From Wikipedia, the free encyclopedia
Protitankové zbrane sú zbrane určené prednostne na boj proti tankom a iným obrneným vozidlám (napr. BVP), použiteľné sú aj na ničenie stálych opevnení, úkrytov a iných odolných cieľov, obmedzene sú použiteľné na ničenie všetkých druhov vojenskej dopravnej techniky a poľných opevnení, proti krytej a nekrytej živej sile sú spravidla málo účinné.
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Protitankové zbrane zahrňujú veľké množstvo rôznych druhov zbraní, od individuálnych zbraní jednotlivca (ručné protitankové granáty) cez zbrane vo výzbroji pechotného alebo motostreleckého družstva (rôzne druhy reaktívnych granátometov a protitankové pušky), delostrelecké zbrane (špecializované protitankové kanóny a protitanková / protipancierová munícia pre ostatné delostrelecké zbrane), letecké protitankové bomby, priebojné letecké rakety a strelivo pre letecké kanóny, ženijné protitankové míny a fugasy, až po protitankové riadené strely všetkých druhov.
Z hľadiska účinku protitankových zbraní na tank možno rozlíšiť tri spôsoby zneškodnenia tanku:
Na zneškodnenie zbraní a pozorovacích prístrojov postačuje často bežná (priebojná) munícia pre ručné zbrane, problémom je, že tieto zariadenia predstavujú veľmi malé ciele, ktoré je obťažne zasiahnuť aj z malej vzdialenosti. Podobne na zastavenie tanku stačí relatívne malá nálož výbušnín, problémom je ale jej doprava a umiestnenie na vhodné miesto. Zastavený tank je ale už pomerne jednoduché zničiť napríklad paľbou poľného delostrelectva – je to stacionárny cieľ, na ničenie ktorých je poľné delostrelectvo dostatočne vybavené (priamy zásah stropu veže alebo hornej časti trupu delostreleckým granátom kalibru viac ako 100 mm zničí alebo aspoň vyradí dlhodobo z boja aj väčšinu moderných tankov).
Najstaršími protitankovými zbraňami pechoty boli bežné pušky a guľomety, vybavené priebojným strelivom s tvrdým, kaleným oceľovým jadrom. Balistický výkon a dopadová energia priebojných striel z ručných strelných zbraní však veľmi rýchlo prestala stačiť na prebitie rýchlo sa zvyšujúcej hrúbky a kvality tankových pancierov. Cisárske Nemecko ako prvé zaviedlo v roku 1918 špecializovanú protitankovú zbraň – protitankovú pušku Tank-Gewehr 1918 kalibru 13,25 mm a náboj 13,25 x 92 mm Mauser. Jednoranná zbraň mala dvojčlennú obsluhu, vážila 16,6 kg a na vzdialenosť 100 metrov prebíjala 25 mm oceľový plát a na 500 metrov 20 mm plát.
Druhým protitankovým prostriedkom pechoty boli trhavé ručné granáty, s cieľom zväčšiť účinnosť, spájané do zväzkov. Aj tu sa však veľmi rýchlo dosiahla medza použiteľnosti tohto bojového prostriedku – hmotnosť zväzku granátov obmedzovala jeho dohod na niekoľko metrov.
Relatívne najúčinnejším prostriedkom pre boj s tankmi (v čase prvej svetovej vojny) boli poľné delá, kanóny i húfnice. Na prvé typy tankov postačovala bežná trhavá munícia pre poľné delá, ale so zdokonaľovaním tankov prestala stačiť ich presnosť, priebojnosť i rýchlosť paľby. V Nemecku, ktoré najviac pocítilo účinnosť tankov, vzniká idea protitankového kanónu, ale kapitulácia zabránila vzniku čo i len prototypu takejto zbrane.
V medzivojnovom období vzniká predovšetkým protitankový kanón ako špecializovaný typ delostreleckej zbrane určený prednostne pre boj s tankmi. Protitankový kanón je konštruovaný pre priamu paľbu na pohyblivé obrnené ciele. Typický protitankový kanón sa vyznačuje vysokou počiatočnou rýchlosťou strely, ktorá zabezpečuje prebitie pancieru tanku, nízkou siluetou, ktorá umožňuje dobré maskovanie a krytie v teréne a robí z neho ťažšie zasiahnuteľný cieľ, veľkým odmerom vrchnej lafety, čo umožňuje viesť paľbu v väčšom priestore bez potreby manipulovať s celým kanónom, obvykle je vybavený poloautomatickým klinovým záverovým systémom, čo umožňuje vysokú rýchlosť paľby (krátkodobo až 30 – 35 výstrelov za minútu). Dôležitou požiadavkou je aj nízka celková hmotnosť zbrane, čo zvyšuje pohyblivosť zbrane v teréne (neslobodno zabudnúť, že väčšina vtedajších diel bola ešte stále ťahaná koňmi). Požiadavka nízkej hmotnosti však obmedzuje použiteľný kaliber zbrane a preto väčšina protitankových kanónov predvojnového obdobia má malý kaliber – do 50 mm, len výnimočne väčší.
Výsledkom snáh konštruktérov je niekoľko zbraní, s ktorými armády vstupujú do bojov druhej svetovej vojny. K najstarším zbraniam patrí francúzsky 25mm protitankový kanón Hotchkiss, ďalej stojí za spomenutie švédsky 37mm protitankový kanón Bofors, zavedený v mnohých armádach západnej Európy a v Poľsku, sovietsky 37mm protitankový kanón vzor 1930 (1-K) vytvorený na základe licencie nemeckej firmy Rheinmetall, nemecký 37mm protitankový kanón PaK 35/36 (je veľmi príbuzný predošlému, sovietskemu), britský 40mm protitankový kanón Ordnance QF 2-pounder a starší (z roku 1920) 47mm kanón Ordnance QF 3-pounder, ktorý však výkonovo silne zaostával.
K najmodernejším a najvýkonnejším zbraniam patril sovietsky 45mm protitankový kanón vzor 1937 a nemecký 50mm protitankový kanón PaK 38.
Ani konštrukcia relatívne účinných protitankových kanónov však neriešila najvážnejší problém – poskytnúť pechote účinnú protitankovú zbraň použiteľnú v prvej línii obrany a schopnú doprevádzať pechotu aj v útoku. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že bežné kalibre streliva pechotných zbraní nemajú potrebný výkon a je potrebné skonštruovať nové náboje s veľmi vysokým balistickým výkonom, vysokou počiatočnou rýchlosťou a vysokou dopadovou energiou a k nim, samozrejme, príslušné zbrane.
Problém protitankových pušiek bol riešený vo viacerých krajinách.
V Poľsku vznikla protitanková puška Karabin przeciwpancerny wzór 35 na náboj 7,92x107 mm DS, v Nemecku protitanková puška Panzerbüchse 38 (PzB 38) na náboj 7,92x94 mm a ťažká protitanková puška (v skutočnosti malokalibrový kanón) 2,8/2 cm Schwere Panzerbüchse 41 (sPzB 41) na náboj 28x190 mm, vo Veľkej Británii vznikla protitanková puška Rifle Anti-Tank.55in Boys na náboj Kynoch.55 Boys (13,97x99 mm), vo Fínsku protitanková puška (v skutočnosti malokalibrový kanón) Lahti L-39 na náboj 20x138 mm Solothurn Long, v Japonsku protitanková puška (v skutočnosti opäť malokalibrový kanón) 97-Shiki (Type 97) kalibru 20x125 mm. Do vysokého stupňa boli rozpracované protitankové pušky aj v Česko-Slovensku, ale vývoj bol dokončený až počas nemeckej okupácie a zbraň sa dostala do výzbroje nemeckých jednotiek SS ako M.SS-41. Vývoj protitankovej pušky začal aj v Sovietskom zväze a dostal sa do štádia zavádzania protitankovej pušky PTR-39 kalibru konštrukcie Rukavišnikova, ale po úspešnej nemeckej spravodajskej akcii (sovietskej rozviedke bola podstrčená dezinformácia o vysokej hrúbke pancierov nemeckých tankov) bola v roku 1940 puška z výzbroje vyradená.
Všetky predvojnové protitankové pušky mali rovnaké necnosti – nízku priebojnosť (len okolo 30 mm na vzdialenosť 100 metrov), vysokú hmotnosť – typicky viac ako 15 kilogramov, ale napríklad Lahti L-39 až 49,5 kg, veľmi vysoký spätný ráz… Výnimkou je len nemecká ťažká protitanková puška 2,8/2 cm Schwere Panzerbüchse 41, ktorá prebíjala na 100 metrov až 75mm plát a na 500 metrov ešte stále 40mm, vážila však tiež 229 kg a svojou konštrukciou (vrátane ochranného štítu) patrí skôr k malokalibrovým protitankovým kanónom.
Prerážajú kinetickou energiou takže hrúbka prerazeného panciera závisí od vzdialenosti cieľa a od úsťovej rýchlosti a hmotnosti strely (z čoho sa aj počíta kinetická energia).
Rozoznávame zhruba 2 kategórie.
Jadro z vysokolegovanej ocele alebo s volfrámovým jadrom (2). Sú trochu kratšie ako normálne granáty. Chýbajúca dĺžka je vyrovnaná balistickou kuklou (1). Sú vyrobené tak, aby po prerazení panciera ostali v tanku a vybuchli až vnútri. Na obrázku vidíme jednotlivé komponenty:
Prerážajú homogénny pancier hrubý cca 2x vlastného kalibru. Používali sa kedysi predovšetkým na bojových lodiach proti iným bojovým lodiam alebo extrémne silným cieľom (len prerazenie nestačí, treba aj výbuch vnútri). V pozemnej armáde sa nepoužívajú. Ich určitou výhodou je vysoká imunita proti agresívnej aktívnej ochrane a pomerne vysoká účinnosť proti reaktívnemu pancierovaniu.
Základom obyčajne tenká šípka z ultraťažkého materiálu (2)(napr. ochudobnený urán) alebo z vysokolegovanej ocele menšia ako kaliber a preto obalená obalom (1) s vodiacimi krúžkami (3) do kalibru. Tento obal je z ľahkých materiálov (napr. plastu). Po vyletení z hlavne sa tento obal rozpadne a ostane len šípka. Keďže stratila objem – plochu odporu (obal je preč), získala rýchlosť (aj 2x) a tá stačí na prerazenie panciera. Prerážajú homogénny pancier zhruba 3x vlastného kalibru (pôvodného). Zabíjajú črepinami z panciera, ktorý prerazili alebo sa roztavia a zabíjajú spŕškou taveniny, ktorá aj odpáli muníciu.
Používajú sa ako munícia do tankov proti iným tankom. Anglické meno je SABOT.
Veľmi málo účinné proti opancierovanej technike, dokonca i pri priamom zásahu. Prerážajú len pancier hrubý zhruba 1/5 kalibru. Používané len keď nie sú iné protitankové prostriedky k dispozícii.
Výbuch smeruje len dopredu, navyše je koncentrovaný do úzkeho lúča (asi desatina kalibru). Väčšinou sa používajú ako hlavice rakiet a pancierových pästí. Prerážajú homogénny pancier zhruba 5x až 10x vlastného kalibru. Zabíjajú črepinami a taveninou panciera, ktorý prerazili. Neúčinné proti kompozitným pancierom (lepšie povedané prerážajú len polovicu alebo tretinu alebo aj menej kalibru).
Používajú sa hlavne do pancierových pästí ale aj na tankoch. Ich anglické meno je HEAT. Kumulatívne prerážajú rovnako jedno pri akej vzdialenosti.
Poznámka 1: Údaje o hrúbke prerazeného panciera platia pre kolmý dopad. Ak dopadne pod uhlom (od kolmice), tak je to približne kaliber panciera krát kosínus uhla na kolmý smer.
Poznámka 2: Údaje o hrúbke platia pre homogénny oceľový pancier. Pre kompozitné panciere ešte vydeliť zhruba 3 alebo aj 10 podľa typu.
Väčšinou riadené buď strelcom samotným alebo samonavádzacie. Prakticky všetky sú príliš pomalé aby prerážali kinetickou energiou a preto používajú kumulatívne hlavice. Do príchodu kompozitných a reaktívnych pancierov to boli najúčinnejšie protitankové zbrane. Ich účinnosť sa stále zvyšuje zmenou ich konštrukcie a usporiadania, napr: tandemová hlavica (proti reaktívnemu pancierovaniu) alebo navádzanie rakety tak že na tank zaútočí zhora, kde je pancier slabý. V súčasnosti je PTRS asi najefektívnejšou protitankovou zbraňou. Má ďaleký dostrel, vysokú pravdepodobnosť zásahu prvou ranou a vysokú mobilitu. V súčasnosti sa moderné armády vyzbrojujú raketami typu fire and forget, ktoré po zameraní sledujú cieľ automaticky a netreba ich ďalej riadiť. Väčšina z nich je odpaľovaných z ramena napr. Javelin alebo sú montované na vrtuľníky a bojové vozidlá. napr Hellfire na AH-64 Apache.
Príklady:
Protitanková PT mína je špeciálny druh míny s obsahom trhaviny dostatočne veľkým na zničenie alebo vyradenie tanku z boja. Väčšinou nereaguje na pešiaka ale až na tank. Aktivačný tlak na PT mínu sa pohybuje od 80 kg do 300 kg ak je mína nastavená mechanickým tlakovým roznecovačom, napr: CS míny PTMi BA-3, PtMiK a okolo 3,5 kg ak je vybavená tyčkovým roznecovačom, napr. CS mína PtMiU, Juhoslovanská mína TMRP6.
Niekedy sa ukladajú dopredu na úsekoch, kde sa predpokladá tankový útok, ale v minulosti sa neraz stalo, že boli z rýchlych vozidiel ukladané tesne pred postupujúcimi tankmi a tak im spôsobili značné straty. Tento nebezpečný a prakticky samovražedný manéver sa ale robil len vtedy, keď neboli iné účinné protitankové zbrane. V súčasnosti sa v armádach využívajú systémy diaľkového zamínovania, napríklad slovenský systém Križan, ktorý vystreľuje rakety s mínovou submuníciou na niekoľko kilometrov a vytvorí tak mínové pole na diaľku. Niektoré míny sa po dopade dokážu samé zahrabať a zamaskovať. Samostatnou kategóriou mín sú nástražné výbušné systémy NVS, známe aj ako Booby traps (pasca na hlupáka). Vyrábajú sa sériovo, ale aj amatérsky v domácich podmienkach. Tie podomácky vyrobené sú veľmi nebezpečné pre ich nestabilitu a neznámu konštrukciu.
Nepriateľ môže samozrejme míny nájsť a zneškodniť, ale to stojí čas.
Tiež sa dajú zničiť priehradovou paľbou, ktorá ich privedie k predčasnému výbuchu.
 |
 |
 |
 |
| Strela priebojná plnokalibrová „tupohlavá“ | Strela priebojná plnokalibrová s balistickou čapicou | Strela priebojná plnokalibrová „tupohlavá“ s Makarovou (protipancierovou) a balistickou čapicou | Strela priebojná plnokalibrová so zápichmi a balistickou čapicou |
Priebojná strela plnokalibrová „tupohlavá“ je zhotovená z vysokolegovanej ocele a tepelne spracovaná kalením. Hlavovú časť strely je tvarovaná do ogiválneho hrotu s dĺžkou približne 1 kaliber. Hrot musí byť krátky, pretože je extrémne namáhaný a štíhlejší hrot strely by sa pri kolmom dopade mohol roztrieštiť a pri šikmom dopade by sa ľahko zlomil. Predná časť strely je tepelne spracovaná na vysokú tvrdosť, telo na vysokú húževnatosť. Do dna strely je vypracovaná dutina, v ktorej je umiestnená výbušná náplň, ktorá po prieraze pancieru exploduje a ničí zariadenie a posádku tanku. Výbuch trhavej náplne zabezpečuje dnový zapaľovač so stopovkou.
Rozmery dutiny záležia na kalibry dela, s ktorého je strela vystrelená a na predpokladanom namáhaní strely pri prenikaní pancierom.
Všeobecne platí, že strely malých kalibrov (okolo 30 mm) majú dutinu relatívne veľkú, pretože v prípade, že nedôjde k prierazu pancieru, pôsobia ako strely trieštivé a trhavé a na to je potrebná dostatočná náplň trhaviny alebo sa naopak trhavinová náplň a dnový zapaľovač úplne vynecháva, strely stredných kalibrov (60 – 120 mm) majú dutinu pomerne menšiu ako strely malých kalibrov (pod 50 mm), pretože pevnosť tela strely je dôležitejšia ako ničivý účinok za pancierom, naopak strely veľkých kalibrov (nad 150 mm – lodné delá) majú dutinu opäť väčšiu, pretože pevnosť tela je dostatočná a potrebný mohutný ničivý účinok za pancierom.
Takáto strela má dva hlavné nevýhody – vysoký aerodynamický odpor a vysokú pravdepodobnosť odrazu od pancieru pri šikmom dopade viac ako 30° od kolmice, pri dopade pod uhlom viac ako 60° je už 100 % odrazov.
Priebojná strela plnokalibrová s balistickou čapicou rieši prvý problém – vysoký aerodynamický odpor strely. Balistická čapica dáva strele výhodnejší aerodynamický tvar, preto má strela menší pokles rýchlosti na dráhe a vyššiu dopadovú rýchlosť, preto má aj väčšiu dopadovú energiu a vyššiu priebojnosť. Balistická čapica môže byť zhotovená z plechu alebo z mäkkého alebo z krehkého materiálu, napríklad plastu.
Priebojná strela plnokalibrová s protipancierovou (Makarovou) a balistickou čapicou rieši predovšetkým druhý problém tupohlavej priebojnej strely – vysokú pravdepodobnosť odrazu pri šikmom dopade. Makarova čapica je zhotovená z rovnakého materiálu ako samotná strela ale tepelne spracovaná na menšiu tvrdosť. K strele je priletovaná alebo nalemovaná. Pri náraze sa deformuje a narúša tvrdú povrchovú cementovanú vrstvu pancieru, súčasne vedie strelu v počiatočnej fáze prenikania pancierom a chráni hrot strely pred roztrieštením. Významne znižuje pravdepodobnosť odrazu strely pri šikmom dopade a zvyšuje priebojnosť strely o 10 – 20 %.
Priebojná strela plnokalibrová so zápichmi a balistickou čapicou Vyznačuje sa tým, že na tele strely sú v prednej časti strely vytvorené dve drážky po obvode strely. Telo strely je tepelne spracované tak, že strela má v prednej časti vysokú tvrdosť, v zadnej časti vysokú húževnatosť. Pri náraze na pancier sa predná časť strely chová ako protipancierová čapica, naruší povrchovú vrstvu pancieru. Následne dôjde v dôsledku mechanických napätí pri náraze k strihu materiálu strely v prvej alebo v druhej drážke, pričom vzniká hrot. Strela sa teda chová ako priebojná strela plnokalibrová s protipancierovou čapicou, s tým, že je vyrobená z jedného kusu materiálu a na časti sa rozdelí až pri náraze na pancier. Výhodou je výrazne nižšia technologická náročnosť, odpadá technologicky náročné letovanie protipancierovej čapice na strelu, ktoré sa robilo v sústruhoch. Nevýhodou je menšia priebojnosť strely, pretože časť dopadovej energie sa spotrebuje na pretvarovanie strely a strih materiálu.
Priebojné plnokalibrové strely sa v súčasnosti používajú už len pre malokalibrové automatické kanóny kalibru do 40 mm alebo naopak pre delá veľmi veľkých kalibrov nad 200 mm na bojových lodiach. Pre boj s tankmi v typických kalibroch tankových kanónov prestal tento druh munície svojím výkonom stačiť už začiatkom 60. rokoch 20. storočia a bol opustený.
Strely (granáty) plnokalibrové jadrové
 |
 |
| Strela priebojná plnokalibrová jadrová s balisticky výhodným tvarom | Strela priebojná plnokalibrová jadrová cievkového tvaru |
Pri prebíjaní pancieru je dôležitá nielen celková kinetická energia dopadajúcej strely, ale aj energia, ktorá pripadá na jednotku plochy pancieru – prierezové zaťaženie. Jadrové strely sa vyznačujú tým, že pancierom nepreniká celá strela, ale len jadro, zhotovené z tvrdého a ťažkého materiálu, napríklad karbidu volfrámu. Priemer jadra je výrazne menší ako kaliber strely a zbrane, z ktorej je strela vystrelená.
Strela priebojná plnokalibrová jadrová s balisticky výhodným tvarom sa vyznačuje tým, že jadro je uložené do puzdra, ktoré je vložené do tela strely. Predná časť jadra je chránená krytom, ktorý zlepšuje prenikanie jadra pancierom a strela je vybavená balistickou čapicou, ktorá zmenšuje aerodynamický odpor. Strela má dobré letové vlastnosti, malý pokles rýchlosti na dráhe a vysokú dopadovú rýchlosť. Jej konštrukcia je však zložitá a výroba drahá – len samotné puzdro jadra pozostávalo z troch až piatich dielov spojených závitmi.
Strela priebojná plnokalibrová jadrová cievkového tvaru Jadro je vložené do tela strely, ktoré má pre zníženie hmotnosti tvar cievky. Predná časť strely je plechová a jadro je v tele strely upevnené zalemovaním. Druhá možnosť je, že predná časť strely sa vyhotoví z mäkkého kovu – hliníkovej alebo zinkovej zliatiny – a s telom strely spojí závitom, tým sa súčasne upevní aj jadro v tele strely. Pre úsporu drahého karbidu volfrámu môže byť zadná časť jadra zhotovená zo železa alebo dokonca z olova. Tretia možnosť je, že sa telo strely mierne predĺži a predná časť jadra sa ponechá nezakrytá, alebo sa zakryje len tenkým krytom o priemere jadra. Strela je teda konštrukčne veľmi jednoduchá, pozostáva len z troch až piatich častí. Vďaka odľahčeniu tela strely dosahuje relatívne vyššie počiatočné rýchlosti, ale kvôli aerodynamicky nie príliš vhodnému tvaru má vysoký aerodynamický odpor a veľkú stratu rýchlosti na dráhe.
Pri porovnaní plnokalibrových priebojných jadrových striel je zrejmé, že strela s balisticky výhodným tvarom je vhodná pre streľbu na väčšie diaľky, kde sa uplatní malý pokles rýchlosti na dráhe, strela cievkového tvaru je vhodná pre streľbu na menšie diaľky, kde sa uplatní jej vyššia počiatočná rýchlosť.
Plnokalibrové priebojné jadrové strely prešli najväčším rozvojom počas druhej svetovej vojny a po nej. Strely s balisticky výhodným tvarom používali predovšetkým nemecké vojská, čo im v spojení s kvalitnejšími zameriavačmi umožňovalo začínať boj na väčšiu diaľku, strely cievkového tvaru používali sovietske vojská (strely prvého typu pre 57mm kanóny, druhého typu pre 85mm kanóny) a britské vojská (strely tretieho typu).
Plnokalibrové strely s priebojným jadrom sa v súčasnosti používajú pre boj s tankmi len pre malokalibrové automatické kanóny pre použitie na lietadlách, ktoré útočia na slabšie pancierované vrchné časti tankov. V typických kalibroch tankových kanónov sa nedá dosiahnuť potrebná priebojnosť pre prerazenie čelných pancierov modernejších tankov a tak bol tento druh protitankovej munície opustený koncom 60. rokov 20. storočia.
 |
 |
 |
| Strela podkalibrová s oddeliteľnou vodiacou časťou, rotačná – stabilizovaná rotáciou | Strela podkalibrová s oddeliteľnou vodiacou časťou, šípová – stabilizovaná aerodynamicky, krídlami, „sovietska koncepcia“ | Strela podkalibrová s oddeliteľnou vodiacou časťou, šípová – stabilizovaná aerodynamicky, krídlami, „západná koncepcia“ |
Vnútorná a vonkajšia balistika zbraní sú v rozpore – pre pohyb a urýchľovanie strely v hlavni je žiadúce, aby mala strela čo najväčší priemer a čo najmenšie prierezové zaťaženie, naopak pri lete strely k cieľu je žiadúce, aby mala strela malý priemer, čo najmenší aerodynamický odpor a čo najväčšie prierezové zaťaženie, aby bol pokles rýchlosti na dráhe čo najmenší. Aj cieľová balistika má podobné požiadavky – čo najvyššiu dopadovú rýchlosť a čo najväčšie prierezové zaťaženie strely.
Tieto protichodné požiadavky sa pokúšajú riešiť podkalibrové strely.
Strela priebojná podkalibrová s oddeliteľnou vodiacou časťou
Strela sa skladá z dvoch hlavných častí – vodiaceho puzdra a jadra. Jadro strely má tvar klasickej strely, je starostlivo aerodynamicky tvarované a prakticky celé je vyplnené priebojným jadrom. Vodiace puzdro je zhotovené z jednej alebo niekoľkých častí a tvarované tak, aby malo čo najväčší aerodynamický odpor. Jadro je vložené do puzdra a celá zostava do nábojky náboja.
Pri výstrele je strela v hlavni urýchľovaná ako strela veľkého kalibru s malým prierezovým zaťažením a preto dosahuje vysokú počiatočnú rýchlosť. Po opustení hlavne sa vodiace puzdro oddelí od jadra a jadro pokračuje k cieľu. Puzdro má veľký aerodynamický odpor a je intenzívne zbrzdené. Je niekoľko spôsobov ako spoľahlivo oddeliť jadro od vodiaceho puzdra bez nepriaznivého vplyvu na presnosť streľby. Puzdro sa môže oddeľovať:
Strela priebojná podkalibrová s oddeliteľnou vodiacou časťou, šípovitého tvaru
Strely stabilizované rotáciou majú obmedzenú dĺžku, rotáciou možno stabilizovať len strely, ktorých dĺžka neprekračuje zhruba šesťnásobok ich priemeru. Preto sa začali používať strely stabilizované krídlami. To umožnilo ďalej zmenšiť priemer strely a zväčšiť jej dĺžku, čo spôsobilo rast prierezové zaťaženia a významne zvýšilo priebojnosť striel. Použitie šípových striel (a kumulatívnych striel) si vynútilo prechod na tankové kanóny s hladkým vývrtom (nemajú drážkovanie hlavne), ktoré dnes používajú všetky moderné tanky. Strely kanónov s hladkým vývrtom sú stabilizované aerodynamicky – krídielkami- a to aj strely trieštivo-trhavé.
Prvé sovietske konštrukcie boli zaujímavé tým, že vodiace puzdro malo tvar disku – tvorilo ťažný disk – a stabilizáciu strely pri pohybe v hlavni pomáhali zabezpečiť krídla, na ktorých boli medené klzné prvky. To umožnilo zmenšiť hmotnosť „neužitočných“ častí a zvýšiť počiatočnú rýchlosť strely až na takmer 1 800 ms−1.
Šípovitá strela môže mať rôznu, aj pomerne zložitú konštrukciu. Spravidla sa skladá z troch základných častí: balistické špičky, vlastného penetrátoru a stabilizačných krídiel. Penetrátor môže byť homogénny – vyrobený z jedného kusu materiálu, pričom základným materiálom sú špeciálne ocele, rôzne zliatiny volfrámu alebo uránu. Môže tiež byť vyrobený ako „skladaný“ s rôznym usporiadaním, napríklad do oceľovej trubice je umiestnený prút z wolfrámovej alebo uránovej zliatiny. V prednej alebo naopak v zadnej časti penetrátoru môže byť vložené „jadro“ z veľmi tvrdého materiálu a podobne. Hlavnou príčinou značnej rozmanitosti konštrukcií penetratorov je fakt, že každá konštrukcia penetratoru sa hodí len proti určitej konštrukcii tankového pancieru a proti inej konštrukcii pancieru má priebojnosť menšiu (často aj výrazne). Podobne má konštrukcia penetrátoru výrazný vplyv na priebojnosť a chovanie penetrátoru pri dopade na sklonenú prekážku, alebo na pancier chránený predstavným pancierom, kedy sa môže penetrátor rozkmitať či zlomiť (penetrátor má obrovskú energiu – bežne viac ako 7 MJ a malý priemer – menej než 3 cm).
Všetky varianty podkalibrovej strely mali počiatočnom období vývoja značné problémy s presnosťou streľby, spôsobené nepravidelným a nesymetrickým oddelovaním vodiacich častí od priebojného jadra alebo šípu a trvalo takmer dve desaťročia, kým sa tieto problémy podarilo vyriešiť. Postupne boli opustené aj podkalibrové strely stabilizované rotáciou a v súčasnosti sa pre boj s tankmi používajú takmer výhradne strely šípové.
 |
 |
| Kumulatívna strela stabilizovaná aerodynamicky – krídlami | Strela s výtržným účinkom |
Kumulatívna strela prebíja pancier kumulatívnym lúčom s veľmi vysokou rýchlosťou, ktorý vzniká pri výbuchu kumulatívnej nálože. Priebojnosť kumulatívneho lúča je nezávislá od dopadovej rýchlosti strely, je ale nepriaznivo ovplyvnená rotáciou strely, preto sú kumulatívne strely stabilizované krídlami, ktoré sa roztvárajú po opustení hlavne kanónu.
Strela s výtržným účinkom (tiež strela HESH) má ľahko deformovateľnú hlavovú časť a je plnená plastickou trhavinou. Pri dopade na pancier sa hlava zdeformuje priľne k pancieru, nálož je odpálená dnovým zapaľovačom. Výbuchom trhaviny vznikajú v pancieri rázové vlny, ktoré sa odrážajú od vnútornej strany panciera a interferujú. V dôsledku interferencie vznikajú v pancieri veľké mechanické napätia a v konečnom dôsledku dôjde k vytrhnutiu časti materiálu z vnútornej strany panciera. Z vytrhnutého materiálu („koláču“) vznikajú účinné črepiny, ktoré ničia vnútorné vybavenie a posádku tanku bez toho, aby bol pancier tanku prerazený. Intenzita rázu pri výbuchu strely s výtržným účinkom je ale dostatočná aj na to, aby pancier menšej hrúbky (do jedného kalibru strely) priamo pretrhla. Strely s výtržným účinkom majú proti kompozitným a vrstveným pancierom menší účinok.
Nemecké vojská cez druhú svetovú vojnu používali strelu s podobnou funkciou, ktorá však vôbec nemala výbušnú náplň. Strela bola tvorená len plným oceľovým valcom, na prednej strane zakrytá balistickou čapicou. Strela existovala pre tankové a protitankové kanóny kalibru 75 a 88 mm a bola označená ako vzor 40W.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Protitanková zbraňSeamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
