Talianske kráľovstvo (Svätá rímska ríša)

Talianske kráľovstvo (iné názvy: Italské kráľovstvo, Kráľovstvo Itálie; lat. Regnum Italiae alebo Regnum Italicum) bol historický štátny útvar v časti dnešného Talianska v 9. – 13./14. storočí, de iure až do roku 1806. Bol priamym pokračovateľom Longobardského kráľovstva.

Taliansko v roku 1000

Ako rok „premeny” Longobardského kráľovstva na Talianske kráľovstvo sa uvádza buď rok 774, keď sa stalo (voľnou) súčasťou Franskej ríše (dobytie Karolom Veľkým), alebo až roky 839/840 resp. 855, keď panovník Ľudovít II. prvýkrát používal titul kráľ Talianska popri dovtedajšom titule vojvoda longobardský.

Talianske kráľovstvo de facto zaniklo v polovici 13. storočia (prípadne do konca 14. storočia premenou mestských komún a cisárskych lén na rodové panstvá), formálne však existovalo až do zániku Rímsko-nemeckej ríše v roku 1806.

Talianske kráľovstvo do konca stredoveku

Karol Veľký sa nechal síce korunovať longobardskou korunou, ale svojho syna Pipina vyhlásil v roku 781 za kráľa Talianska. Kráľovstvo zahrnovalo väčšinu Apeninského polostrova (Benevento prijalo lénne zväzky). Výnimku tvoril Cirkevný štát, vrátane Romagne a Pentapolisu, ďalej Benátsko a juh polostrova, ktorý ovládala Byzancia. Po delení Franskej ríše roku 843 bolo Talianske kráľovstvo súčasťou stredného údelu, po roku 880 ho ovládol Karol III. (abdikoval 887). V nasledujúcom zápase vojvodu z Friaulu a Spoleta, do ktorého zasahovali cudzie vplyvy aj vpády Starých Maďarov a Arabov, Talianske kráľovstvo značne mocensky zoslablo a za výbojov Ottonov v dôsledku toho prijalo lénny vzťah k Rímskonemeckej ríši, keď zároveň došlo aj k odtrhnutiu Friaulu. Oslabenie centrálnej moci viedlo k rastu odstredivých tendencií jednotlivých častí, resp. k posilneniu cudzieho vplyvu (pápežov v Toskánsku, odtrhnutie Spoleta atď.). Oslabený mocou cisára (a v dôsledku toho aj lénneho vzťahu k Rímskonemeckej ríši) a vyčerpávajúci zápas medzi ghibelinmi a guelfmi viedly k osamostatneniu jednotlivých miest hlavne na severe Talianska (Lombardská liga, Verona atď.), čo znamenalo faktický zánik Talianskeho kráľovstva ako správneho celku. Titul talianskeho kráľa sa však používal aj naďalej a budúci cisári sa nechali korunovať na talianskych kráľov v Pavii.

Vládcovia do pripojenia k Rímsko-nemeckej ríši – dynastia Karolovcov (* = zároveň cisár):

• 844/855 – 875 *) Ľudovít II., od 839/840 ako spoluvládca Lotara I.
• 875 – 876 *) Karol II.
• 876 – 880 Karloman
• 879 – 887 *) Karol III. Tučný (koniec dynastie)

• 888 – 924 *) Berengar I. Friaulský, od 916 cisár
• 894 – 896 Arnulf Korutánsky
• 889 – 894 Guido, vojvoda zo Spoleta (protikráľ, 891 korunovaný za cisára)
• 891 – 894 Wido (protikráľ)
• 894 – 897 *) Lambert, vojvoda zo Spoleta
• 894 – 898 Ľudovít z Provence (protikráľ, korunovaný 892)
• 900 – 905 *) Ľudovít III. Slepý, od 901 cisár
• 922 – 934 Rudolf II. Burgundský (protikráľ)
• 926 – 945 Hugo z Arlés (Provence)
• 926 – 931 Eberhart Bavorský
• 945 – 950 Lothar II. z Provence (od 931 spoluvládca)
• 945 – 964 Berengar II.
• 950 – 964 Adalbert (spoluvládca)

Poznámka

• Honzák, Pečenka, Stellner, Vlčková - Evropa v proměnách staletí, nakl. LIBRI, 1997