Jonáš Záborský

Jonáš Záborský (* 3. február 1812, Záborie - † 23. január 1876, Župčany, Slovensko) bol evanjelický kňaz, básnik, prozaik, dramatik, novinár a historik.

Potvrdené výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:\

• Z tých istých žriedal vážená história vypadne celkom ináče, keď ich upotrebia ľudia rozličných zásad a náklonností. (Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. 1875)

• Prečo boh nepochválil ženu? Pretože vedel, že dosť sa ju nachvália muži. (Faustiáda, 1866)

• Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia. Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť… (Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/198/Zaborsky_Faustiada/2)

• Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí? Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí! Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie, a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede. Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu, a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zaviažu. Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom,nedočká sa vlády! (Slováci, 1842)

• I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boly prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety: potom boly by tým všetky poľné obce, keby ich vlkolaci dáviť prestali. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

• Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť. Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/198/Zaborsky_Faustiada/2)

• Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

• Ak budeme len vtedy mať školu, keď sa pri terajších pánoch spravodlivosti dovoláme, škoda nám i hovoriť o škole. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

• Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska, ako kto sa rozumu pozbavil. Ktorí dostali palice, tí sa tým vystatovali ako hrdinstvom. Chlúbili sa, vysmievali jeden druhého, vtipkovali. Ľud uhorský stratil, bezprávnym s ním nakladaním, všetku ctižiadosť, všetku možnosť, tak ako všetok cit pre spravodlivosť. Na česť nič nedrží, na žiadnu spravodlivosť neverí. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

• Od pánov nemožno nadiať sa spravodlivosti, bo vrana vrane oko nevykole. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

• Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti. (Dva dni v Chujave, 1873, https://zlatyfond.sme.sk/dielo/55/Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave/1)

Prisudzované výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

• Nemá zásluhy ten, kto nemá šťastia.

• Bude to asi podnebím našej malej krajiny, našej malej vnútrozemskej krajiny cez ktorú sa ženú hrmavice, smršte, víchrice, nájazdy. A Slováčik, ten je odsúdený na večné časy zmietať sa v týchto poryvoch, prispôsobiť sa vetru, meniť kabáty, tak ako zajac mení srsť len aby splynul s prostredím. Vedieť sa zvŕtať medzi veľkými tohto sveta, vedieť sa prispôsobiť. Preto sa nemusíme jeden pred druhým červenať, ani si nič vyčítať. To nie je nedostatok charakteru, čo nás núti obracať kabáty, to je len zajačí pud sebazáchovy. Že je hriech podvoliť sa silnejšiemu, to do nás natlačili knižky veľkých národov, ktoré si môžu dovoliť ten prepych, ale kto vytvorí veľkú etiku malých národov, ktoré napriek všetkému prežívajú, sú, žijú, živoria v kadejakých kútoch, zapadákovoch, v Župčanoch? (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Poznám obyčajného človeka, lenivého, milujúceho viac pálenku ako vzdelanie. (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Mojou povinnosťou je nie vravieť to, čo sa páči, ale to čo je pravda. Budem ohlasovať pravdu a spravodlivosť v tomto zhromaždení, budem kázať a trestať tak silno ako to duch hospodinov dovolí svojmu chatrnému služobníkovi. Nepovažujte ma za nepriateľa preto, že som priateľom pravdy. Pravda neškodí, a ak, tak iba tomu, kto ňou opovrhuje. (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Ak Bože trestáš hriešne ľudstvo cholerovou ranou za naše hriechy, je choroba dieťaťa tiež tvoj trest? Ale koho ňou trestáš? Matku čo umrela a nevie nič o treste, alebo dieťa, ktoré za nič nemôže? Čo môžem urobiť ja, obyčajný smrteľník v tomto nezmyselnom divadle? (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Ak človek nie je priemerný a musí urobiť ústupok voči svojim zásadám len aby jeho talent nevyšiel nazmar, je to zrada? (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Človek je aj tak sám, utešuje ho iba tichá súhra s Bohom, to je jediná istota, že ho ktosi na tomto svete počúva. (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

• Nemorálne je všetko okolo mňa. Dejiny, neprajníci, všetko čo mi nedovolilo byť sám sebou... (film Národný hriešnik, podľa scenáru Karola Horáka, 1994)

Vo výrokoch

• J. Záborský bol pri písaní svojho diela veľmi determinovaný dobou, v ktorej žil. Celé jeho dielo malo byť odpoveďou nepriateľom a škodcom národného života Slovákov, malo byť slovenským pohľadom na dejiny Uhorského kráľovstva, v ktorom Slováci žili celých tisíc rokov. Išlo mu o určenie miesta Slovákov v Uhorskom kráľovstve a vlastne aj o vypracovanie koncepcie slovenských dejín. – prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. o Záborského diele Dejiny kráľovstva uhorského

• J. Záborský bol vnútorne zložitou – a sui generis – až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie. Druhý raz ako „učbár filozofie“ (Prosper) uvedomujúci si hodnotu a silu ľudského rozumu pri poznávaní pravdy, spochybňujúci dokonca i biblické predstavy o stvorení sveta a človeka a podobne… – Rudolf Dupkala (cit. podľa Dupkala, Perný, Štúrovci a Hegel, 2021)

• Bol to autor, ktorý veľmi dobre poznal slovenského človeka a to z prvej ruky. V tom však pramenil aj jeho celoživotný skepticizmus voči slovenským romantikom, s ktorými bol v nekonečných sporoch. Záborský – na rozdiel od jeho „romantických kolegov“ – si slovenského človeka neidealizoval. Snažil sa pochopiť aký je a hľadať príčinu jeho biedy. Záborský tvrdo kritizuje hriechy nášho národa, našu servilnosť, poddajnosť, sklon slúžiť otrokárom. Zároveň však dodáva, že žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Neustále rojčenie nie je riešením. V Záborského živote vidíme dva svety – svet biedy, blata a chudoby slovenských dreveníc na jednej strane, a na strane druhej život v centre kultúrneho a politického diania (Halle, Viedeň). Práve tento kontrast spôsobil v Záborskom jeho silné rozhorčenie nad zúfalým stavom slovenského národa. – Lukáš Perný, Pred 210. rokmi sa narodil „národný hriešnik“ a majster spoločenskej satiry Jonáš Záborský

Iné projekty

• Wikipédia
• Wikizdroj
• Commons

• Wikipédia ponúka heslo týkajúce sa Jonáš Záborský
• Wikizdroj ponúka pôvodné diela od alebo o Jonáš Záborský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jonáš Záborský