovekej definície, forma bytia živých bytostí (po latinsky: vivere est viventibus esse). Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však náhradnú úplnú definíciu – presnejšie, štrukturálne a dynamické vlastnosti života sa podarilo definovať, fyzikálno-chemické nie.
Pozri aj: Vznik života
Najstaršie paleontologické nálezy sú z obdobia spred minimálne 3,5 miliárd rokov.[1] Sú to však už pomerne zložité mikroskopické bunkové útvary (mikrofosílie podobné dnešným siniciam).
O priebehu evolúcie pred týmto obdobím existujú len hypotézy. Pôvod života každopádne treba hľadať dávno pred obdobím vzniku bunky. Nebunkové organizmy (Subscellulata) len zdanlivo nemožno považovať za typické živé organizmy. Ich jednoduchosť, a fakt, že ich základom nie je bunka, ich stavia do pozície niečoho nedokonalého a menejcenného. No život nemohol vzniknúť „skokom“, a pôvodné nebunkové organizmy sú teda medzistupňom, primitívnymi formami života. Z nich sa nám viacero zachovalo do dnešných čias (i keď je otázne, či vo svojej pôvodnej štruktúre).
V oblasti chemických teórií sa všeobecne sa za prvopočiatok života považujú pôvodné samoreplikujúce sa systémy, ktoré boli tvorené molekulami nukleových kyselín, pretože môžu riadiť syntézu komplementárnych molekúl. Ide pritom hlavne o RNA, ktorú možno považovať za primárnu látku života, účasť DNA a bielkovín bola len neskorším zlepšením.
Niektoré aspekty samotného vzniku týchto systémov sa už podarilo laboratórne dokázať v slávnom Millerovom pokuse z roku 1953, pri ktorom sa podarilo dokázať vznik aminokyselín a nukleotidov – stavebných kameňov bielkovín a nukleových kyselín – za podmienok praatmosféry. Neskôr sa tiež podarilo laboratórne dokázať aspekty mutácie a selekcie nukleových kyselín, ale chemický model schopný samoreplikácie a evolúcie sa nepodarilo dokázať.
Zástancovia fyzikálno-chemických teórií zdôrazňujú, že ani vznik ani zánik živej bytosti nie je tým, čo ju odlišuje od neživej prírody, pretože zložité zákonitosti fyziologicko-chemických procesov živých bytostí sa neodlišujú od zákonitostí ostatnej prírody. Tento pohľad podporuje jednak teória fylogenetického vzniku života podľa „hypercyklu“ M. Eigena, ktorý je autokatalytickým samoreprodukčným systémom v prapolievke a jednak teória ontogenetického vzniku života E. Mayra, podľa ktorej život znamená „mať genetický program“, ktorý vo vhodnom prostredí automaticky spôsobí fenotypické sformovanie tohto programu do podoby živého organizmu. Mechanizmy, ktoré takéto modely postulujú, sa sčasti podarilo dokázať na procesoch embryonálneho vývoja (napr. indukcia, polarita, regulácia proporcií a pod.)
Prvotná bola hore uvedená klasická definícia a jej podobné definície. Aristoteles, zakladateľ vedeckej biológie, definoval život v nadväznosti na Platóna ako prítomnosť schopnosti samopohybu (tiež rastu a vnímania). Podľa Aristotela živé bytosti nesú svoj vlastný cieľ (po grécky télos) v sebe. Rozlišoval tiež tri druhy života :
Rastliny majú len vegetatívny, zvieratá vegetatívny a senzitívny a ľudia vegetatívny, senzitívny aj racionálny život. Každý stupeň zodpovedá inému stupňu schopnosti slobodne konať. Toto delenie sa dnes spravidla zamieta jednak kvôli existencii vírov a iných medziforiem a jednak sú proti sociobiológovia a zástancovia evolučnej teórie poznania.
Dnes sa teda v prírodných vedách na účely definície života uprednostňuje opis statických a dynamických vlastností živých bytostí, pričom je samozrejme predpokladom, že definujúci abstrahuje od života jeho samého. Filozofická biológia však dodnes viac-menej používa Aristotelovu definíciu (samopohyb, télos atď.) a považuje subjektivitu živej bytosti za základ pochopenia života, pričom statické a dynamické procesy chápe ako druhotné – ako podmienky pre uvedenú subjektivitu.
Tieto dve koncepcie (prírodovedecká koncepcia a koncepcia filozofickej biológie) si vlastne konkurujú už od staroveku. Výber koncepcie je však aj dnes rozhodujúci, lebo má praktické následky. Pri prírodovedeckej koncepcii (1) nevznikajú žiadne etické ani politické „predpisy“ pre zaobchádzanie so živými tvormi v oblasti ochrany prírody a zvierat a zaobchádzani s ľudmi, (2) v medicíne potom platí koncepcia iatrotechnológie, čiže chápania choroby ako poruchy stroja a lekára ako opravára, a zdravie sa chápe ako „pocit úplnej telesnej, duchovnej a sociálnej pohody človeka“ (čo by pri dôslednom dodržovaní bolo pre ľudstvo osudným). Naštastie sa však v medicíne uplatňuje aj staroveká filozofia, a teda filozoficko biologická koncepcia, ktorá je vyjadrená Hippokratovou prísahou, ktorá zakotvuje akúsi lekársku stavovskú etiku (úctu pred životom) nevyplývajúcu z prírodovedeckej koncepcie života.
Len o planéte Zem vieme s určitosťou, že sa na nej vyvinul a vyskytuje život, že je na nej prítomná biosféra, sféra, ktorá umožňuje vhodné podmienky pre život. Podstata všetkých živých organizmov (teda života) tak ako ich chápe väčšina prírodovedcov je hmotná (materiálna).
Prírodovedci sa väčšinou zhodujú, že živé organizmy majú tieto (dynamické) vlastnosti:
Život však napriek tomu je pomerne ťažké definovať, a nie každý organizmus musí mať bezpodmienečne všetky uvedené črty. Definícia života je neľahký problém, aj keď si všetci myslíme, že intuitívne vieme, čo slovo „život“, „živý“ znamená.
Ak sa zamyslíme nad enzýmom: Je živý, keď dokáže uskutočniť metabolickú reakciu? (Asi nie, sám sa nemnoží.) Je živý vírus? (Možno aj áno, aj keď ku svojmu rozmnožovaniu potrebuje živú bunku.) Bunka už asi živá je.
Jednu z definícií života vytvoril Daniel E. Koshland Jr.:
Keďže ani táto definícia nie je plne uspokojivá, určil tiež sedem pilierov života, ktoré určujú život na Zemi (inde vo vesmíre by život mohol mať teoreticky i iné vlastnosti).
Podľa Jána Albrechta je život rovnováha medzi jeho vnútornou integritou vyčleňujúcou sa z prostredia a prostredím, od ktorého je celkom závislý. K najúspešnejším zbraniam a prostriedkom života patrí vedomie.
Podľa Anaximena príčinou, podmienkou života, z ktorej všetko dostáva a udržuje život (dýchanie, dych, duša), je neurčitý vzduch.
Podľa Demokrita prameňom života sú obzvlášť drobné hladké a okrúhle atómy, ktoré sa vyznačujú osobitnou pohyblivosťou. Ich vzájomným spájaním sa vznikajú živé bytosti, ktorých duša je akoby kvintesenciou týchto zvláštnych atómov. Preto všetko, čo žije, má nejakú dušu, ktorá sa znovu rozpadá na jednotlivé atómy vo chvíli, keď toto žijúce tratí svoje existenciálne bytie v dôsledku narušenia tvaru, zmeny polohy a individuálneho usporiadania. Schopnosti duše sú rozložené v jednotlivých orgánoch živej bytosti.
Názory na vznik života závisia od kategórií, ktoré intervenujú v ich tvorbe, napríklad kľúčovou kategóriou intervenujúcou pri utváraní sa kreacionistických názorov na vznik života je kategória tvorivého aktu, napríklad Linné uznával jednorazový akt stvorenia organizmov bohom, Cuvier uznával opakujúce sa akty stvorenia čoraz dokonalejších foriem života po zničení predchádzajúcich kataklyzmami.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.