Zábělá
From Wikipedia, the free encyclopedia
Zábělá je prírodná rezervácia na pravom brehu Berounky severovýchodne od plzenskej mestskej časti Bukovec v okrese Plzeň-mesto. Prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1969 s účinnosťou od 17. decembra 1970 s novelizáciou v roku 1993 a 1998 a pred svojím vyhlásením podliehala mnohým historickým zmenám.[2][3]
| Zábělá | |
| prírodná rezervácia | |
 | |
| Štát |  Česko |
|---|---|
| Región | Plzenský kraj |
| Okresy | Plzeň-mesto |
| Lokality | Bukovec, Chrást |
| Nadmorská výška | 295 – 340 m n. m. |
| Súradnice | 49°46′52″S 13°27′2″V |
| Rozloha | 31,9342 ha |
| Vznik | 17. december 1970[1] |
| - Vyhlásilo | Ministerstvo kultúry ČSR |
| Správa | Krajský úrad Plzeňského kraja |
| Kód AOPK ČR | 524 |
  Zábělá Poloha na mape Česka | |
| Wikimedia Commons: Zábělá | |
| Webová stránka: Biolib.cz | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
| Európsky významná lokalita CZ0323159 | |
Väčšinu územia rezervácie pokrýva lesná vegetácia. Dôvodom ochrany je pôvodný zmiešaný dubovo-hrabový les s bylinným poschodím (pečeňovník trojlaločný, konvalinka voňavá, tôňovka dvojlistá) rastúci na strmej skalnatej stráni prechádzajúci postupne do roviny. Rezervácia je bohatá na výskyt hájských bylín kvitnúcich spravidla z jari.[2][4]
Lokalita je ďalej významná aj mykologicky, entomologicky a ornitologicky. Vďaka chráneným druhom rastlín a živočíchov je vyhľadávaným miestom pre odborníkov, laická verejnosť môže využiť turistiku a náučný chodník.[2][5]
Lokalita prírodná rezervácia Zábělá sa skladá z dvoch častí, nachádzajúcich sa v dvoch rôznych okresoch, pričom jej menšia časť (4,837 ha) zasahuje do severovýchodnej časti okresu Plzeň-mesto, katastrálneho územia Bukovec.[3][4] Chránené územie potom nadväzuje na rovnomennú prírodnú rezerváciu v okrese Plzeň-mesto v katastrálnom území Chrást pri Plzni (27,096 ha). Dohromady prírodná rezervácia Zábělá zaberá rozlohu 31,93 ha.[2][4]
Územie rezervácie tvorí úzky dlhý pruh lesného porastu ležiaci v príkrom skalnatom svahu meandrujúcej rieky Berounky.[2][6] Hydrologicky spadá do jej povodia. Berounka tu tvorí prirodzenú severozápadnú hranicu. Na protiľahlom ľavom brehu sa nachádza prírodná rezervácia Háj.[7][8] Juhovýchodnú hranicu Zábělej tvorí bývalá medzinárodná železničná trasa medzi Prahou a Plzňou.[4][6] Ochranné pásmo nebolo špecificky určené a zostalo ponechané, podľa českého zákona 114/1992 o ochrane prírody a krajiny, 50 m od hranice prírodnej rezervácie.[3][9]
Klímu oblasti Plzeň-sever možno charakterizovať ako mierne teplú, mierne suchú a prevažne s miernou zimou (stupeň B2).[10] V tejto lokalite, obdobne ako všade v západných Čechách, sú zrážkové úhrny vyššie (600-700 mm / rok), než je priemer úhrnu zrážok v iných oblastiach Česka v rovnakej nadmorskej výške. Priemerná ročná teplota na Plzeňsku za obdobie 1991-2010 bola 7,8° C a úhrn zrážok cca 700mm. Teplota vzrástla oproti staršiemu dlhodobému teplotnému normálu (1961-1990) v priemere o 0,7° C.[11] Mikroklíma v rezervácii je predsa len vlhkejšia než v okolí tiež vďaka Berounke, ktorá na jar zvyšuje svoju hladinu z topiaceho snehu a v priebehu roka prispieva k tvorbe oparu a prízemných hmiel. V zime sa na rieke netvorí súvislá ľadová pokrývka. Juhozápadný okraj Zábělej tvorený skalnatým svahom je viac prehrievaný od slnka a na skalných odkryvoch je preto mikroklíma suchšia. K teplejšej mikroklíme môže v prírodnej rezervácii prispievať aj vplyv mestskej klímy Plzne, tzv. Tepelný ostrov.[8][11]
Oblasť Plzeňska bola ovplyvnená človekom pastvou už v neolite. Dôkazy sú archeologické nálezy pravekého sídliska (5000 rokov pr. n. l.) V okolí Kyšice. V čase prítomnosti Keltov (približne okolo roku 500 pr. n. l.) Bolo vybudované opevnené hradisko na Holom vrchu vzdialenom asi 1km od Zábělej. Opustené hradisko po Keltoch osídlili v 7. st.n.l. Slovania.[12][13] Počas stredoveku bol pôvodný les pozdĺž Berounky pravdepodobne vyrúbaný. Drevo z lesa slúžilo k výstavbe sídiel ľudí a pôda po vyrúbaní lesa k paseniu a na obrábanie. O odlesnení územia sa na kázani v Plzni roku 1471 zmienil aj Hilár Litoměřický: "Pamäte predkov hovoria, že v týchto miestach a ich okolí boli veľmi husté lesy, ktoré boli neskôr vyrúbané až do jednoliatej čistiny. "[14]
V období tridsaťročnej vojny sa začal les z dôvodov úbytku obyvateľstva, a teda absencie poľnohospodárstva, samovoľne obnovovať. Jednalo sa o zarastanie drevinami z pňov postupnou sekundárnou sukcesiou. Vývoj lesa bol úplne prirodzený, len obohatený o dreviny, ktoré v danej oblasti neboli pôvodné (napr. Smrek). V 16.-17. storočí sa Zábělský les skladal prevažne z dubov doplnený o borovicu, jedľu a buk.[15] Zábělá vôbec patrí k tým najdlhšie obhospodarujúci lesom v Česku. Prvé zmienky o lesnom hospodárstve sa datujú do konca 18. storočia. V roku 1796 už existujú prvé lesnícke mapy a dokumenty o lesníckom hospodárení v danej oblasti.[12][16]
Dnes je rezervácia centralizovaná v pôvodnom lese podľa hospodárskeho plánu z roku 1877 s názvom Habří. Les Habří sa skladal z borovo-dubového porastu s prímesou buka a smreku. Vek stromov bol v 19. storočí odhadovaný na 150-200 rokov.[15] Hoci les Habří nie je pozostatok pôvodných nedotknutých lesov, tak od začiatku 19. storočia už v lese neprebiehali drastické ťažobné zásahy. Časť Habří mala byť vyťažená v rokoch 1819-1822, ale ťažba sa nakoniec neuskutočnila a hospodárenie sa obmedzovalo len na odpratávanie spadnutých a suchých stromov a konárov. Les bol už chránený správcom lesa, teda veľkostatkom kráľovského mesta Plzeň, pred spriemyselnenou lesnou výrobou.[15][12][16]
V roku 1861 bola cez Zábělský les uvedená do prevádzky železničná trať Plzeň-Praha Po roku 1825 tu mala viesť konská dráha z Prahy cez Lány, ale k stavbe v tomto úseku už nedošlo.[17] V 2. pol. 19. storočia sa oblasť stala vyhľadávaným miestom pre Plzeňanov. V Zábělej sa významne zaslúžil o turistický ruch Dr. Josef Sigmund. Aktívne podporoval estetiku pri úprave lesných plôch a zriadil tzv. "Parkový les" v rámci osobného lesného hospodárskeho plánu. Na rozdiel od ostatných lesov, bol do Zábělej povolený vstup verejnosti. A preto bol tento park v roku 1889 doplnený o železničnú zastávku a čoskoro potom o výletnú reštauráciu a niekoľko lesných chodníkov.[18] Medzi Plzňou a Zábělou jazdil v letnej sezóne dvakrát denne každú nedeľu a sviatok za priaznivého počasia výletný vlak. Čoskoro potom bola prevádzka rozšírená na štyrikrát za deň, navyše v stredu, a neskôr začali v Zábělej zastavovať aj osobné vlaky idúce z Plzne do Prahy.[17][19]
Okolie železničnej stanice a reštaurácie začalo byť na konci 19. storočia znečistené odpadkami. V roku 1895 proti pustošeniu lesa začal protestovať Klub českých turistů. O štyri roky neskôr na túto skutočnosť poukázal aj mestský úrad, ktorý navrhoval, aby sa platil výletný poplatok na zmiernenie znečistenia a lesných škôd.[12][16] Zábělá v tejto dobe patrila medzi najnavštevovanejšie miesta Plzeňanov, dokonca viac než Bolevecké rybníky alebo Borský park na okraji mesta.[19]
Záujem upadol až po druhej svetovej vojne. Ako "parkový les" fungovala Zábělá až do roku 1955 a v nasledujúcej dobe sa do porastovej mapy zaznamenala Zábělá (resp. les Habří) písmenom "R", tzn. rezervácia. Dôvod tohto kroku bol, aby už nedochádzalo k ďalšiemu znečisteniu lesa odpadkami. A to hlavne v okolí železničnej zastávky a výletnej reštaurácie. Tá bola koncom roka 1957 i tak zbúraná.[12][16] Ďalším problémom, ktorý vyplával na povrch v roku 1965, bola znečistená rieka Berounka z dôvodu preťaženia plzenskej čističky odpadových vôd.[12] Počas nasledujúcich rokov bola aktívne vyvíjaná snaha Lesného závodu Plzeň na vyhlásenie štátnej prírodnej rezervácie. To sa síce stalo v roku 1969, ale bohužiaľ nebola chránená pôvodná skladba dubohrabových porastov s označením "R", ale les s označením "CH" - ochranný les. Jednalo sa o les skalnatých sutín s rozlohou 6,6ha. Zámena bola vykonaná zámerne na popud Západočeských štátnych lesov, ktoré nechceli prísť o produktívnu časť lesa. V roku 1972 bola aspoň zrušená železničná zastávka.[12][17] Našťastie v ďalších rokoch nenastal žiadny dramatický lesný zásah. V 80. rokoch sa iniciuje ďalšie rozšírenie štátnej prírodnej rezervácie už vrátane dubohrabových porastov a borovicových porastov na sutinách. Avšak prírodná rezervácia Zábělá je opätovne vyhlásená až v roku 1993 v okrese Plzeň-sever.[4][16] Za 5 rokov, v roku 1998, vyhlásilo mesto Plzeň ďalšie chránené menšie územie za rovnomennú prírodnú rezerváciu.[3][4] Od roku 2005 je prírodná rezervácia Zábělá spoločne s prírodnou rezerváciou Háj a prírodnou pamiatkou Malochova skalka vyhlásená v prílohe nariadenia vlády č. 132/2005 Zb. ako súčasť európsky významných lokalít s celkovou rozlohou 265,5ha.[8][16]
Geológia a geomorfológia
Prírodná rezervácia spadá pod sústavu Poberounská pahorkatina, podsiete Plzeňská pahorkatina, na rozhraní celku Plaská pahorkatina, podcelku Kralovická pahorkatina a celku Švihovská vrchovina, podcelku Rokycanská pahorkatina.[20][21]
Územie je budované nepremenenými až slabo premenenými sedimentami vrchného proterozoika (mladšie starohory, 1 000-570 mil. rokov). Prevažne je tvorené drobami, bridlicami a drobovými bridlicami.[2][4][10] Droby v Zábělej sú šedozelené až šedočierne pieskovce s jemnou až strednou zrnitosťou, prevažne zo živcov. Algonkické bridlice sú jemnozrnné horniny s väčším obsahom pyritu, tvoriace kombináciu farieb medzi zelenou, hnedou, čiernou a šedou.[10][21] Ďalej sa tu vyskytujú výlevné metabazalty (spilitov), ktoré sa spravidla vylievali na oceánskom dne.[22] Tie tvoria celistvú až veľmi jemnozrnnú horninu zelenošedej až takmer čiernej farby s vyšším obsahom sodíka. Vedľa typického minerálu pyroxénu obsahujú hojne uralit, chlorit, kremeň a kalcit a na skalných odkryvoch vytvárajú balvanité štruktúry, ktoré sú miestami pretkané kremíkovými žilami. Počas proterozoika boli spility silne ovplyvnené nízkotepelnou metamorfózou. Celkovo sa jedná o veľmi odolné horniny, ktoré zle podliehajú erózii. Najviac sú ovplyvnené mrazovým zvetrávaním.[21][23]
Oblasť bola skonsolidovaná počas variského vrásnenia (380-310 mil. rokov). Dôkazom je hlavný oblúk meandra Berounky v rezervácii, ktorý má smer osi geosynklinály barrandienskej tektoniky. V južnej časti Zábělej ležia štrkopieskové uloženiny karbónu a permu. V mezozoiku a paleogéne (druhohorách, 250-65 mil. rokov a časťi treťohôr 65-23 mil. rokov) zostala oblasť bez zmien. V neogéne (23 mil. rokov) sa začala vytvárať riečna sieť. Ešte pred desiatimi miliónmi rokov ležala rieka o zhruba 70 cm vyššie.[12][21]
Prevláda dominancia reliktného bôru. Dnes rezervácia leží v sklonenom severnom až severozápadnom eróznom, prevažne skeletovitom svahu rieky Berounky. Tá sa tu prirodzene zarezáva do údolia a vytvára kaňon.[20] Horná časť svahu prechádza do mierne zvlnených riečnych terás (4-5), ktoré rieka počas kvartéru vytvorila, zatiaľ čo dolná časť chráneného územia čiastočne zasahuje k brehu Berounky do nivy tvorenej z aluvia (usadenín riečneho pôvodu o rôznej zrnitosti). Svah je pretkaný niekoľkými eróznymi ryhami a úžľabinami, kam sa koncentruje vlhkosť a kadiaľ je odvádzaná prívalová voda. Úžľabiny sa vytvorili prevažne v algonkických bridliciach, ktoré ľahšie podliehajú vodnej erózii. V dôsledku mrazového zvetrávania sa pod skalnými odkryvmi pri brehu rieky nachádzajú osypy skál, kam vsakuje voda a následne vyviera na päte suťového nánosu.[12][21]
V kvartéri sa taktiež utvorili najvrchnejšie sedimentárne nánosy a pôdy vďaka sprašovým, fluviačným a deflotačným (splavovacím) procesom. Strmé svahy sú pokryté kamenistými alebo hlinitokamenitými suťami so skalnými odkryvmi.[2][10] Ide predovšetkým o vývin rankerov (ranker typický a ranker kambizemný), nekvalitných plytkých pôdnych pokryvov s nízkym obsahom humusu a kyslou pôdnou reakciou.[2][4][23]
Väčšina miernych svahov chráneného územia je pokrytá kambizemou typickou a kambizemou rankerovou.[2][4][20] Kambizem s hrubšou zrnitosťou a strednej vododržností patrí k najčastejším pôdam v Česku. Je to pôvodne lesná hnedozem pahorkatín a vrchovín v mierne teplých, mierne vlhký oblastiach na pevných, stredne kyslých silikátových horninách.[23] V juhovýchodnej časti na miernom svahu sa nachádza kambizem oligotrofná, čo je hlinitopiesočnatá svetlá, skeletovitá hnedozem.[2] Je svetle sfarbená (okrová) silno kyslým pH na minerálno chudobnejších horninách a teda s nižším obsahom živín.[23]
Na brehu rieky Berounky a v eróznych ryhách potočného luhu sa potom vytvorila fluvizem typická (glejová).[2][4][7] úrodnejšia ílovitohlinitá šedozem vyskytujúca sa často v nivách vodných tokov alebo depresiách, kde sa nahromadil plávajúci organický materiál z príslušného povodia. Počas roka býva ovplyvnená kolísaním spodnej hladiny vody.[23] Ojedinele sa vyskytuje aj kambizem pseudoglejová.[2] Pôda periodicky převlhčovaná so striedaním oxidačno-redukčných podmienok a horším rozpadom organickej hmoty. Z týchto dôvodov je menej úrodná.[23]
Flóra
Prírodná rezervácia je tvorená v naprostej väčšine lesným porastom. Iba suťové odkryvy, breh a údolná niva rieky Berounky, tvoriace ochranné pásmo zvlášť chráneného územia, je bezlesné (0,3 ha).[11] Dnes sa hospodársky les v Zábělej vôbec nevyskytuje. Časť územia, obzvlášť na skalných odkryvoch, nesie označenie les ochranný (12,2 ha).] Jedná sa o les chrániaci skeletovitý svah proti erózii, zosuvu a iným nežiaducim vplyvom. Zvyšné územie bolo v histórii prevedené na les zvláštneho určenia (20,6 ha), ktorý je definovaný ako dôvod vyhlásenia k podpore prirodzeného vývoja lesa, k ochrane vodných zdrojov a biodiverzity.[4][7][8]
Les postupom času smeruje k samostatnému prirodzenému vývoju. V prírodnej rezervácii sa vyskytujú tieto biotopy: hercýnska dubohrabina (zastúpenie 38,6 %) a acidofilná doubrava (19,3 %), nepôvodné ihličnaté dreviny (12,6 %), suťové lesy (7,2 %), ktoré sa nachádzajú v stráňach, makrofytná vegetácia vodných tokov (8,3 %) pozdĺž rieky a dnes veľmi zriedkavé mezofilné ovsíkové lúky (6,5 %). V minoritnej miere sa vyskytujú aj iné prirodzené i neprirodzené biotopy (xerofilné kroviny, vŕbové kroviny, jaseňovo-jelšové luhy, vysoké ostrice, bahnité riečne náplavy, štrbinová vegetácia, ruderálna vegetácia, pionierske dreviny). Podrobný popis vegetačného krytu možno nájsť v hospodárskych plánoch.[7][8][20]
Aktuálne má z drevín najväčší podiel dub letný (Quercus robur) a hrab obyčajný (Carpinus betulus). Z dubov sa minoritne vyskytuje aj dub zimný (Quercus petraear) a nepôvodný dub červený (Quercus rubra). V Zábělej môžeme nájsť borovicu lesnú (Pinus sylvestris) storočného veku, ktorá rastie na skalných odkryvoch a nemožno vylúčiť jej prirodzený výskyt, nepôvodný smrek obyčajný (Picea abies) a smrekovec opadavý (Larix decidua) zasadené pred začiatkom 20. storočia. Kým pôvodná jedľa biela (Abies alba) bola v lokalite pravdepodobne vyhubená, pretože teraz sa v Zábělej nevyskytuje. Z listnatých stromov je potom relatívne zastúpená lipa malolistá (Tilia cordata), ktorá bola vysádzaná v 1. polovici 20. storočia a má vyššie zastúpenie než je prirodzené, a v menšej miere aj buk lesný (Fagus sylvatica), javor horský (Acer pseudoplatanus) a nepôvodný javor mliečny (Acer platanoides). Roztrúsene v Zábělej rastie jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), ktorý môže byť v suťových a roklinných lesoch pôvodný, ale záujmovom lese nie, a následne pionierske dreviny typu breza previsnutá (Betula pendula), lieska obyčajná (Corylus avellana), jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia), jarabina brekyňová (Sorbus torminalis), baza čierna (Sambucus nigra), invázny agát biely (Robinia pseudoacacia), topoľ osika (Populus trémula), čremcha obyčajná (Primus padus), slivka trnková (Prunus spinosa) alebo ruža šípová (Rosa canina). Z pôvodných listnatých drevín sa naopak zredukovala jelša lepkavá (Alnus glutinosa) a brest hrabolistý (ulmus minor).[4][12][16]
Celkovo sa na chránenom území vyskytujú viacetážové porasty, pričom najstaršie jadro lesa, tzn. tretia etáž je tvorená prevažne dubmi a ich vek je odhadovaný na 230 rokov.[4] U jedného exemplára bol dokonca zistený vek na 328 rokov.[16] Duby rastú v suchšej, teplejšej klíme vyvýšených plošín. V mladšom lese, tzn. druhej etáži sa začína uplatňovať prevaha hrabu, ktorý tvorí ucelenú korunovú skladbu vo vlhkejšom a tienistejšom prostredí.[8][16] Pravidelne na jar vyrastajú stovky semenáčikov duba, ale prevažná väčšina po vyčerpaní zásob živín z plodolistu prvý rok uhynie. Mladšie duby rastú len v umelo založených kultúrach z doby 1800-1900. Kým hraby pravdepodobne nikto nevysádzal a pochádzajú z prirodzeného náletu. V poslednej dobe sa ukazuje, že dub bude v nasledujúcom čase postupne vytláčaný hrabom, pretože semenáčiky hrabu sú schopné lepšie odolávať väčšiemu zatieneniu.[16] Na sutinách a suchších skalnatých odkryvoch potom dominuje bôr. Ostatné dreviny sú buď rovnomerne rozprestreté, alebo tvoria uzavreté skupiny na jednotlivých častiach chráneného územia.[2][16]
.jpg)
Prírodná rezervácia Zábělá priťahuje pozornosť botanikov už od konca 19. storočia. Vyskytujú sa tu bežné suchozemské bezcievne rastliny, tj. Machy (Bryophyta) i pečeňovky (Marchantiophyta), ale hlavný záujem budí významné zastúpenie hájovej kveteny. Väčšina Hajových bylín kvitne z jari ešte pred tým, než sa stromy stihnú olistiť.[12] K lesným pravidelne kvitnúcim druhom patrí: veternica hájna (Anemone nemorosa) a veternica iskerníkovitá (A. ranunculoides), iskerník hájny (Ranunculus nemorosus), trebuľka lesná (Anthriscus sylvestris), papradka samičia (Athyrium filix-femina), sladič obyčajný (Polypodium vulgare), slezinník severný (Asplenium septentrionale), cesnačka lekárska (Alliaria petiolata), zvonček broskyňolistý (Campanula persicifolia), udatník lesný (Aruncus vulgaris), pečeňovník trojlaločný (Hepatica nobilis), ostrica traslicovitá(Carex brizoides), ostrica Buekova (Carex buekii) alebo ostrica zajačia (Carex ovalis). vŕbovka kopcová (Epilobium collinum), lipnica hájna (Poa nemoralis), kostihoj hľuznatý (Symphytum tuberosum), hviezdica veľkokvetá (Stellaria holostea), starček lepkavý (Senecio viscosus), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), čerkáč peniažtekový (Lysimachia nummularia), fialka lesná (Viola reichenbachiana), konvalinka voňavá (Convallaria majalis), krtičník hľuznatý (Scrophularia nodosa), meringia trojžilová (Moehringia trinervia), hrachor lesný (Lathyrus sylvestris), krivec žltý (Gage lutea), mrlík biely (Chenopodium album), huľavník Loeselov (Sisymbrium loeselii), lastovičník väčšíí (Chelidonium majus), pľúcnik tmavý (Pulmonaria obscura), bedrovník lomikameňový (Pimpinella saxifraga), chlpaňa chlpatá (Luzula pilosa) a mnoho ďalších.[2][7][8][21][22]
Na nive Berounky a pri okraji lesa (mezofilná ovsíková lúka) možno nájsť tiež veľa druhov ako kapsička pastierska (Capsella bursa-pastoris), ďatelina plazivá (Trifolium repens), rožec roľný (Cerastium arvense), iskerník prudký pravý (Ranunculus acris subsp. acris), štiav lúčny (Rumex acetosa), ľuľok sladkohorký (Solanum dulcamara), netýkavka nedotklivá (Impatiens noli-tangere) a invázne netýkavka malokvetá (Impatiens parviflora), zvonček okrúhlolistý (Campanula rotundifolia), metlica trsnatá (Deschampsia cespitosa), veronika potočná (Veronica beccabunga), nezábudka roľná (Myosotis arvensis), alchemilka pasienková (Alchemilla monticola), kozinec sladkolistý (Astragalus glycyphyllos), hluchavka škvrnitá (Lamium maculatum), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), rebríček bertrámový (Achillea ptarmica), nevädzovec lúčny (Centaurea jacea subsp.jacea), bršlen európsky (Euonymus europaea), túžobník obyčajný (Filipendula vulgaris), pyštek obyčajný (Linaria vulgaris), kukučka lúčna (Lychnis flos-cuculi), horčiak pieprový (Persicaria hydropiper), trsť obyčajná (Phragmites australis), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata) ai.[2][7][8][21][22]
Na skalnatých sutinách sa pre zmenu vyskytuje xerofilná vegetácia typu silenka ovisnutá (Silene nutans), luskáč lekársky (Vincetoxicum hirundinaria), zubovník šupinatý (Lathraea squamaria), peniažtek alpínsky (Noccaea caerulescens), žerušničník piesočný (Cardaminopsis Arenosa), jastrabník bledý (Hieracium schmidtii) alebo horčičník Marschallov (Erysimum durum) ai. V blízkosti bývalej železnice rastie tiež mnoho ruderálnych druhov rastlín.[2][20][21]
K vzácnejším a ochranársky významným druhom, pravidelnejšie sa objavujúcim možno zaradiť bleduľu jarnú (Leucojum vernum), vranovec štvorlistý (Paris quadrifolia), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), divozel malokvetý (Verbascum thapsus), prvosienku vlčí mor (Primula lycoctonum), lipkavec severný (Galium boreale), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), bledavku chochlíkatú (Ornithogalum umbellatum), kruštík širokolistý (Epipactis helleborine), klinček kartuziánsky širokolistý (Dianthus carthusianorum subsp. carthusianorum), mydlicu lekársku (Saponaria officinalis), cesnak sivkastý horský (Allium senescens subsp. montanum) a žltušku lesklú (Thalictrum lucidum).[7][8][21]
Celkom bolo na území zistených cez 400 taxónov cievnatých rastlín.[7] Mnohé z nich sú dnes v Česku osobitne chránené alebo sú vedené v Červenom zozname cievnatých rastlín ČR (Procházka 2003). Bohužiaľ veľa citesových a chránených druhov je zaznamenaných iba v historických prieskumoch a dnes sú v lokalite nezvestné, alebo vyhubené. Patrili medzi ne arnika horská (Arnica montana), rumanovec farbiarsky (Anthemis tinctoria), rozpuk jedovatý (Cicuta virosa), hniezdovka hlístová (Neottia nidus-avis), ihlica (Ononis repens), vika panónska (Vicia pannonica), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vstavač obyčajný (Orchis morio) a neotinea počerná (O. ustulata) a i. Všeobecne sa jedná najmä o druhy viazané na rašelinové lúky v nive Berounky a obdobné špecifické biotopy, ktoré sa v rezervácii už nevyskytujú.[7][8]
Prírodná rezervácia Zábělá je bohatá aj mykologicky, obzvlášť na lišajníky a lichenikolné huby.[21][24] Avšak počas posledných sto rokov klesla ich diverzita v dôsledku znečistenia ovzdušia až o 90 %. Po odsírení ovzdušia v 90. rokoch 20. storočia sa lichenoflóra postupne vracia do lokality. Dnes sa v Zábělej vyskytuje okolo 58 druhov lišajníkov a 15 lichenikolných húb. Najviac druhov sa vyskytuje na západnom skalnom odkryve za ohybom Berounky, kam počas dňa najdlhšie svieti slnko (napr. Xanthoparmelia conspersa, Acarospora fuscata, zemepisník mapovitý (Rhizocarpon geographicum), Candelariella coralliza, Buellia aethalea). Mnoho rodov (Cladonia, Bryoria, Punctelia, usnea, Lecanora, Hypogymnia i.) sa vyskytuje aj v teplomilných dúbravách. Ako v jedinej lokalite v Česku sa v prírodnej rezervácii pravdepodobne vyskytujú druhy Acremonium lichenicola, Lecidea tessel a Merismatium decolorans a parazitický lišeník Lecidea tessel. Dokonca tu boli objavené aj úplne nové druhy pre vedu. Tri lichenikolné huby (Lichenostigma prothallicola sp. nov. ad int., Muellerella octospora sp. nov. ad int., Endococcus aff . stigma).[7][8] V Zábělej sa vyskytujú zástupcovia vreckatých (Ascomycota), stopkovýtrusných (Basidiomycota) aj mnohých iných skupín húb. Napr. trúdnik tmavohlúbikový (Royoporus badius), chriapač kučeravý (Helvella crispa), muchotrávka zelená (Amanita phalloides), anýzovník vonný (Gloeophyllum odoratum), sieťkovec dubový (Daedalea quercina), rýdzik dubový (Lactarius quietus), práchnovec kopytovitý (Fomes fomentarius), sivopórovka tmavá (Bjerkandera adusta), hríb dubový (Boletus reticulatus), plávka vínovočervená (Russula xerampelina), trúdnikovec chlpatý (Trametes hirsuta), lesklokôrovka plochá (Ganoderma applanatum), a i.[10][21][24]
Fauna
Fauna v prírodnej rezervácii Zábělá nedosahuje takú druhovú rozmanitosť ako flóra. Avšak vďaka tlejúcemu drevu je lokalita vhodná pre rad druhov vtákov a hmyzu, ktorí sú viazaní na mŕtve drevo.[20] Z bezstavovcov (Invertebrata) sa tu vyskytuje množstvo lesných suchozemských ulitníkov (Gastropoda) a článkonožcov (Arthropoda) preferujúcich dubovo-hrabový les.[21]
Na lúke pri Berounke a v dubohrabine je možné vidieť niekoľko zástupcov motýľov (Lepidoptera). Patrí k nim napríklad vreckovec stromový (Psyche casta), vreckovec trávový (Canephora hirsuta), očkáň lúčny (Maniola jurtina), očkáň pýrový (Pararge aegeria), okáň menší (Saturnia pavonia), perlovec striebristopásavý (Argynnis paphia), babôčka pŕhľavová (Aglais urticae), listnatka jesenná (Ennomos autumnaria), obaľovač zelený (Tortrix viridana), viac druhov rodu piadivky (Operophtera) a mnoho ďalších.[21]
K významným bezstavovcom patrí rad chrobákov (Coleoptera), zvlášť z čeľade bystruškovitých (Carabidae) s potvrdeným počtom 35 druhov. Napríklad utekáčik zavalitý (Abax parallelepipedus), utekáčik (Harpalus affinis), bystruška hájna (Carabus nemoralis), bystruška záhradná (Carabus hortensis), húseničiar hnedý (Calosoma Inquisitor), bystruška nosatá (Cychrus caraboides) alebo svižník poľný (Cicindela campestris), ktorý je v Česku ohrozený. Ďalšie čeľade chrobákov s hojným zastúpením sú fuzáčovité (Cerambycidae) s druhmi ako fuzáč dubinový (Plagionotus detritus), fuzáč hrubý (Prionus coriarius), Pedostrangalia revestita, Saphanus piceus alebo Clytus tropicus.[2][7][8][20]
Úplne najvýznamnejšou čeľaďou sú skarabeusovité (Scarabaeidae). V Zábělej sa vyskytuje pižmovec hnedý (Osmoderma Eremita), žijúci v dutinách starých dubov. Tento druh je dnes rozšírený v Česku a Európe iba ostrovčekovito. Na medzinárodnej úrovni je preto zaradený do Natury 2000 a v českej faune je hodnotený ako silne ohrozený. Medzi skarabeusovité tiež patrí prítomný zelenák lesklý (Gnorimus nobilis) a vzácny v lese žijúc chrobák (Aphodius zenkeri).[7][8][20]
Za zmienku stojí aj výskyt vzácnejších a v Česku ohrozených zástupcov blanokrídlovcov (Hymeroptera), jedincov mravcov rodu Formicidae a čmeliakov rodu Bombus.[7][8]
V prírodnej rezervácii sa zistilo 54 stavovcov (Vertebrata).[2] Zastúpenie obojživelníkov (Amphibia) a plazov (Reptilia) je malé. Sú to iba žaby, ako skokan hnedý (Rana temporaria) či dnes chránená ropucha bradavičnatá (Bufo bufo). V lokalite sa ale môže vyskytovať aj vzácny a silne ohrozená salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) Z plazov sa vyskytujú iba bežnejšie druhy ako jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) či slepúch lámavý (Anguis fragilis).[7][8]
Veľké zastúpenie tvoria vtáky (Aves).[2][20] V Zábělej ale v relatívnom zastúpení prevažujú tí, ktorí si stavajú hniezda v dutinách stromov napr. ďateľ veľký (Dendrocopos major), tesár čierny (Dryocops martius), muchár sivý (Muscicapa striata), žlna zelená (Picus viridis), brhlík obyčajný (Sitta europaea) a niekoľko zástupcov rodu sýkoriek (Parus). V korunách stromov hniezdia glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes), holub hrivnák (Columba palumbus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra) a bežné druhy ako drozd (Turdus), sojka (Garrulus), králiček (Regulus), pinka (Fringilla), a z predátorov napr. myšiak hôrny (Buteo buteo), myšiarka ušatá (Asio otus), sova obyčajná (Strix aluco) a dokonca citesový Výr skalný (Bubo bubo). V nižších poschodiach kríkov a na zemi sa v Zábělej nachádza hýľ obyčajný (Pyrrhula Pyrrhula), zelienka obyčajná (Carduelis chloris), červienka obyčajná (erithacus rubecula), kolibiarik sykavý (Phylloscopus sibilatrix), Vlha obyčajná (Oriolus Oriolus) ai.[2][8][22] Pri rieke Berounke môžete pozorovať druhy hniezdiace blízko brehu ako je sliepočka vodná (Galinula chloropus), lyska čierna (Fulica atra) alebo sluka hôrna (Scolopax rusticola). Ďalší typicky vodný vták napríklad je chochlačka morská (Aythya marila), potápka malá (Tachybaptus ruficollis), chránený rybárik riečny (Alcedo atthis), vzácnejšie zalétávající kormorán veľký (Phalacrocorax carbo)[12] a u nás dokonca kriticky ohrozený potápač veľký (Mergus merganser).[7][8][21]
Z cicavcov možno v prírodnej rezervácii pozorovať druhy, bežne sa vyskytujúce v lese pri tečúcich vodách, teda vysoká zver ako srnec lesný (Capreolus capreolus) a muflón (Ovis musimon), ktorý bol vysadený umelo v roku 1953[7][12], diviak lesný (Sus scrofa) a bežné hlodavce (Rodentia), hmyzožravci (Insectivora) a zajacovité (Lagomorpha). K zaujímavým a vzácnejším druhom patrí hryzec vodný (Arvicola terrestris), kuna lesná (Martes martes), líška hrdzavá (Vulpes vulpes) , ohrozené veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) a tchor tmavý (Mustela putorius)[7][8][21] a dnes silno ohrozený pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius). V lokalite nemožno vylúčiť ani výskyt silne ohrozeného bobra európskeho (Castor fiber), ktorý žije v plzenských riekach.[25]
Prírodná rezervácia Zábělá dnes spadá pod európske významné lokality.[20] Hlavným predmetom ochrany je pôvodný dubovo-hrabový les (Hercýnska dubohrabina) a suťový les, ktorý smeruje k prirodzenému vývoju lesa v danej lokalite.[2][4] Europsky významná lokalita rozšírila predmet ochrany aj na mezofilné ovsíkové lúky, bahnité riečne náplavy Berounky a ochranu naturového pižmovca hnedého, žijúceho v kôre urastených dubov.[7][8] Z týchto dôvodov je akákoľvek hospodárska ťažba v rezervácii vylúčená. Prevažná väčšina stromov a spadnutých konárov zostáva v lese. Iba kmene padnuté cez turistický a náučný chodník sú odstraňované.[12] Hospodárenie berie ohľad na prírodné hodnoty chráneného územia.[8]
Ohrozenie
V minulosti spočívalo ohrozenie prírody v nadbytku odpadkov okolo výletnej reštaurácie.[12][19] Dnes je územie prírodnej rezervácie v prvom rade silne ohrozené nedisciplinovanými návštevníkmi.[20] Rezervácia je pretkaná radom cestičiek, ktoré vedú mimo turisticky značené cesty. Výsledkom je nadmerný zošlap a poškodzovanie hajových bylín. Svahovitý lesný terén s niekoľkými eróznymi ryhami ponúka lákavé miesto pre cyklokrosovú turistiku. Bohužiaľ jazda na horských bicykloch mimo vyznačené miesta pôsobí na biotop lesa ešte horšie. Nadmerná jazda bicykilov spôsobuje poškodzovanie koreňov stromov a negatívne rozrušovanie štruktúr pôd, ktoré potom ľahšie podliehajú erózii. Vo svahu sú pôdy následne náchylnejšie na vymieľanie dažďovou vodou a splavovanie živín potrebných pre rast vegetácie.[2][4][8]
V strednej časti Zábělej je vo spádnici zakopaný podzemný ropovod, ktorý v prípade havárie môže teoreticky ohroziť biotop lesa.[10] Rieka Berounka už nepredstavuje reálnu hrozbu zo znečistenia, okrem mimoriadne veľkých povodní.[22] Oveľa závažnejší vplyv mala medzinárodná železnica priamo susediaca s prírodnou rezerváciou. Okolo trate sa vyskytovala najväčšia koncentrácia odpadkov. Ďalším dôkazom nedisciplinovanosti návštevníkov sú odpadky, povaľujúce sa pozdĺž ciest a na skalnej vyhliadke v západnej časti rezervácie.[10]
Veľkú zásluhu na potenciálnu nestabilitu biotopu dubohrabového lesa majú aj nepôvodné druhy.[20] Medzi hlavné dreviny patrí smrek a smrekovec, ktoré ale v budúcnosti nie sú schopné prirodzene konkurovať listnatým stromom. Veľké ohrozenie ale predstavuje invázny agát biely (Robinia pseudoacacia), ktorý rastie pozdĺž bývalej železnice medzi Plzňou a Prahou a môže sa od nej aktívne samovoľne šíriť.[16] inváznym druhom je aj netýkavka malokvetá (Impatients parviflora), ktorá na niekoľkých miestach rastie pozdĺž plzenských riek a potenciálne môže byť zavlečená riekou Berounkou do prírodnej rezervácie.[7][8] Ďalšou rozhodne neprehliadnuteľnou hrozbu pre biotop predstavuje ohryz semenáčikov, jedno až dvojročných stromčekov a bylín od srncov a od umelo vysadeného muflóna v pol. 20. storočia, ktorý je navyše schopný poškodiť aj mladé stromčeky. Zver sa tiež podieľa na degradácii pôdneho profilu a nitrofizácii stanovíšť. Najväčší podiel na degradácii lesných spoločenstiev má preto lesná vysoká zver a vnášanie nepôvodných drevín a bylín do ekosystému, vrátane ruderalizácie (neúmyselné zavlečenie nepôvodných semien rastlín človekom a zvieratami - viď ruderálne spoločenstvo).[7][8][16][20]
Management ochrany
Hlavným záujmom ochrancov prírody je náprava zásahov človeka s minimalizáciou zásahov a stabilizácia biotopov v rezervácii.[16] Do roku 2005 v chránenom území neprebiehala žiadna sústavná starostlivosť.[7] Ideálnym riešením by bolo ponechať biotop lesa samovoľnému prirodzenému vývoju. Bohužiaľ priame i nepriame zásahy človeka počas histórie narušili biotop a spôsobili zmeny v skladbách rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.[4] Preto medzi prvý bod manažmentu ochrany patrí kontrola druhovej skladby drevín a potenciálny redukcie negatívnych zástupcov. Jedná sa najmä o odstránenie neprirodzených monokultúr a inváznych druhov (napr. Smrek obyčajný, smrek pichľavý, agát biely, netýkavka malokvetá a iné náletové dreviny a byliny ). Dôležité je zabezpečiť rôznovekosť dubov a hrabov pre prirodzenú obnovu lesa. K tomu je potrebná aktívna ochrana semenáčikov proti ohryzom. Ideálnym riešením je zredukovať stavy muflónej zveri, ktoré devastujú mladé stromčeky, bylinné poschodie a ruderalizujú dané územie. Alternatívnym riešením je oplotenie semenáčikov a ich pravidelná kontrola.[7][8][16]
Ďalším krokom je ponechanie mŕtvych kmeňov stromov v lese. Prirodzený rozpad mŕtveho dreva zvyšuje diverzifikáciu bylinného poschodia a podporuje rozmnožovanie drevných chrobákov. Primárne sa berie ohľad na pižmovca hnedého (Osmoderma eremita). Pre jeho vývoj je navyše dôležité aj preslnenie a celkové prehriatie kmeňov dubov. Torzá kmeňov je vhodné v lese ponechať a priestor okolo nich umelo presvetliť. Plán ochrancov prírody zahŕňa pravidelný monitoring výskytu lariev a dospelých jedincov.[7][8] Veľmi vhodné je tiež jednoročné kosenie lúky pozdĺž toku rieky Berounky s absenciou jej hnojenie.[20]
V manažmente ochrany sú uvedené aj kroky proti vplyvu človeka.[2] Pre reguláciu škôd verejnosťou je potrebné pravidelne obnovovať turistické značenie, technické prvky (mostíky, lavičky, odpadkové koše a pod.) A inovovať náučné tabule.[20] V úvahe je tiež podniknúť ochranné kroky proti jazde na bicykloch (cyklokrose) mimo turisticky značené cesty (aspoň informačné tabule). Posledným cieľom je dostatočne viditeľne vyznačiť hranice rezervácie, ako aj časti územia európsky významnej lokality. Všetkým vlastníkom pozemkov ponúknuť finančnú kompenzáciu alebo náhradu za iné pozemky a uzavrieť zmluvy o obvyklom hospodárení. Orientačné náklady na ochranu prírodnej rezervácie Zábělá do roku 2020 sa pohybujú okolo 100 000 Sk.[7][8]
V 19. a v prvej polovici 20. storočia bola Zábělá obľúbeným výletným miestom.[19] Po druhej svetovej vojne tento trend upadol, ale postupným rozširovaním mesta Plzne sa rezervácia stávala dostupnejšou.[12] S vyhlásením prírodnej rezervácie záujem turistov o túto lokalitu opäť stúpol. So zaradením prírodnej rezervácie medzi európsky významné lokality v roku 2005 tento trend ešte zosilnel.
Prístupové cesty
Oficiálne prístupovej cesty do prírodnej rezervácie Zábělá sú tri. Jednou z nich je zelený turistický chodník, ktorý smerom od Plzne-Bukovec najskôr kopíruje bývalú medzinárodnú železnicu medzi Plzňou a Prahou a na začiatku rezervácie potom zatáča doľava, prechádza jej stredom a zároveň zostupuje bližšie k Berounke. Po opustení rezervácie vedie pozdĺž lesa pri rieke a pokračuje na rázcestí Dolanského mosta. Zostávajúcou prístupovou cestou je žltý turistický chodník vstupujúci do rezervácie v mieste železničného mosta pri potoku. Žltý tak spája zelený turistický chodník v rezervácii a červený chodník, ktorý prechádza zábělským hospodárskym lesom a po ktorom sa možno tiež dostať späť do Bukovca.[5][22]
Náučný chodník
Prírodnou rezerváciou vedie náučný chodník, ktorý začína v Bukovci pri Plzni (autobusová zastávka č. 28). Najskôr využíva červený turistický chodník v Zábělskom lese a potom žltý so zeleným priamo v samotnej prírodnej rezervácii. Je dlhý 4,7 km a je na ňom desať zastávok s informačnými tabuľami.[5][12][22]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
