Sudca

Sudca je osoba poverená autoritatívne rozhodovať v sporných záležitostiach, predovšetkým právnych. Sudca vstupuje do sporu dvoch strán ako tretí a nezúčastnený, aby rozhodoval nestranne a spravodlivo. Preto musí byť nezávislý a nemôže rozhodovať o záležitostiach, v ktorých má nejaký osobný prospech (zaujatosť). Sudca rozhoduje po preštudovaní všetkých materiálov a dôkazov, ale i po vypočutí zúčastnených strán a svedkov. V moderných demokratických štátoch je sudca ústavný činiteľ, nositeľ sudcovskej moci a predstaviteľ súdu. Je nezávislý od vlády a svojím rozhodovaním presadzuje štátnu moc.

Sudcovia sú aj postavy biblickej Knihy sudcov resp. skrátený názov tejto knihy, pozri Kniha sudcov.

Americký sudca hovorí k advokátovi na pojednávaní

V Európe sú sudcovia väčšinou menovaní, v USA sú volení. Na Slovensku jeho právne postavenie určuje Ústava (hlava VII., súdna moc) a Zákon o sudcoch a prísediacich.

Pôvod a história

V modernom štáte je sudca predstaviteľom jednej z rozdelených mocí štátu a rozsudky menuje v mene republiky, preto rozsudok na Slovensku začína slovami: „Vypočujte si rozsudok v mene Slovenskej republiky“. Tak to však v starších spoločnostiach nebolo: súdna moc patrila až do novoveku panovníkovi, v kmeňových spoločnostiach náčelníkovi alebo rade starších, prípadne výnimočným charizmatickým osobám, ktoré nemali žiadnu výkonnú moc a opierali sa len o neformálnu spoločenskú autoritu. Potrebu rozsudzovať a ukončovať spory však mali i tie najstaršie a najjednoduchšie spoločnosti a podľa etnologických výskumov sa zdá, že funkcia sudcu je (prinajmenšom niekde) staršia, než funkcia náčelníka či kráľa ako držiteľa sústrednej moci. Predchádzali jej funkcie vyjednávača, ktorý bol pod ochranou božstiev a snažil sa prijať poškodenú stranu (napr. pozostalých po zavraždenom), aby sa vzdala pomsty a pristúpila na výkupné (tzv. wergeld). Zatiaľ čo vyjednávač sám bol chránený, páchateľ sa musel skrývať alebo použiť právo azylu. Funkcia sudcu vzniká vo chvíli, keď je už spoločenská autorita dostatočne silná, aby zabránila pomste, a to i vtedy, keď sa obe strany stretnú pred sudcom.

Autorita sudcu sa zakladala predovšetkým na tom, že spoločnosť jeho rozhodnutia uznávala ako spravodlivé. Jeho rozhodovanie mohla uľahčiť zásada, že podobné prípady sa rozhodujú podobne, nepodobné odlišne. Tak vznikol princíp precedensu. Americký právny antropológ E. A. Hoebel popisuje prípad, keď sa Šejenská rada starších rozhodla rozsudok (vo veci domnelej krádeže koňa) rozšíriť a urobiť z neho všeobecné pravidlo; tak si môžeme predstaviť pôvod zákonov.

V najstarších spoločnostiach sa sudca opieral len o súhlas spoločnosti a nemá k dispozícii výkonnú moc, ktorá by jeho rozhodnutie vynútila. To názorne ilustruje ešte povesť o Libušinom súde, ako ju zachovala Kosmssova kronika: keď sa odsúdený s rozsudkom nezmieri, bude treba kráľa. So vznikom sústredenej moci náčelníka, prípadne kráľa, prechádza sudcovská moc na neho a vymáha sa jeho mocou. Tak to bolo ešte v antike a v stredoveku, ale v Európe od 12. storočia panovníkovmu súdnictvu začalo konkurovať súdnictvo cirkevné. Už v stredoveku sa začala presadzovať myšlienka, že i panovník je viazaný zákonmi svojej zeme (Ján zo Salisbury) a v 17. storočí sa objavuje požiadavka na obmedzenie ľubovôle panovníka (John Locke, Dve pojednania o vláde, 1690) a dokonca na rozdelení moci výkonnej, zákonodarnej a súdnej (Montesquieu, O duchu zákonov, 1748).

Súbežne s tým obmedzili absolutistické štáty moc šľachty a výkon moci zverovali stále viac do rúk úradníkov, u ktorých sa dalo vyžadovať odborné vzdelanie. Od 18. storočia sú tak sudcovia spravidla profesionáli s právnym vzdelaním. Oddelenie sudcovskej moci uzákonili až republikánske ústavy v 18. a 19. storočí, snahy o zaistenie sudcovskej nezávislosti však pokračujú dodnes.

Sudcovia v Česko-Slovensku

Česko-slovenskí sudcovia boli menovaní prezidentom republiky, o ich vymenúvaní ale rozhodovala vláda. Vymenúvaní boli do svojho úradu trvale, skladali pri tom služobnú prísahu a pri jeho výkone boli úplne nezávislí, viazaní len zákonmi.

Sudcovia mávali rozdielne označenie podľa toho, na akom súde pôsobili. Na okresných súdoch išlo o „okresných sudcov“, predseda bol „prednosta okresného súdu“, na krajských súdoch to boli „súdni radovia“, predseda bol „prezidentom krajského súdu“ a podpredseda „viceprezident krajského súdu“, a na vrchných „vrchní súdni radovia“, predseda „prezident vrchného súdu“ a zástupca predsedu „viceprezident vrchného súdu“. Na najvyššom súde súdili „radovia najvyššieho súdu“, ak ale predsedali súdnemu senátu, tak „senátni prezidenti najvyššieho súdu“. Predseda tohto súdu bol „prvým prezidentom najvyššieho súdu“ a jeho zástupca „druhým prezidentom najvyššieho súdu“.

V období komunistického režimu boli zavedení tzv. „sudcovia z ľudu“, ktorí na rozdiel od sudcov z povolania nemuseli mať právne vzdelanie, a ktorí boli na 4 roky volení príslušnými národnými výbormi. Aj profesionálni sudcovia začali byť volení, a to na návrh Národného frontu, spočiatku aj národnými výbormi na funkčné obdobie 3, resp. 4 rokov, neskôr na 10 rokov národnou radou, sudcovia najvyššieho súdu boli ale volení vždy parlamentom. Návrat ku skutočnej nezávislosti súdnej moci a k trvalému vymenúvaniu sudcov nastal až po roku 1991, inštitút sudcov z ľudu bol ale vo forme prísediacich zachovaný.

V roku 1950 začal platiť komunistický sudcovský zákon, ktorý sudcov taktiež vekovo neobmedzoval, stanovil však, že každý z nich najskôr musel „primeranú dobu pracovať vo výrobe.“ Najskôr od roku 1957 sa zaviedol minimálny vek sudcu, ktorý bol spočiatku 23 rokov, po roku 1970 sa zaviedol vek 24 rokov. Po roku 1990 sa minimálny vek sudcu opäť upravil, a to na 25 rokov. V súčasnosti je stanovená veková lehota na výkon funkcie sudcu na 30 rokov.

Sudcovia na Slovensku

„	(1) V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. (2) Súdnictvo sa vykonáva na všetkých súdoch oddelene od iných štátnych orgánov	“
– Čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky

Vznik funkcie sudcu

Na Slovensku sudcov vymenúva a odvoláva prezident SR na návrh Súdnej rady SR bez časového obmedzenia. Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenska, ktorý:

• má vysokoškolské právnické vzdelanie
• má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu
• má trvalý pobyt na území Slovenska
• zložil odbornú justičnú skúšku.
• úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak

Sudca sa ujíma svojej funkcie zložením ústavou predpísaného sľubu:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Výkon funkcie sudcu

Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Sudcovia rozhodujú v senátoch, kde sa na rozhodovaní zúčastňujú i prísediaci z radov verejnosti (v trestnoprávnych veciach – ak sa horná hranica trestu nepohybuje nad 5 rokov) alebo ako samosudcovia (prevažne v občianskoprávnych veciach).

Pri výkone svojej funkcie sudca nesmie byť členom žiadnej politickej strany alebo politického hnutia. Povolanie sudcu je nezlučiteľné s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou alebo inou zárobkovou a hospodárskou činnosťou. Nevzťahuje sa to na správu vlastného majetku, vedeckú, pedagogickú, literárnu alebo umeleckú činnosť a členstvo v Súdnej rade SR.

V roku 2011 pracovalo v súdnom sektore 1475 sudcov, z toho v aktívnej službe približne 1371.

Zánik funkcie sudcu

Sudca sa môže svojej funkcie vzdať.

Prezident SR na návrh Súdnej rady SR môže sudcu odvolať:

• na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin
• ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody
• na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu
• ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)
• ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného poriadne vykonávať sudcovské povinnosti
• ak dosiahol vek 65 rokov

Sudcovia Ústavného súdu

Ústavný súd SR tvorí 13 sudcov, ktorí sú menovaní prezidentom SR na návrh NR SR na 12 rokov. NR SR navrhne vždy dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých prezident menuje.

Za sudcu Ústavného súdu môže byť menovaný občan SR, ktorý:

• voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky
• dosiahol vek 40 rokov
• má vysokoškolské právnické vzdelanie
• je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní

Tá istá osoba nemôže byť vymenovaná za sudcu Ústavného súdu a na čele ÚS SR stojí predseda, ktorého zastupuje podpredseda. Sudcovia Ústavného súdu majú imunitu ako poslanci NR SR.

Pozri aj

• Sudcovský talár
• Súdna sieň

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sudca
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sudca

Externé odkazy

• Zoznam sudcov na Slovensku
• Ústava Slovenskej republiky
• Zákon o sudcoch a prísediacich

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).