Týždeň vo filme bol česko-slovenský spravodajský filmový týždenník (česky: Československý filmový týdeník), ktorý sa distribuoval od 16. júna 1945 (15. júna - dátum prvej projekcie) do konca roka 1982. Od roku 1983 pokračoval pod novým názvom Kinožurnál, ktorý sa prestal nakrúcať v roku 1990. Išlo o približne 10 minútový, komentovaný, zostrih dokumentárnych šotov, ktorý bol premietaný ako začiatok filmových predstavení v kinách, pred hlavným filmom.
Týždeň vo filme patril pod Československý spravodajský film. Spočiatku preň pracovali rôzni autori, ktorí predtým pôsobili vo zvukovom týždenníku Nástup, ktorý existoval od 6. november 1938 do 9. marca 1945 a patril pod Školfilm (Ústav pre školský a osvetový film). Šéfredaktorom bol Eugen Mateička. Ten bol do roku 1947 zamestnancom Slovenskej filmovej spoločnosti ako poverenec pre výrobu spravodajského žurnálu. Po roku 1948 začal Mateička pôsobil už mimo filmovej oblasti.[1] Redaktormi sa stali Štefan Ondrkal (predtým administratíva v Nástupe), Ivan Remo (pretým Školfilm) a Augustín Pitrun. Otakar Patočka a František Lukeš boli kameramanmi týždenníka.
V 60. rokoch pracoval v spravodajskom filme pomerne stabilný tím autorov, ktorý sa venovali tiež týždenníku: Ladislav Kudelka, Milan Černák, Štefan Orth, Štefan Ondrkal, Michal Rábek, neskôr aj Vlado Kubenko, Otakar Krivánek a Ivan Húšťava. Ale aj noví kameramani: Pavel Čilek, Rudolf Ferko, Jozef Grussmann, Oskár Šághy, ale už aj osvedčení Leopold Bródy, Ján Blanár, Jozef Pavlacký, Ervin Potocký.
Redakciu Týždňa vo filme v tomto období presťahovali do Prahy a do Bratislavy sa vrátila až v roku 1964.
Na začiatku sa distribuovalo dvanásť kópií týždenníka až do 27. júla 1945, keď sa počet zvýšil na šestnásť kópií z toho desať slovenských a šesť českých. Filmové žurnály informovali predovšetkým o najdôležitejších politických a spoločenských udalostiach týždňa, ako aj o kultúre. Z hľadiska propagandy mali mať týždenníky výchovné poslanie.[2] Týždenník sa púšťal v kinách vždy bezprostredne pred filmom, skladal sa z viacerých šotov (dva až deväť v jednom vydaní). Šoty nakrútené na Slovensku sa spracovávali, ako aj celý týždenník, v Prahe. Táto situácia trvala až do roku 1948, keď v Bratislave začali pracovať filmové laboratóriá.
V rokoch 1946 - 1948 v troch letných mesiacoch vychádzali celoštátne Československé filmové noviny, v ktorých znel český aj slovenský komentár k rovnakému obrazovému materiálu.
Po februári 1948 nastali podstatné zmeny. Záujem, ktorý mal týždenník aj o správy v zahraničí sa obmedzil len na krajiny pod sovietskym vplyvom. Eugen Mateička bol nahradený režisérom a scenáristom Vojtechom Andreánskym[3][4] a objektivizujúci charakter spravodajstva sa zmenil na propagandu.
Andreánsky sa v roku 1954 sa stal definitívne režisérom a scenáristom Štúdia krátkych filmov, po tom čo strávil 18 mesiacov vo väzení.[3] V roku 1955 sa začala meniť štruktúra v týždenníku i prístup k spracovaniu jednotlivých tém. Všeobecné konštatovania nahradila konkrétna analýza, príspevky sa sústredili do monotematických blokov a boli spestrené o kritické fejtóny. Propaganda prestala byť hlavnou funkciou publicistiky, dôraz sa kládol na iné spoločenské funkcie, napríklad objavovanie regiónov.
Dôležitým faktorom bolo, že 3. novembra 1956 začala vysielať Slovenská televízia. Prvou spravodajskou reláciou boli Televízne aktuality a zaujímavosti a od 1. januára 1958 sa vysielali Televízne noviny. Filmový týždenník nemohol televízii konkurovať v aktuálnosti správ, preto sa sústredili na pútavosť obrazových materiálov, keďže televízne správy využívali najmä fotografie a hlásateľov. Ukazovali komplexnejší obraz slovenskej spoločnosti. Filmový týždenník ale získal širšie publikum, lebo sa vysielal už aj prostredníctvom televíznej obrazovky.
V roku 1983 bol Týždeň vo filme premenovaný na Kinožurnál, ktorý sa prestal nakrúcať v roku 1990.
V roku 2015 vyšla edícia, v ktorej je na 5 DVD nosičoch skompletizovaný filmový týždenník Týždeň vo filme a Kinožurnál. Dňa 25. marca 2015 na bratislavskom Febiofeste pokrstili edíciu 5 DVD s názvom Týždeň vo filme 1945 – 1990. Krstnými rodičmi sa stali bývali redaktori spravodajského filmu Marcela Plítková, Milan Černák a režisér Rudolf Urc, ktorí sa podieľali na zostave nosičov a napísali tiež sprievodné texty.
Mnohí autori sa postupne vyprofilovali na režisérov dokumentárnych filmov, ktorých filmy boli značne ovplyvnené reportážnou štylizáciou - napríklad Ladislav Kudelka Chlapi z Gaderskej doliny (1963), kde podáva bez slova obraz dňa drevorubačov. Či Obec plná vzdoru (1969), Leopoldovská pevnosť (1968). Ale aj Štefan Kremnický s dielom Zakliata dolina (1966) a Otakar Krivánek Cesta (1966), ktorý neskôr nakrúcal aj hrané filmy Deň náš každodenný z roku 1969, či detský film Otec ma zderie tak či tak (1980).
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
