britský filológ a spisovateľ From Wikipedia, the free encyclopedia
John Ronald Reuel Tolkien CBE FRSL (* 3. január 1892, Bloemfontein, Južná Afrika – † 2. september 1973, Bournemouth, Spojené kráľovstvo[1]) bol anglický spisovateľ, autor knihy The Hobbit (v slovenčine „Hobit“) a jej pokračovania The Lord of the Rings (v slovenčine „Pán prsteňov“), jeho najznámejšieho diela.
John Ronald Reuel Tolkien | |
anglický spisovateľ autor fantasy trilógie Pán prsteňov | |
J. R. R. Tolkien v roku 1916 oblečený v uniforme britskej armády z Prvej svetovej vojny | |
Narodenie | 3. január 1892 Bloemfontein, Južná Afrika |
---|---|
Úmrtie | 2. september 1973 (81 rokov) Bournemouth, Spojené kráľovstvo |
Odkazy | |
Webstránka | tolkienestate.com |
Projekt Guttenberg | J. R. R. Tolkien (plné texty diel autora) |
Commons | J. R. R. Tolkien |
Bol významným jazykovedcom, znalcom anglosaštiny (starej angličtiny) a starej nórčiny. Na Univerzite v Oxforde pôsobil v rokoch 1925 – 1945 ako profesor anglosaštiny, v rokoch 1945 – 1959 potom ako profesor anglického jazyka a literatúry. Spolu s najbližším priateľom C. S. Lewisom sa schádzal v literárnom diskusnom klube Inklings (doslova „Atramentovci“).
Tolkienovo dielo zahŕňa aj množstvo kníh z pozostalosti o histórii fiktívneho sveta Stredozeme, v ktorej sa Hobit a Pán prsteňov odohrávajú. Pre neutíchajúcu popularitu a vplyv jeho diel je Tolkien považovaný za otca modernej high fantasy. Ostatné Tolkienove publikované fantasy diela sú rozprávky a príbehy, ktoré pôvodne rozprával svojim deťom a netýkajú sa Stredozeme.
Tolkien sa narodil v Bloemfonteine, hlavnom meste Oranžského slobodného štátu (dnes časti Juhoafrickej republiky),[2] Arthurovi Tolkienovi, riaditeľovi miestnej bankovej pobočky a jeho žene Mabel Tolkienovej (rodenej Suffieldovej).
Tolkienova rodina pochádzala zo Saska, ale žila v Anglicku už od 18. storočia. Priezvisko Tolkien je poangličtenou verziou Tollkiehn (t. j. nemecky tollkühn, „šialene smelý“). Meno profesora Rashbolda v The Notion Club Papers (príbeh z IX. zväzku The History of Middle-earth) je vtipnou narážkou na túto skutočnosť, lebo v angličtine má ten istý význam. Tolkien mal iba jedného súrodenca, brata Hilary Arthur Reuel Tolkiena, ktorý sa narodil 17. februára 1894.
Keď mal tri roky, odcestoval do Anglicka spolu s matkou, ktorá si nemohla zvyknúť na africké podnebie. Najskôr bývali u príbuzných na farme Bag End vo Worcestershire, čo bolo pravdepodobne inšpiráciou pre názov Dno vreca v jeho knihách. Otec však v tom istom roku zomrel v Južnej Afrike[2] na krvácanie do mozgu. Strata živiteľa rodiny prinútila Tolkienovu matku krátko žiť u svojich rodičov v Birminghame, v roku 1896 sa presťahovali do dediny Sarehole, neskôr do Worcestershire village (teraz časti Birminghamu). Spolu s bratom trávil hodiny skúmaním starého vodného mlynu v Sarehole a močiaru v Moseley. Zážitky z detstva boli neskôr zdrojom inšpirácie pre scenérie v jeho knihách.
Mabel učila svojich dvoch synov a J. R. R. bol dychtivým žiakom. Získal rozsiahle vedomosti v botanike, ale najobľúbenejšími hodinami boli lekcie o jazykoch. Matka ho preto veľmi skoro naučila základom latinčiny. Keď mal štyri roky, vedel čítať a hneď nato aj písať. Krátko navštevoval Školu svätého Filipa, absolvoval Školu kráľa Edwarda v Birminghame a Exeterskú Fakultu v Oxforde.
Po manželovej smrti sa Mabel stále viac upierala ku kresťanstvu.[2] V roku 1900 jeho matka spolu so sestrou konvertovala na katolicizmus, napriek búrlivým protestom jej prevažne baptistickej rodiny. Rodina preto odmietla naďalej vdove a jej synom poskytovať finančnú pomoc.[2] V roku 1904, keď mal Tolkien 12 rokov, zomrela jeho matka ako tridsaťštyriročná na cukrovku.[1][2] Martýrium, ktoré podstúpila pre svoju vieru, pociťoval po zvyšok života ako záväzok s hlbokým vplyvom na vlastnú vieru. Tolkienov zápal pre vieru možno doložiť listami C. S. Lewisovi počas jeho obrátenia na kresťanstvo, v ktorých vyjadril svoje kresťanské hodnoty.
Ako sirotu ho vychovával otec Francis Xavier Morgan z birminghamského Oratória vo štvrti Edgbaston. Tunajšej architektúre dominovala 29 m vysoká budova známa ako Perrott's Folly a blízko nej stojaca neskoršia Viktoriánska veža, časť edgbastonskej vodárne, ktoré pravdepodobne ovplyvnili predstavy rôznych temných veží v jeho prácach.
Keď mal 16, zamiloval sa do Edith Brattovej (neskôr sa stala predlohou pre postavu Lúthien) a napriek mnohým prekážkam sa s ňou v roku 1916 oženil.[2] Po celý zvyšok života ostala jeho jedinou láskou.
Na začiatku Prvej svetovej vojny narukoval do Britskej armády k Lancashirským strelcom (Lancashiree Fusiliers), kde slúžil ako nadporučík. Mnoho spolubojovníkov ako aj blízkych priateľov padlo v bojoch ako napr. bitka pri Somme. On sám bol nakoniec prepustený po tom, ako strávil väčšinu roka 1917 v nemocnici, pretože trpel zákopovou horúčkou. Domov sa vrátil s nechuťou k vojne.[2]
Počas uzdravovania začal pracovať na The Book of Lost Tales, sérii rozprávkových príbehov založených na milovanej mytológii a folklóre.
Po vojne Tolkien pracoval najskôr v Oxforde na Novoanglickom slovníku (Oxford English Dictionary). V roku 1920 sa presťahoval do Leedsu, kde na katedre angličtiny miestnej univerzity získal titul profesora anglosaského jazyka (1924), ale v roku 1925 sa vrátil naspäť do Oxfordu. V roku 1945 sa na Mertonskej fakulte v Oxforde stal profesorom anglického jazyka a literatúry, kde zostal až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1959.
Tolkien a Edith mali 4 deti, ktoré sa im narodili v medzivojnovom období:[2]
Edith zomrela v novembri roku 1971. Tolkien bol z jej smrti zdrvený a o necelé dva roky umrel tiež.[2] Na náhrobku v Oxforde na cintoríne Wolvercote, pod ktorým je pochovaný on aj jeho žena, sú pri ich menách vytesané aj mená Beren a Lúthien na počesť jedného z najväčších príbehov lásky v Stredozemi.
Tolkienov životopis vyšiel v knižnom vydaní v dvoch spracovaniach, a to J.R.R. Tolkien – A Biography od Humphreyho Carpentera z roku 1977 a J.R.R. Tolkien: The Man who created The Lord of the Rings od Michaela Corena z roku 2001.
Tolkien rád vymýšľal fantastické príbehy pre zábavu svojich detí. Každé Vianoce pre nich napísal listy typickým roztraseným písmom Santa Clausa a zostavil tak sériu krátkych príbehov – neskôr zozbieranú a publikovanú ako The Father Christmas Letters.
Tolkien nikdy neočakával, že jeho vymyslené príbehy budú zaujímať viac než iba úzku skupinu ľudí. Zhruba v období narodenia svojho posledného dieťaťa začal písať knihu dnes známu ako The Hobbit, [2] ale pôvodne napísal iba pre svoje deti. Na naliehanie bývalého študenta publikoval túto knihu v roku 1937) (v slovenčine vyšla pod názvom Hobit). Kniha rozpráva o dobrodružstvách Bilba Bublíka, ktorý patrí do Tolkienom vymyslenej rasy hobitov. Hobiti boli malí, domácky založení ľudkovia bez sklonov k dobrodružstvu. Bilba však jeho priateľ, čarodejník Gandalf, presvedčil, aby sa pridal k výprave trpaslíkov, ktorí išli oslobodiť svoje bývalé kráľovstvo z pazúrov draka Smauga.[3] Aj keď bola určená deťom, kniha si získala aj dospelých čitateľov a stala sa takou populárnou, že nakladateľ, firma Allen & Unwin, požiadal Tolkiena o napísanie pokračovania. To ho inšpirovalo k vytvoreniu jeho najznámejšieho diela, ktorým sa stal výpravný trojdielny román The Lord of the Rings (1954 – 55) (v slovenčine Pán prsteňov). Tolkien na jeho napísanie potreboval takmer 10 rokov, počas ktorých bol neustále povzbudzovaný v klube Inklings, najviac však svojím najbližším priateľom C. S. Lewisom, autorom kníh o Narnii. Pán prsteňov nadväzuje na Bilbove dobrodružstvá, ako hlavná postava v ňom však vystupuje Bilbov adoptívny syn Frodo. Bilbo, v ktorom prvá výprava prebudila lásku k cestovaniu, odchádza na staré kolená opäť na cesty a Frodovi necháva všetok svoj majetok vrátane čarodejníckeho Prsteňa, ktorý našiel v knihe Hobit. Frodo sa však od Gandalfa dozvedá, že tento Prsteň je najnebezpečnejším predmetom v Stredozemi. Frodo s postupne sa rozširujúcou skupinou priateľov sa teda vyberú na nebezpečnú výpravu do temnej ríše Mordor, v ktorej je jediné miesto, kde možno Prsteň zničiť.[4]
V 60. rokoch sa Pán prsteňov stal veľmi populárny najmä medzi študentmi a od tej doby ho nezmenšujúci sa okruh jeho obdivovateľov radí medzi najpopulárnejšie romány 20. storočia, a to ako podľa odhadovaného počtu priaznivcov, tak aj podľa počtu predaných výtlačkov. Pán prsteňov bol čitateľmi na britskom TV kanáli 4 a reťazcom kníhkupectiev firmy Waterstone zvolený za najvýznamnejšiu knihu 20. storočia. V roku 1999 zákazníci internetového kníhkupectva Amazon.com v hlasovaní vybrali Pána prsteňov ako najvýznamnejšiu knihu tisícročia.
Keď začínal písať prvú kapitolu Pána prsteňov, myslel si, že bude rozprávať rozprávky pre deti podobne ako v Hobitovi, ale časom príbeh stále temnel a stával sa vážnejším. Aj keď je Pán prsteňov pokračovaním Hobita, obracia sa skôr na staršie publikum, na pozadí hlavného deja rozohráva úryvky ďalších príbehov a vykresľuje tak fascinujúcu atmosféru neodhalených tajomstiev starobylej histórie sveta Stredozeme. Mytológia tohto sveta je ďalej rozvinutá v knihe The Silmarillion (v slovenčine Silmarillion) a mnohých ďalších, ktoré z pozostalosti vydal syn Christopher. Tolkien výrazne ovplyvnil žáner fantasy, ktorého obľuba po úspechu Pána prsteňov významne stúpla.
Tolkien bol profesionálnym lingvistom a jazyky a mytológie, ktoré študoval, priamo ovplyvňovali jeho tvorbu. Napríklad mená trpaslíkov v Hobitovi boli prevzaté zo severskej mytológie z básne Voluspa, časti eposu Edda. Naproti tomu niektoré zápletky (napr. zlodej, ktorý ukradne pohár z dračieho pokladu) prevzal zo staroanglickej epickej básne Beowulf. Tolkien bol uznávaným znalcom Beowulfa a publikoval na túto tému niekoľko vedeckých prác. Skôr nepublikovaný preklad Beowulfa od Tolkiena zostavil Michael Drout.
Tolkien pracoval na histórii Stredozeme až do svojej smrti. Jeho syn Christopher Tolkien s pomocou spisovateľa fantasy Guya Gavriela Kaya usporiadal niektoré materiály do ucelenej podoby a vydal ich ako The Silmarillion (1977). Christopher Tolkien v ďalších rokoch pokračoval vo vydávaní materiálu použitého pri vytváraní Stredozeme. Diela z pozostalosti ako The History of Middle-earth (doslova „História Stredozeme“) alebo Unfinished Tales (doslova „Nedokončené príbehy“) obsahujú nedokončené, opustené, alternatívne alebo odporujúce si verzie príbehov, pretože Tolkien pracoval na svojej mytológii desaťročia a neustále jednotlivé príbehy prepisoval, upravoval a rozvíjal. Iba Silmarillion sa pokúša udržať naozajstnú konzistenciu s Pánom prsteňov a to iba vďaka rozsiahlym úpravám Christophera Tolkien – aj keď on sám tvrdí, že tam ešte veľa nezrovnalostí ostalo. (Dokonca ani Hobit nie je celkom v súlade s Pánom prsteňov, aj keď pri druhom vydaní (1951) bola jedna kapitola podstatne zmenená).
Knižnica Marquetteho univerzity v Milwaukee (Wisconsin, USA) uchováva veľa Tolkienových pôvodných rukopisov, poznámok a listov; iné pôvodné materiály zostávajú v Oxfordskej Bodleiho knižnici. Marquetteho univerzita vlastní rukopisy a korektúry Pána prsteňov, Hobita, rukopisy mnohých „nižších“ kníh ako Farmer Giles of Ham a materiály od Tolkienových obdivovateľov, zatiaľ čo Bodleiho knižnica má materiály k Silmarillionu a Tolkienove vedecké práce.
Dňa 17. apríla 2007 vychádza v Anglicku nikdy nevydaný román „Húrinove deti“ (The Children Of Húrin, HarperCollins 2007). Dej tejto knihy sa odohráva v Stredozemi dávno pred románom Hobit. Román mohol vyjsť opäť vďaka práci Tolkienovho syna Christophera. Tolkien pracoval na Húrinových deťoch približne rovnako dlho ako na „The Silmarillion“ a predstavuje jeden z troch veľkých príbehov o Stredozemi, na ktorých Tolkienovi záležalo najviac. Na Slovensku román vychádza deň po anglickej premiére, teda 18. apríla 2007 (Slovart 2007).
Filológia, štúdium jazykov, bola Tolkienova prvá univerzitná láska a jeho zaujatie jazykovedou ho inšpirovalo k vytvoreniu takmer 15 umelých jazykov (najznámejšie z nich sú dva elfie jazyky v Pánovi prsteňov: quenijčina a sindarčina). Neskôr prepracoval celú kozmogóniu a históriu Stredozeme ako pozadie pre vývoj týchto jazykov.
Okrem hlbokej znalosti anglosaštiny (starej angličtiny) a starej nórčiny Tolkien hovoril s rôznou mierou plynulosti viac ako tuctom európskych jazykov, počínajúc waleštinou, galčinou, románskymi jazykmi ako francúzštinou, španielčinou a taliančinou rovnako aj ostatnými germánskymi jazykmi (ranými formami nemčiny a holandčiny ako napríklad starou saštinou) a baltskými a slovanskými jazykmi (litovčinou a ruštinou). Vo svojej osobnej korešpondencii sa zmienil, že zvuk fínskeho jazyka znel jeho ušiam najľubozvučnejšie a stal sa inšpiráciou pre quenijčinu, najdôležitejší z ním vytvorených jazykov.
Popularita jeho kníh mala malý, ale trvalý dopad na použitie anglického jazyka vo fantasy literatúre, evidentné je najmä používanie neštandardných foriem slov 'elf' a 'trpaslík' (štandardné tvary elfs a dwarfs boli vytlačené jeho elves a dwarves).
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.