ruský prozaik a básnik From Wikipedia, the free encyclopedia
Varlam Tichonovič Šalamov (rus. Варлам Тихонович Шаламов; * 18. jún 1907, Vologda, Rusko – 17. január 1982 Moskva, tamtiež) bol významný[1] ruský prozaik a básnik.[2][3]
Varlam Tichonovič Šalamov | |
V. T. Šalamov po zatknutí v roku 1937 | |
Osobné informácie | |
---|---|
Narodenie | 18. jún 1907 |
Vologda | |
Úmrtie | 17. január 1982 (74 rokov) |
Moskva | |
Národnosť | ruská |
Dielo | |
Obdobie | 1932-1982 |
Debut | „Tri smerti doktora Austino“ |
Významné práce | Kolymské poviedky |
Podpis | |
Odkazy | |
Varlam Tichonovič Šalamov na shalamov.ru | |
Varlam Tichonovič Šalamov (multimediálne súbory na commons) | |
Varlam Tichonovič Šalamov pochádzal z rodiny pravoslávneho kňaza.[4] Jeho otec pôsobil ako misionár na Aleutoch. Do Ruska sa vrátil v roku 1905. Šalamov absolvoval strednú školu vo Vologde.[3] V roku 1923 sa presťahoval do Moskvy, kde pracoval ako garbiar. Pokračoval (od roku 1926) štúdiom na právnickej fakulte MGU v Moskve.[5]
V roku 1929, počas 3. roku štúdia ho zatkli za šírenie Leninovho závetu. Odsúdili ho na 3 roky pracovného tábora, trest vykonával v tábore Višera.[4] Po návrate z tábora sa zapojil do literárneho života v Moskve, publikoval niekoľko krátkych próz a básní.[6] V roku 1937 počas Veľkej čistky bol opätovne zatknutý a odsúdený (za antisovietsku propagandu) na 5 a potom 15 rokov pracovného tábora v Kolyme.[2]
Napokon v kolymských gulagoch strávil súvisle 14 rokov (1937 – 1951). Aj po prepustení mal zákaz bývať vo veľkých mestách v európskej časti Ruska, takže pracoval ako felčiar. Po 20. zjazde KSSZ ho rehabilitovali a umožnili mu návrat do Moskvy.[2] V roku 1961 mu vyšla (v oficiálnom vydavateľstve, tzv. gosizdat) prvá básnická zbierka Огнибо (dosl. Kresadlo), nasledovali ďalšie tri: v roku 1964 Шелест листьев (dosl. Šelest lístia), v roku 1967 Дорога и судьба (dosl. Cesta a osud) а v roku 1972 Московские облака (dosl. Moskovské oblaky). Od 15. februára 1973 bol člen Zväzu sovietskych spisovateľov.[6] Posledný rok života sa mu prudko zhoršil zdravotný stav, strávil ho ako slepý, hluchý v domove dôchodcov a neskôr v ústave pre psychicky chorých, kde aj zomrel.[2]
Prvopočiatky Šalamovovej literátnej tvorby sú z obdobia po návrate z tábora, teda rok 1932.[4] Po rehabilitácii v roku 1956 sa venoval najmä poézii (4 básnické zbierky a časopisecky publikované diela).[3] Prozaické práce, napriek odmäku po 20. zjazde KSSZ, v Sovietskom zväze oficiálne vyjsť nemohli a šírili sa samizdatom alebo vychádzali v zahraničí.[5]
Šalamov od roku 1954 až do smrti pracoval na cykle Колымские рассказы (Kolymské poviedky), ktorý rozdelil do šiestich kníh:
Kolymské poviedky „patria k najtrpkejším prózam celého „táborového“ žánru“.[7]:102 Vzhľadom na ich dokumenárny charakter ich A. Applebaumová používala v obsiahlej miere ako zdroj pre svoju monografiu o gulagoch.[7]:18 Tvoria rozsiahly dokumentárny cyklus, ktorý je založený na Šalamovových osobných zážitkoch.[5] Jadro tvoria „črty, príbehy a záznamy z pracovných táborov“.[4]
Šalamovove verše sú filozoficko-reflexívne, s témami ako láska, priateľstvo, vlasť[4]. Nadväzujú na tvorbu Baratynského, Feta, Ťutčeva, Bloka a Pasternaka.[3] Verše, na ktorých pracoval v gulagoch, sa zachovali len vďaka B. Pasternakovi, s ktorým Šalamov viedol korešponenciu.
V prozaických dielach sa prejavil tým, že neuznával román ako žáner.[5] Uprednostňoval pamäti pre ich bezprostrednosť. Bol majster krátkej prózy, v ktorej uplatňoval viaceré básnické prvky: nedopovedanosť, metaforickosť, rytmickosť. V poviedkach jednu bolesť, len čo pominie, vystrieda ešte zraňujúcejšia udalosť.[2]
V žánre literatúry o gulagoch mu bol seberovný iba Alexandr Isajevič Solženicyn.[8]
Jeho dielo je nadčasové mravné memento.[3]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.