Turzovsko-fuggerovská spoločnosť
From Wikipedia, the free encyclopedia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Turzovsko-fuggerovská spoločnosť[1] je slovenský názov spoločnosti, ktorá vznikla podpísaním predbežnej zmluvy 15. novembra 1494 a zakladacej zmluvy 16. marca 1495, na základe ktorých vytvorili Turzovci a Fuggerovci banskobystrickú podnikateľskú spoločnosť (Saigerhandelsgesellschaft), ktorá sa najprv nazývala Fuggerovsko-turzovská spoločnosť (Fugger-Thurzo-Gesellschaft alebo Fugger-Thurzo-Handelsgesellschaft[2]) neskôr Uhorská mediarska obchodná spoločnosť (Ungarischer Kupferhandel). Turzovsko-fuggerovská spoločnosť už v roku 1500 patrila medzi najväčšie európske obchodné spoločnosti.[3] V časoch najväčšieho rozmachu vybudovala podnik, ktorý patril medzi najdokonalejšie v Európe. V 16. a 17. storočí bola táto spoločnosť najväčším svetovým výrobcom medi. Vyrábali viac ako tisíc ton medi ročne a k tomu ešte priemerne dve tony striebra. Vo svojom najväčšom rozkvete spracovávali 40 % svetovej produkcie medenej rudy[4], čo spolu predstavovalo 125 000 ton medi. Turzovsko-fuggerovský mediarsky komplex prispel ku kontaktom stredoslovenských banských miest s vyspelými krajinami Európy a to napriek tomu, že Fugerovci v roku 1546 definitívne z podniku odišli, po tom čo Turzovci boli z neho vytlačení už na začiatku 16. storočia. Priemyselný závod Medený hámor v Banskej Bystrici na spracovanie rudy a výrobu medených výrobkov, ktorý bol od začiatku súčasťou tohto podniku skončil výrobu v roku 1991 a hrozí mu fyzický zánik.[4]
V roku 1495 založil v Banskej Bystrice spišský obchodník (rodom z Betlanoviec), narodený v Levoči Ján Turzo (* 1437 – † 1508) šplajsovaciu medenú hutu a hámor a skoncentroval produkciu medi a striebra[5] z polymetalických rúd, ktoré obsahovali aj meď. Turzo postupne skúpil alebo prenajal bane v okolí Bystrice (v Starých Horách, Pieskoch a Španej Doline). Pomerne nízky obsah striebra v tejto rude nedovoľoval priame scedzovanie (oddeľovanie striebra), preto ju bolo potrebné najprv špľajsovať, čo v princípe znamenalo zvyšovať obsahu striebra v čiernej medi - šplajsovaním v rafinačnej (šplajsovacej, spleiss) peci.[6] Technologickým jadrom prevádzky banskobystrického mediarskeho podniku bolo teda šplajsovanie medi.[7] Ďalším procesom bolo kuplovanie (kupelácia, zháňanie, odháňanie) – metalurgické získavanie striebra okysličením olova na oxid olovnatý v tavenine plytkých vyhniach, ktorý sa potom z povrchu striebra sťahoval.[6][8]
Ján Turzo, ktorý mal skúsenosti s technológiami, sa v podnikaní spojil s nemeckým bankárom Jakubom Fuggerom (* 1459 – † 1525) z Augsburgu, jedným z najbohatších mužov v Európe, ktorý vlastnil bane, huty, lesy a nehnuteľnosti a podporil aj vznik Bratskej baníckej pokladnice. Obchodovanie s nerastnými surovinami bolo v Nemecku zdokumentované od 15. storočia a to najmä práve pri ťažbe medi a výrobe striebra z rudy medi obsahujúcej striebro, ktorá v stredoveku v Nemecku pochádzala hlavne z regiónu v okolí mesta Mansfeld. Na kupeláciu bolo ešte potrebné olovo, drevené uhlie a ďalšie prísady potrebné na tavenie. Tieto obchody (nem. Seigerhandel) boli často financované prostredníctvom zmeniek, ktoré boli často vykúpené vo Frankfurte nad Mohanom a Norimbergu.
V rokoch 1494 – 1496 začal Turzo podnikateľsky prenikať do banskobystrického medeného revíru a postupne sa zmocnil troch baní (v Španej doline, Pieskoch a Starých Horách). Od roku 1495 vznikli šplajsovacia medená hutu a hámor priamo v Banskej Bystrici (Medený hámor) a dve hutnícke centrá: Staré Hory, kde bolo 10 pecí a Harmanec - 6 pecí.[9] (Všetky miesta, vrátane Tajova sú v 15 km okruhu od stredu Banskej Bystrice).
Ako prvú postavil Ján Turzo šplajsovaciu hutu v Moštenici, ktorá spracúvala všetku čiernu meď a produkovala tzv. bohatú meď s vyšším obsahom striebra, v priemere od 7 do 12 lótov na jeden cent medi. Takto obohatená meď sa mala podľa pôvodných plánov sciedzať mimo hraníc Uhorska (vo Fuggerau, Korutánsko a v Hohenkirchene, v Durínsko). Tretiu plánovanú sciedzaciu hutu v poľskom Tešíne nakoniec nedostavali, pretože dostali dar od kráľa Vladislava II. V roku 1496 získali povolenie na stavbu sciedzacích hút priamo v Uhorsku, s tým, že odcedené striebro nemusia odovzdávať do kráľovskej komory a môžu s ním voľne obchodovať vrátane vývozu za hranice Uhorska. Tretiu sciedzaciu hutu spoločnosť postavila v rokoch 1496 - 1497 tiež v Moštenici.[7] (V Moštenici huty neskôr adaptovali na spracovanie železnej rudy. Do roku 1804 tu pracovali dve zlievacie pece na železo.)
Huta v Moštenici, ktorú Ján Turzo ako prvú pre spoločný podnik s Fuggerovacami postavil, bola huta špľajsovacia. Jej technologický predobraz predstavovala stará Turzova huta v obci Mogiła (teraz mestská štvrť v Krakove, Poľsko) a poľskí odborníci ju zrejme tiež postavili alebo v nej v prvých rokoch tiež pracovali. Preto dostala pomenovanie „Poľská huta“ (Polacken-Hutté). Keď začali v rokoch 1497 - 1498 naplno pracovať všetky tri sciedzacie huty podniku, Poľská huta v Moštenici ich už nestačila zásobovať bohatou meďou. Preto spoločnosť uviedla od roku 1 500 do prevádzky veľký hutnícky komplex v Tajove (produkcia je účtovne zachytená od 31. augusta 1500).[7] Za tridsať rokov existencie turzovsko-fuggerovskej podnikateľskej spoločnosti prešlo cez jej dve šplajsovacie huty v Moštenici a v Tajove 818 864 centov surovej medi, čo je približne 50 000 ton surovej medi, z ktorej sa získalo sciedzaním 67 186 kg čistého striebra a 27 778 ton čistej medi (nem. Garkupfer).[7]
Spoločnosť si v rámci Európy vydobyla dominantné (monopolné) postavenie na trhu s meďou. Jej pôsobenie zasahovalo aj do Tirolska a Soľnohradska a neskôr presiahla hranice celej strednej Európy. Stala sa aj najväčšou bankou vtedajšieho sveta. Spoločnosť si vybudovala „medené cesty“ chránené pred lúpežníkmi. Najvýznamnejšia viedla do Krakova, kde sa meď prekladala na lode a po Visle sa dopravovala do Gdanska. Druhá cesta viedla do Tešína, odkiaľ sa meď prepravovala po Odre cez Vroclav až do Štetína. Odtiaľ sa meď z Karpát a Tirolska na lodiach hanzových miest ďalej vyvážala do Hamburgu (Nemecka), Francúzska, Španielska a Portugalska.[10]
Z Portugalska bola meď exportovaná aj do Indie, konkrétne do prístavu Kóčin na juhozápadnom pobreží Indického polostrova. Dialo s tak v súvislosti obchodu Fuggerovcov s indickým korením, ktoré nakupoval portugalský kráľ za meď z Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti.[11] Táto bola v danom období na Indickom subkontinente nesmierne žiadanou a luxusnou komoditou. K prvým exportom medi z Turzovsko-fuggerovskej mediarskej spoločnosti patril náklad medi (poskytnutý J. Fuggerom) portugalskej kráľovskej flotily, ktorá vyplávala roku 1505 na Indický subkontinent s ambíciou nadviazania obchodných vzťahov.[12] Zmluva o obchode však bola uzavretá už o dva roky skôr. Dôležitosť tohto obchodu pre Fuggerovcov potvrdzuje aj skutočnosť, že sám Jakob Fugger sa na tejto plavbe zúčastnil osobne.[13]
Vyčerpávajúca práca a nedostatočné hygienické podmienky sa odrážali na zdravotnom stave baníkov a hutníkov. Fuggerovci preto v roku 1496 priviedli do Banskej Bystrice nimi plateného lekára. Pre spoločnosť pracovali mnohí banskí odborníci – faktori, desiatky špecializovaných remeselníkov a veľa banských robotníkov.
V rokoch 1521 až 1529 bol v službách aj Ján Dernschwam, ktorý sa vypracoval na významnú osobnosť slovenského baníctva 16. storočia. Turzovsko-fuggerovská mediarska spoločnosť kúpila v Banskej Bystrici štyri domy na hlavnom námestí: Oberhaus (horný dom), na mieste ktorého dnes stojí Katedrála sv. Františka Xaverského (vtedajší kapitulský kostol), Unterhaus (dolný dom) známy ako Kammerhof, ktorý v rokoch 1913 až 1914 dôkladne prestavali s priechodom na terajšiu Národnú ulicu, Mittelhaus (stredný dom), dodnes nazývaný Turzov dom, v ktorom sídli Stredoslovenské múzeum. Na mieste tejto budovy pôvodne stáli dva staršie gotické domy. Boli prepojené a spojené renesančnoiu antikou. Fasáda avšak získala svoj renesančný vzhľad až omnoho neskôr v dobe, keď už rod Turzovcov nebol vlastníkom budovy
Vlastnili aj Stürtzerov dom, ktorý stál na mieste dnešného biskupského sídla. Po smrti Jána Turza prevzal vedenie jeho syn Juraj.
Banskobystrický magistrát viedol s mediarskou spoločnosťou dlhodobý spor o porušovaní mestských výsad. Treba však dodať, že mesto využilo na úspech mesta v konflikte podvod. Využilo konkrétne požiar mesta z roku 1500, pri ktorom zhorela aj časť mestského archívu. Následne mesto žiadalo od panovníka nové privilégiá s tvrdením, že originálna listina zhorela, hoci v skutočnosti bola len čiastočne poškodená a ukrytá. Keď mal patriciát mesta predložiť znenie privilégií, už medzi ne uviedol aj tie, ktoré v pôvodnej listine neboli spomenuté, ale markantne by prispeli k stagnácií aktivít mediarskeho podiku, najmä na poli predaja potravín, prevádzkovania pivovarov a pod. Mesto síce prvý spor prehralo (1519), no v nasledujúcom spore svoje práva už dokázalo potvrdiť. Roku 1524 tak mesto od Ľudovíta II. získalo novú listinu privilegárnu, už obohatenú o viaceré články, namierené voči aktivitám podniku. Stalo sa tak aj vďaka zmene situácie v stredoslovenskej banskej oblasti, pretože roku 1522 získala banské mestá ako tradičný venný majetok uhorských kráľovien kráľovná Mária, ktorá bola naladená proti mediarskemu podniku a bystrický patriciát podporovala.
Po Jurajovom odchode do Nemecka nastúpili na jeho miesto bratia Alexej a Ján Turzo ml. V roku 1523 sa skončilo obdobie prenájmu kremnickej banskej a mincovej komory, krajina bola v hospodárskom rozvrate, spôsobenom aj zavedením menej hodnotnej drobnej mince moneta nova (1521) so zníženým obsahom striebra. V Banskej Bystrici a okolí vypukla séria vzbúr, ktoré prerástli do otvoreného povstania. Upokojenie sa nedostavilo ani po skonfiškovaní mediarskej spoločnosti a po zatknutí jej domácich „konateľov“ vrátane Alexeja Turzu (* 1490 – † 1543). Začiatkom 16. storočia bola spoločnosť skonfiškovaná, konatelia zatknutí a Ungarische Handel dostali do prenájmu Fuggerovci, ktorí Bystricu navštívili potom len raz v roku 1538.
Turzo sa v roku 1498 stal komorským grófom Kremnice - získal do prenájmu mincovňu za 14 000 zlatých ročne. V roku 1521 došlo k povstaniu baníkov a spory vyvrcholili v roku 1526 vraj aj vďaka razbe menej hodnotných mincí v mincovni v Kremnici.[9]
Turzovci z podnikateľskej hry vypadli. Nevieme, či dobrovoľne, či ich odmietla fuggerovská strana.[5] Podstatné je, že 15. apríla 1526 s Ľudovítom II podpísali nájomnú zmluvu na mediarsky podnik len A. Fugger. Podnik mal v prenájme do roku 1546 odvtedy ho spravoval erár.[9]
Alexej Turzo po prepustení z väzenia začal zmätky naprávať vo funkcii kráľovského pokladníka. Kráľ Ferdinand I. ho čoskoro odškodnil – stal sa kráľovským miestodržiteľom. Turecké nebezpečenstvo a politické pomery spôsobili, že Fuggerovci z mesta v roku 1546 definitívne odišli. Pri vyrovnávaní účtov mali smolu. Veľa listín zhorelo pri požiari mesta v roku 1500, iné boli vystavené iba na Turzovcov. Po päťdesiatročnom hospodárení bola fuggerovská firma odškodnená za celý majetok mediarskej spoločnosti iba sumou 3 915 zlatých a 16 denárov. Kým Turzovci pobudli v Banskej Bystrici viackrát, z Fuggerovcov mesto navštívil v roku 1538 iba jeden reprezentant – Ján Jakub Fugger.[5]
Čistý zisk Fuggerovcov a Turzovcov z banskobystrického medeno-rudného revíru predstavoval v rokoch 1495 až 1546 vyše dva a pol milióna zlatých. V uvedenom období sa Banská Bystrica stala križovatkou duchovného a technického života. Turzovsko-fuggerovský mediarsky komplex prispel k mimoriadne čulým obchodným a spoločenským kontaktom stredoslovenských banských miest s Nemeckom, Českom, Poľskom, Sliezskom, a ďalšími vyspelými krajinami Európy.
| obdobie | meď v t. | ročný priemer v t. | striebro v kg | ročný priemer v kg | celkový zisk v zlatých |
|---|---|---|---|---|---|
| 1494 – 1526 | 49 453,5 | 1 545,5 | 82 598 | 2 581 | 868 916 |
| 1526 – 1539 | 16 153,5 | 1 242,5 | 27 527 | 2 117 | 1 297 192 |
| 1541 – 1545 | 6 587,5 | 1 089,0 | 9 095 | 1 516 | 1 063 768 |
Za prvých tridsať rokov existencie turzovsko-fuggerovskej podnikateľskej spoločnosti prešlo cez jej dve šplajsovacie huty v Moštenici a v Tajove 818 864 centov surovej medi, čo je približne 50 000 ton surovej medi. Zo surovej medi bolo vyrobené: 27 7121 ton bohatej medi, 10 0001 ton červenej medi a 18 001 ton libetskej medi. Červená a libetská meď boli určené priamo na trh. Bohatá meď, ktorá obsahovala striebro, sa ďalej spracúvala v sciedzacích hutách podniku. Z 27 172 ton bohatej medi sa získalo sciedzaním 67 186 kg striebra a 27 778 ton čistej medi (nem. Garkupfer).[7]
V období svojho najväčšieho rozmachu bola slovenská meď resp. medená ruda z 90 % vyvážaná na spracovanie do Krakova, kvôli nižším daniam a clám bola dovážaná naspäť na Slovensku, kde sa jej výroba finalizovla. Vyvážaná bola do celého sveta, napr. do Číny, Indie a takmer všetkých európskych krajín. V období medzi 16. a 17. storočím spoločnosť vyprodukovala 125 000 ton medi, čo nedokázal nikto iný na svete. Kvalitu bystrických hutníkov dokázala aj súťaž, ktorú nariadil panovník Ferdinand III. v roku 1633. Súťažili medzi sebou hutníci z Banskej Bystrice a Tirolska. Banskobystrickí robotníci vyrobili za rovnakých podmienok a pri polovičnej spotrebe paliva viac ako dvojnásobok medi.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
