Verecký priesmyk
From Wikipedia, the free encyclopedia
Verecký priesmyk, niekedy aj Verecké sedlo (ukr. Вере́цький перевал, maď. Vereckei-hágó) je horský priesmyk na Ukrajine, jeden z najvýznamnejších priesmykov vo vnútorných Východných Karpatoch - Poloninách.
| Verecký priesmyk | |
| priesmyk | |
 Výhľad z Vereckého priesmyku. | |
| Štát |  Ukrajina |
|---|---|
| Regióny | Zakarpatská oblasť, Ľvovská oblasť |
| Pohorie | Východné Karpaty |
| Nadmorská výška | 841 m n. m. |
| Súradnice | 48°48′52″S 23°10′11″V |
| Najľahší výstup | odbočiť z cesty E471 v obciach Nyzhni Vorota alebo Tuchoľka |
  Poloha v rámci Ukrajiny
| |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Priesmyk sa nachádza v hlavnom karpatskom oblúku na rozhraní Ľvovskej a Zakarpatskej oblasti v hrebeňoch severovýchodných Karpát, teda Polonín. Je ohraničený riečnymi údoliami riek Latorica a Opir, na rozvodí medzi povodiami Latorice a rieky Stryj, ktorá je pravostranným prítokom Dnestru. Priesmyk sa nachádza v nadmorskej výške 841 m n. m. Verecký priesmyk je súčasťou Zakarpatskej turistickej magistrály, ktorá od neho ďalej na východ pokračuje na vrch Pikuj (1 408 m n. m.).[1]
Je zrejmé, že priesmyk bol pre migráciu a dopravu využívaný viac ako tisícročie a mal významnú rolu aj vo viacerých vojenských operáciách. V roku 895 vtrhli cez priesmyk do Karpatskej kotliny staromaďarské arpádovské kmene pri ich tzv. zaujatí vlasti, aby tu položili základy Uhorského kráľovstva. V stredoveku tvoril Verecký priesmyk východnú hranicu Uhorska, známu aj ako "Brána do Ruska", cez ktorú kráľ Belo IV. pravidelne podnikal výpady do Haliče za účelom podmanenia si tohto regiónu. Priesmyk v tomto období tiež využili pri vpáde mongolské vojská pred ich stretom s hlavnou uhorskou armádou v bitke pri rieke Slaná v roku 1241. Mongoli alebo Tatári pod vedením Batu chána vtrhli do krajiny začiatkom marca tohto roku cez priesmyk. Záseky, ktoré uhorské vojsko postavilo ako zábranu pohybu mongolskej jazdy, podpálili a pomerne malé vojsko pod vedením palatína Dionýza Tomaja, ktoré malo zadržať alebo spomaliť ich postup, úplne zničili.[2] V roku 1703 cez priesmyk pricestoval do Karpatskej kotliny František II. Rákoci, ktorý tak ukončil svoj exil na hrade Berežany v dnešnej Ukrajine, aby započal velenie v najväčšom protihabsburskom povstaní.[3] V roku 1914 počas prvej svetovej vojny priesmyk zažil tvrdé boje medzi rakúsko-uhorskou a ruskou cárskou armádou. Ďalšie boje sa tu odohrávali počas druhej svetovej vojny pri sovietskom postupe cez Karpaty. V oblasti je stále možné vidieť pozostatky obranných opevnení, tzv. Arpádovej línie, ktorú tu maďarský režim Miklósa Horthyho vystaval po okupácii Podkarpatskej Rusi po Viedenskej arbitráži a rozpade Druhej česko-slovenskej republiky.[4]
Od 80. rokov 20. storočia boli v širšom okolí Vereckého priesmyku vybudované viaceré diaľkové cesty, ktoré pôvodnú cestu cez priesmyk odsunuli do úzadia (cesty E471, národná cesta H13 Ľvov-Sambir-Užhorod, P21).
Priesmyk je v ukrajinskej histórii pamätný pre udalosti z roku 1939. Vtedy sa stal ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny miestom masovej vraždy približne 600 ukrajinských partizánov Karpatskej Siče (Карпа́тська Січ), polovojenskej organizácie Karpato-Ukrajiny, autonómnej oblasti Česko-slovenskej republiky. Tí tu v horách bojovali proti maďarským a poľským vojskám.[5]
Turizmus je v súčasnosti významnou časťou ekonomiky Zakarpatskej oblasti. Po páde komunistických režimov vo východnej Európe a otvorení ukrajinských hraníc pre občanov krajín EÚ po Oranžovej revolúcii v roku 2004 sa zlepšila možnosť navštevovať Verecký priesmyk aj pre zahraničných turistov. V dôsledku historických udalostí má priesmyk špeciálne postavenie pre maďarských turistov, z ktorých ho navštevujú intelektuáli aj dôchodcovia, keďže pre nich predstavuje zvláštnu historickú symboliku, hoci leží za hranicami dnešného Maďarska.[6]
V októbri 2017 vicepremiérka Ukrajiny pre európske a euroatlantické záležitosti, Ivanna Klimpuš Cincadze, otvorila v priesmyku pamätný komplex, ktorý je venovaný vojakom tzv. Karpato-Ukrajiny. Osadenie pamätníka pripomínajúceho udalosti z marca 1939 kritizovala poľská vláda, keďže poľská zodpovednosť na prípadných popravách partizánov nebola nikdy preukázaná. Otvorenie pamätníka spolu s cintorínom príslušníkov Karpatskej Siče zhoršilo bilaterálne vzťahy Ukrajiny s Maďarskom a Poľskom.[7]
V roku 2008 získala maďarská vláda povolenie od ukrajinskej vlády na výstavbu pamätníka v priestoroch priesmyku. Ten pripomína príchod staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny v roku 895. V priestoroch priesmyku už stál predtým pamätník v tvare stĺpu z roku 1896, ktorý sa nedochoval do súčasnosti. Autorom nového pamätníka je maďarský sochár Péter Matl (Петро Матл), rodák z dnešného ukrajinského mesta Mukačevo. Maďarsko v roku 2016 taktiež vyjadrilo záujem o rekonštrukciu 12 km cestného úseku z obce Alsóverecke k vrcholu priesmyku a teda staromaďarskému pamätníku. Cesta je totiž v katastrofálnom stave a na jej opravu nemá zakarpatská oblastná vláda dostatok financií. Oprava si vyžaduje minimálne 15 miliónov ukrajinských hrivien.[8]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
